Zhanna (49)

Bratislava, 24. novembra 2022. 276. deň vojny.

So svojou rodinou šťastne žila v pohraničí Ukrajiny s Ruskom. Len 30 kilometrov od hraníc, spoza ktorých na jej domov dopadali bomby. Letiace rakety ničiace jej mesto pozorovala z okna svojho domu. Keď ráno spoza hraníc prileteli dve strely vedela, že je veľká šanca, že celé popoludnie bude kľud. Veľkú časť rodiny má v Rusku. Ruštinu považuje za svoj rodný jazyk. S príbuznými už nie je v kontakte. Tvrdili, že Ukrajinci bombardujú sami seba. Uverili ruskej propagande. Z bratov a sestier sa stali cudzí ľudia. Nepriatelia.

"Som z Malej Danilovky pri Charkove. Prežili sme doma 4 vojnové mesiace dúfajúc, že zvíťazíme. Pred tým, ako nás napadlo Rusko, sme na výlete s dcérou prechladli, obe sme mali viac ako 39-stupňové horúčky. 24. februára som sa s teplotou zobudila na to, že v obývačke niečo bliká. Muž so synom sledovali televíziu a povedali mi, že sa začala vojna. Až vtedy som si uvedomila výbuchy vonku. Boli 4 hodiny ráno, ohňostroj nikto púšťať nemohol. Mesto ovládla panika, Rusi išli priamo na Charkov a chceli sa ho rýchlo zmocniť. Hneď v prvý deň sa dostali na predmestie."

"Mysleli sme si, že nebudú ničiť naše mesto, pretože je krásne a rozvinuté. No v jedinom okamihu sa z mnohých z nás stali bezdomovci. Domy, kostoly, divadlá  sú zničené, mnohé rodiny sú vyvraždené. Niektorí šťastnou náhodou prežili, iní, ukrývajúc sa v škole, viac už na svetlo sveta nevyšli. Každú noc som snívala o tom, že sa na druhý deň zobudím a vojna už nebude. Namiesto toho som si zvykala na to, čo sa deje a prijímala novú realitu života. Boli sme ako vo väzení. Cesty okolo mesta boli zamínované, pri pokuse o útek by nás čakala istá smrť. Nechcela som riskovať, a tak sme zostali čakať doma."

"Máme síce veľký dom, ale bez pivnice. Pri kúpe sme nepremýšľali nad tým, že by sme niekedy potrebovali miesto na úkryt. Nemali sme ani miesto s dvoma stenami, kde by sme sa s deťmi mohli schovať, jedine na záchode. Keď bola situácia najhoršia, deti sa schovávali práve tam. Staršia dcéra, ktorá žije v Bratislave, nám každý deň volala, aby sme prišli, ale bojovalo sa všade okolo nás. Nebezpečnejšie bolo odísť ako zostať. Mnohých známych Rusi zastrelili pri pokusoch utiecť z mesta. Navyše mám problémy s chrbticou, seklo ma a nemohla som sa niekoľko dní ani pohnúť. Povedala som mužovi, nech ma nechajú doma a utečú. Zostali so mnou."

"Snažíte sa vyrovnať s prežitými hrôzami. Niekto sa ukryje do metra, kde v tichosti a relatívnom bezpečí rozjíma nad budúcnosťou, iní vyjdú do ulíc, kde sa snažia zmieriť s realitou. Bol to aj náš prípad. Chcete žiť normálne, chcete umrieť bez strachu. Aj deti si zvykli a chodili sa hrať von. V konečnom dôsledku, či vás raketa zasiahne na ulici alebo v dome, výsledok je prakticky ten istý. Je to zvláštny pocit, keď si spomeniem na to, ako sa moje deti kolobežkovali pred domom a namiesto hudby bolo počuť vzdialené výbuchy. Mali sme obstreľovanie mesta odsledované. Vedeli sme, že ak Rusi vystrelia 2 rakety ráno, ďalšie budú nasledovať až večer. Vedeli sme, že ďalšia časť dňa bude pre deti ako tak bezpečná. Zdalo sa, že deti stres zvládajú veľmi dobre. Až tu sa mi syn priznal, že sa bál a snažil sa byť silný len kvôli nám."

"Postupne si zvyknete. Aj na to, že okolo vás horia domy a umierajú vaši známi. Náš sused išiel po chlieb, ktorý vozili dobrovoľníci, obchody už nefungovali. Začala streľba a viac sa domov už nevrátil. Mal dve deti. Bola to prvá smrť, ktorá nás zasiahla. Následne sme každý deň dostávali správy o úmrtiach a zraneniach. Nachádzali sme sa priamo na frontovej línii, neustále sme počúvali zvuky stíhačiek a bombardérov, lietajúcich nad naším domom. Začala sa strašná kapitola nášho života. Zrazu nebolo svetlo, plyn, voda a vonku -20 stupňov. Proti raketám sme boli bezbranní, z Belgorodu k nám doletí raketa za 20-40 sekúnd. Za ten čas ju systém protivzdušnej obrany nestihne ani zamerať. Nad vodou nás držali naše deti a ich energia žiť. Každý poznáme niekoho, kto umrel. Veľmi so mnou otriasla smrť 5 mesačného Miška. Jeho rodičia s ním na začiatku vojny odišli na západnú Ukrajinu, kde si prenajímali byt. Po pár mesiacoch sa im však minuli peniaze a museli sa vrátiť domov. Dobre sme sa poznali. Mala som sa s Miškovou mamou stretnúť, no bola som zaneprázdnená. Na parkovisko, kde na ňu v aute čakal jej manžel s malým Miškom, dopadla raketa. Boli na mieste mŕtvi. Ju tlaková vlna zakryla veľkým kovovým plátom, ktorý ju ochránil pred úlomkami."

"Na Ukrajine vzniká celá generácia bezemočných ľudí. Sú to len chladné stroje s oceľovými srdcami. Mnohí známi nechali svoje deti tu na Slovensku alebo v iných krajinách a chodia domov pomáhať. Kamarátka mi povedala, že s deťmi len telefonuje. Keď to skúšali s videom, rozplakala sa. Má 4 deti a od momentu, kedy ich doviezla do bezpečia na Slovensko, sa s nimi videla len jeden týždeň."

"Postupne sa nám začali míňať zásoby jedla. Nikdy som nebola typ gazdinej, ktorá má v špajzi zaváraniny a 20 kg múky. Manžel tušil, že sa niečo stane. Vďaka nemu sme prežili prvé týždne. Presne mesiac od začiatku vojny sme dostali prvú humanitárnu pomoc, ktorá obsahovala čierny chlieb. Bol to pre nás dar z neba, plakali sme od šťastia, keď sme ho ochutnali. Maša a mladší syn Daňka pomáhali vojakom, nosili pomoc ľuďom do metra. Manžel chodil po meste na aute a rozvážal pomoc, zatiaľ čo mu nad hlavou lietali bomby a stíhačky. Keď letí raketa, ľudia sa už neschovávajú, ale sledujú, kam dopadne a bežia tam pomáhať hasiť alebo vyslobodzovať ľudí zo zrúcanín. Jedného dňa spadlo v našom okolí 53 rakiet, jedna z nich zasiahla dom v susedstve. Boli to rakety naše každodenné, ale s božou pomocou sme vydržali. Vydržali sme až do momentu, kedy na miesto, kde sa chvíľu pred tým bicykloval môj syn padol Iskander, po ktorom zostal na ceste 12 metrový kráter. To bol moment, kedy sme sa rozhodli odísť."

"Aj bez toho to bola neznesiteľná situácia. Nemali sme plyn a elektriku len občas, kávu som si varila na sviečke. Mali sme generátor, ale ten sme mohli používať iba 2x za deň, ráno a večer. Nemohli sme svietiť, lebo by nás mohli ľahko zacieliť. Naším jediným svetlom bola malá sviečka alebo svetlo z telefónu. Keď sme potrebovali telefonovať alebo použiť internet, museli sme ísť na strechu, kde sa dal chytiť signál. Susedov sme vídali nie na chodníkoch pred domom, ale držiac sa komína. Vojna nás spojila. Predtým sme takmer nevedeli, ako sa volá sused od vedľa, teraz sme si pomáhali. Vymieňali sme si medzi sebou to, čo nám chýbalo, budovali sme spoločné úkryty, plánovali útek. Počas vojny si uvedomíte, že nie je dôležité, aké máte auto, oblečenie alebo, čo jete. Najdôležitejšie je, že žijete."

"Odišli sme. Na hraniciach sme sa dozvedeli, že manžel bol zbavený vojenskej služby. Bol jej zbavený už v roku 2003, ale úplne na to zabudol. Keď sme prešli hranice, Daňka sa rozbehol po poli a kričal: „mama, nie sú tu žiadne míny!“. On sa smial a ja som plakala od šťastia, boli sme v bezpečí. Keď sme prišli prvýkrát do bytu, vošiel prvý a zasvietil. To bolo niečo, čo mal doma dlhé mesiace zakázané. Predtým sme mali všetko a teraz nemáme nič. Našťastie nám Slováci intenzívne pomáhajú, tak máme nádej na lepší život. Musíme byť slušní, súdržní a vydržať. Máme svoj osud vo vlastných rukách. Predtým naši predkovia z polí vyťahovali míny z druhej svetovej vojny, teraz to bude čakať nás. Ale my to zvládneme! Kým sa vojna skončí, budem pomáhať s humanitárnou pomocou, aby sa dostávala na tie správne miesta."

"Keď sme sem prišli, nevedeli sme deťom nájsť školu. Všade bolo plno. Napokon ich prijali do školy, ktorá sa nachádza približne 50 minút od nás. Dôležité však je, že sme v bezpečí a že deti môžu pokračovať v štúdiu. Vojna odhalila u Máši nový talent, začala písať piesne o vojne a kresliť. Ukončila 9. triedu a chcela by byť grafičkou. Nemá z domu preložené dokumenty, na štátnu školu ju preto nevezmú a na súkromnú nemáme peniaze. Veríme, že sa nejako prebijeme. Daňko je veľmi cieľavedomý. Keď zistil, že sa tu za fľašky dajú získať peniaze, začal ich zbierať. Kvôli problémom s chrbticou si ťažšie hľadám prácu, robota v závode alebo upratovanie neprichádzajú do úvahy. Manžel si našiel zamestnanie prakticky ihneď, mohli sme tak zaplatiť účty a niečo malé kúpiť deťom."

"Veľmi nám pomohla Eli. Našla nám byt a presvedčila ma, aby som s ňou išla na Ukrajinu a zobrala svojich rodičov, ktorí majú 75 rokov, na Slovensko. Zohnala nám bývanie pre rodičov, s ktorými sme sa tlačili v jednom byte. Zadarmo. Dominik, majiteľ bytu, sa nás pýtal, či je všetko v poriadku. Chápete? Ponúkol utečencom ubytovanie zadarmo a ešte sa pýtal, či sme spokojní. Dokonca na druhý deň prišiel s plnými taškami jedla a novými matracmi. Naša rodina mala na takýchto ľudí na Slovensku šťastie!"

"Nepociťovala som radosť z návratu domov, ale skôr zúfalstvo zo skazy, ktorú som videla. Nespoznávala som vlastné mesto. Mala som veľký strach, ale Eli je odvážna žena, nikdy sa nebála. Je pre nás nádejou a zdrojom viery, že všetko bude dobré. Pravidelne chodí na Ukrajinu, do miest najhorúcejšieho konfliktu a vozí tam humanitárnu pomoc. Ja jej pomáham získavať kontakty a zľavy. V aute, napriek jeho žalostnému technickému stavu, dokáže odviezť viac ako tonu jedla a zdravotníckych, hygienických potrieb, či dokonca generátor. Ľudia sa viac ako jedlu tešia mydlu. To im dovolí cítiť sa čisto a dodá im to kúsok dôstojnosti. Všetci sme si život predstavovali inak. Dúfala som, že v 50-ke začnem konečne oddychovať. Namiesto toho sa učím nový jazyk a hľadám si prácu. Deťom však nechcem brať nádej do života, aj keď nemáme dostatok peňazí. Nech len snívajú a pracujú na sebe."

"Mame chvíľu trvalo, kým si zvykla, že môže po 7 mesiacoch bez starostí vyjsť na ulicu. Starší ľudia chceli mať pokojnú starobu, a teraz musia začínať odznova. Musia si zvykať na nový život. Len kvôli tomu, že sa Putin tak rozhodol. Keď sme sem išli, povedala som im, nech si predstavia, že idú do Európy na dovolenku, že tu prečkajú zimu a potom sa uvidí."

"Sme občania statočného a silného národa. Všetci, ktorí zostali doma, sú hrdinovia. Aj tí, ktorí nesledujú ruskú propagandu a nešíria nenávisť. V minulosti som nevnímala rozdiel medzi nami a nimi, boli sme predsa kedysi jedna krajina. Nechápem, načo je tak obrovskej krajine ďalší kus zeme. Boli sme priatelia a dnes po nás strieľajú. Sú takí, ktorí chápu, že ide o nezmyselnú vojnu, ale mnohí majú vymyté hlavy. Musíme im však odpustiť. Napriek všetkému, čo sa stalo, Rusov nedokážem nenávidieť, je mi ich ľúto. Mysleli si, že idú do nejakej rozvojovej krajiny. Je pravda, že moja mama má dôchodok len 50 € a nepoberá žiadnu ďalšiu podporu, ale inak mala všetko. No z akej chudoby museli prísť tí vojaci, keď nám kradnú práčky, telefóny či dokonca aj záchody? Bohužiaľ, to čo zobrať nemôžu, zničia. My však veríme vo víťazstvo, po každom bombardovaní do mesta prídu ľudia, ktorí opravujú cesty, energetické siete, či sadia kvety."