Stanislava (55)

25. apríl 2022, Bratislava. 60. deň vojny.

Má rada kultúru, rada chodí do múzeí a galérií. Robí tak aj v Bratislave. Pomáha jej to na chvíľu zabudnúť, unikať z reality, ktorá tak bolí. O finančnú pomoc nepožiadala, hovorí, že sú tu takí, ktorí túto pomoc potrebujú viac ako ona. Vyzerá byť silná a statočná. Do duše však nikomu nevidno. O pocitoch a strachu ľudí sa dozvieme, len keď o nich dokážu rozprávať, keď nám otvoria svoje srdcia a získame si ich dôveru. So psychickými problémami sa nezdôveruje ľahko. Jazvy na duši vojna zanechá v prípade každého Ukrajinca. Matiek, detí, starších ľudí, priamych účastníkov boja, ale aj tých, ktorí pred vojnou utiekli do zahraničia.

“Som z Kyjeva. Pracovala som v škole, so žiakmi aj s kolegami som sa rozprávala po ukrajinsky. Doma a mimo školy sme hovorili po rusky, a nikto mi nevyčítal, že hovorím jazykom nepriateľa. Rusi hovoria, že na Ukrajine vykonávajú špeciálnu operáciu, aby zachránili rusko-jazyčné obyvateľstvo, ktoré nikto neohrozoval. Chcú nás zabiť len preto, že niekto hovorí po ukrajinsky a niekto po rusky.” 

“Chcela by som sa vrátiť do Kyjeva. Mám tam muža, je členom obrany mesta. Hovorí mi, že mu veľmi chýbam. Keď sa mu podarí zájsť domov, nachádza prázdny byt, nikto ho tam nečaká. V Kyjeve je momentálne našťastie pokoj, ale napríklad v Odese, kde mám 25 ročného syna alebo v Kirovograde, kde žije svokra, sú časté raketové útoky. Na Ukrajine nie je jediné miesto, ktoré by nebolo nejako postihnuté. Niektoré miesta boli zasiahnuté menej, iné viac. Včera ukazovali, ako v centrálnej Ukrajine bombardovali železničné uzly. Neviem, kto to môže zastaviť. Veríme, že nám pomôže Boh, nejaký zázrak, politici. Jeden človek to už nedokáže. Jedine Putin sám, ale tomu neverím. Neverím, že je človekom. Nerozumiem, čím sme si zaslúžili túto „česť“ bojovať s temnotou. Chcem veriť, že budeme tí lepší, a že Boh nám zosiela len to, čo dokážeme poraziť. Že toto je naša misia. Inak sa žiť nedá. Musíme veriť vo víťazstvo, že svetlo vyhrá nad vojnou a tá sa skončí. Načo by sme žili, ak by sme neverili? Je veľmi dôležité, že nás svet podporuje. Mám radosť, keď chodím po Bratislave a vidím všade ukrajinské vlajky.”

“Prvé dni v Kyjeve boli hrozné. O pól 5-tej ráno som sa zobudila na zvuky výbuchov. Nechápala som, čo sa deje. Manžel vyskočil z postele a zakričal „už to prišlo“! Hneď vedel, čo sa deje. Rýchlo sa nachystal a odišiel. Celý týždeň som sa s naším psom schovávala v bunkroch. Každý deň som sa za svetla vracala domov, aby som mohla nakŕmiť mačku. Nemala som pre ňu prenosnú klietku. Tých 45 minút cesty domov a naspäť boli tými najhoršími momentami, plnými strachu. Počula som, ako sa neďaleko odo mňa strieľa, videla som výbuchy. Na každom rohu som sa obávala, či spoza neho niekto nevybehne z kalašnikovom a nezastrelí ma. Doma som nakŕmila mačku, umyla si zuby, urobila som si kávu, zobrala niečo na jedenie a šla som naspať do tmy. Nedovolili nám mať večer žiadne svetlo, nemohli sme sa ani rozprávať, aby nás nenašli.”

“Do bunkra som odišla až vtedy, keď sa ruské vojská snažili dostať do Kyjeva. Boje prebiehali len dve ulice odo mňa. Bola som tak ochromená strachom, že som sa nevedela postaviť z postele. Pochopila som, že ďalšiu noc sama určite nezvládnem, že musím byť s ľuďmi a niekde, kde sa nestrieľa. Jeden týždeň v bunkri zo mňa vyžmýkal všetku silu. Myslela som si, že mi tam bude lepšie, ale okolo mňa boli tak isto zúfalí ľudia, ako som bola ja. Preto som sa po týždni vrátila domov, kde som žila ešte 4 dni. Varila som pre miestnych vojakov. “

“Veľmi rýchlo som však pochopila, že môj psychický stav sa zhoršuje a bolo mi jedno, kam pôjdem. Jednoducho som musela utiecť. Musím poďakovať dobrovoľníkom, ktorí mi pomáhali odísť z mesta. Sadla som si do prvého auta. Viezli nás cez polia do Černivci. Išla so mnou aj kolegyňa so svojou dcérou. Hneď, ako sme sa pohli, niečo za nami vybuchlo a dcéru uložila na zem k našim nohám. Bála sa, že ak budú strieľať na naše auto, strela cez okno by ju mohla zabiť. Išli sme veľmi rýchlo. Na prednej kapote auta sme mali napísané slovo “dobrovoľníci” a po bokoch biele vlajky. Na všetkých stanovištiach nás púšťali, len nazreli do auta a videli, že je plné žien a detí. Do Vinnycie sme prišli v noci, v tom momente sa akurát začal letecký poplach. Nemohli sme ísť ďalej, lebo všetky benzínky boli kvôli poplachu zatvorené a my sme potrebovali natankovať. “

“Do Černivci sme prišli o pol 3 ráno. Doviedli nás do veľkej miestnosti, kde boli na zemi porozkladané matrace. Ukázali nám, kde sú sociálne zariadenia a kuchyňa. Keď som prišla do kuchyne, psychicky som sa zrútila. Objímala som psíka a neustále plakala. Neverila som, že sa odtiaľ dostanem živá. Aj teraz sa bojím, lebo neviem, čo bude s mojou rodinou. Mnohí mi píšu, že je dobre, že som v bezpečí. Chápem to, ale srdce nemám na mieste.”

“Jeden mesiac som bola v Černivci. Potom som sa na týždeň vrátila domov, ale tie letecké poplachy mi nerobili dobre. Mala som kvôli tomu psychické problémy, preto som 11. apríla prišla sem. Už ani vo Ľvove sme nemali pokoj, pri každom poplachu sme museli bežať do úkrytov.”

“Ani v Bratislave si neviem zvyknúť na zvuky sanitiek alebo vlakov. Stále mám pocit, že je poplach, alebo že nás idú bombardovať. Ako dieťa som chodila k psychológovi, vždy keď som v noci počula lietadlo, zmocnila sa ma panika a schovala som sa pod posteľ. Rodičia nevedeli prečo. Až psychológ mame vysvetlil, že existuje takzvaná génová pamäť. Mama zažila bombardovanie v Besarábii keď mala 3 roky. S babkou pred vojnou utekali 3 mesiace do Krasnodarského kraja na vozoch, pešo, na vagónoch. Mama sa odvtedy veľmi bála lietadiel, lebo lietadlo pre ňu znamenalo bombardovanie. Psychológ mi pomohol, vyliečil ma, mohla som aj lietať, nebála som sa. Všetko bolo v poriadku až do 24. februára. Vtedy sa mi všetky psychické problémy vrátili a chcem sa znovu schovať pod posteľ.”

“Moja sesternica žije v Novej Kokhovke. 24-tého ráno tam vošli ruské vojská. Nemôžu sa evakuovať, nemajú elektrinu, vodu, obchody a lekárne nefungujú. To je život v okupácii. V Mariupole žije sesternica môjho muža so svojou rodinou, ich syn chodí do 10-tej triedy. Svokra  je imobilná. Kvôli nej z mesta neodišli, mysleli si, že to nejako zvládnu, že im sa nič zlé stať nemôže. Od 13. marca s nimi nemáme žiadny kontakt.”

“Môj muž ešte minulý rok v lete hovoril, že sa mu táto situácia nepáči, že to vyzerá tak, že nás Rusi napadnú. Vedeli sme to už pol roka, ale nikto, teda aspoň my, sme sa na to nepripravovali. Nemali by sme kam ísť, v zahraničí nikoho nepoznáme, a je to predsa naša krajina, naše domy. Nikomu sme nič zlé nerobili. Keď volám ľuďom do Ruska, musím im vysvetľovať, že nemáme žiadne jadrové zbrane, žiadne laboratóriá. Ak by sme ich mali, nikto by nás nenapadol. Stále som verila, že vojna nebude. Ešte v momente, keď v televízii ukazovali, ako sme obkľúčení vojskami na všetkých hraniciach. Od Bieloruska takú zradu nikto neočakával.”

“Chcem, aby sa to čo najskôr skončilo, aby som mohla ísť domov. Neviem si predstaviť, že by som tu zostala. Chcem ísť domov. Môj bývalý spolužiak, ktorý teraz žije v Kazani a má rodičov v Kirovograde sa ma pýtal, čo sa stane, ak Rusi vojdú do mesta? Nechcem nad tým ani uvažovať, neverím, že by sa niečo také mohlo stať. Verím, že sme bojovníci svetla, a že túto vojnu vyhráme. “

“Zatiaľ som sa neregistrovala na cudzineckej polícii, nemám status odídenca. Povedali nám, že ak oň oficiálne požiadame, potom sa ho budeme musieť aj oficiálne vzdať. Pracujem na homeoffice, preto nebudem ani žiadať o finančnú pomoc. Výplatu dostávam, sú ľudia, ktorí potrebujú pomoc viac ako ja. Mám dostatok peňazí na to, aby som si kúpila potraviny a všetko potrebné.”