Dlho sa pozerám priamo cez monitor do očí dvadsaťdeväťročnej utrápenej ženy. Olha je žena s tak prenikavým očným kontaktom, z ktorého mi behá mráz po chrbte. Pozerám sa do tých tmavých očí a začínajú sa mi premietať všetky tie hrôzy, ktorými si prešla. Vidím skelety tankov, oheň, úzkosť, krik, plač, železničnú stanicu plnú ľudí, lúčenie, kilometre prejdené cez hranice, ale aj odhodlanie, súdržnosť a ohromnú mentálnu silu. Pozerám sa na jednu z mnohých novodobých ikon. Pozerám sa a neviem svoj zrak sklopiť mimo obrazovku, tak silná je tá fotografia.

Publicistka a zároveň fotografka Jana Rajcová sa rozhodla svojím projektom EXODUS.REPORT poukázať na krutosť, ktorú po druhej svetovej vojne nikto nečakal. Myšlienka je hlavnou dominantou projektu. Nemyslím len na tvorivú myšlienku, ktorá je pri koncepte tak dôležitá, ale na silné portrétne fotografie, z ktorých cítim kolobeh myšlienok odohrávajúcich sa v hlavách fotografovaných. Autorka sa rozhodla poukázať na zlo, na ten dotyk zla, ktorému sa nemusí vyhnúť nikto z nás. Autorka preniká cez hľadáčik priamej fotografie do rozpovedaných osobných príbehov žien, ktoré museli opustiť svoj domov a vydať sa v neistote budúcnosti na Slovensko.

Rajcová pracuje s intimitou a vizuálnou čistotou, ktorá dodáva projektu punc nádeje. Nádeje návratu späť. Jej IDEA je postavená na prvotnom zbližovaní sa cez rozpovedané príbehy, následné fotografovanie v priestore vypočutia dáva svoje opodstatnenie. Autorka má vo svojom podvedomí v okamihu fotografovania všetky tie obrazy hrôzy a zároveň nádeje v rozpovedaných príbehoch. Cez dialóg sa pomaly stáva ich súčasťou, stáva sa ďalšou spriaznenou dušou počas dlhej cesty fotografovaných osôb. Vzájomná dôvera je hlavným konceptom tohto výnimočného projektu pomoci.

Viem, že fotografia už dlhé desaťročia nenesie bremeno silného posolstva, ako to bolo počas vojnových konfliktov hlavne v dvadsiatom storočí, ale rozpovedané príbehy z pera Rajcovej dodávajú celému projektu práve punc silného významu. Portréty sa nestávajú akousi ilustráciou príbehov. Práve naopak, sú zaznamenávaním pravdy. Sú presne zobrazené humanistickým spôsobom, môžu nakopnúť diváka premýšľať o sebe samom, a o svojej role v spoločnosti. Dostávajú diváka - čitateľa do vlastných túžob pomôcť a to je hlavným ťažiskom humanizmu.

Ďakujem Jana, že sa stávaš súčasťou života tých, ktorí potrebujú pomôcť.