Tatiana (36), Matvii (4)

Pondelok, 7. marca 2022, Inovec

...je neľudské zabíjať sa navzájom. Zastavte to, nerobte to!      

"Prišila som so svojím malým synom z hlavného mesta Kyjeva. O piatej ráno som počula "bum", krátko na to mi zavolal synov otec, že začala vojna. Povedal mi: "Máš 10 minút na zbalenie!" Zobudila som syna. Musel cítiť, že sa niečo deje, išiel na záchod a stále tam sedel. Strach, ktorý pociťoval, mu spôsobil problémy so žalúdkom. Do 10 minút od telefonátu sme odchádzali z mesta." 

"Najskôr sme išli do Čerkaskej oblasti. Moji rodičia zostali v Kyjeve, sú na dôchodku a povedali, že je pre nich príliš ťažké cestovať a že sa postarajú o náš dom v Kyjeve. Žijeme v okrese Obolenskij. V prvých dňoch tam prebiehalo veľké bombardovanie. Moji rodičia sú momentálne v poriadku, každý deň im volám, no neviem, čo mám robiť a ako im pomôcť. Nie je pre nich bezpečné zostať tam. Prvý deň sa schovávali v úkryte, no bolo tam príliš chladno a špinavo. Môj otec má zdravotné problémy a povedal, že tam už nemôže zostať, pretože by sa jeho stav mohol zhoršiť. Bývajú na druhom poschodí, tak dúfam, že tam budú v bezpečí. Ak je budova zasiahnutá raketou, sú to zvyčajne vyššie poschodia. Otec mojich synov zostal na Ukrajine. Teraz je v Užhorode.“ 

"Moja sestra bývala s deťmi a manželom blízko hraníc s Bieloruskom a varila pre armádu. Keď sa dozvedeli, že Rusi môžu začať útočiť z Bieloruska, jej manžel sa rozhodol poslať ju na bezpečnejšie miesto. Teraz je v Poľsku. Naša rodina je rozdelená, každý je niekde inde.“ 

"Keď sme bývali v okrese Čerkasy, sirény sa spúšťali niekoľkokrát denne a zakaždým sme utekali do krytu z deviateho poschodia a potom späť. Bolo to nebezpečné miesto, pretože bolo možné, že nás zasiahne strela. Naozaj si nepamätám, ako dlho sme zostali v úkryte, možno 5 dní. Môj syn tam spal v chlade, ľudia vo vnútri boli vystrašení a nervózni. Potom sme sa rozhodli ísť preč. Všade bola tma uprostred noci, pretože pouličné osvetlenie a v podstate akékoľvek svetlo bolo z bezpečnostných dôvodov vypnuté. Najprv sme prekročili hranice do Moldavska, cestovali sme autom. Nevedela som, kam ďalej. Po ceste sme videli veľa vojenských vozidiel a personálu, bolo to desivé. Spali sme v aute. Prešli sme 4-5 krajín, aby sme sem prišli. Strávili sme 3 dni v autobusoch, vo vlakoch bez spánku, bolo to ťažké. Ale sme silní. Neviem, ako ďalej. Budem o tom premýšľať neskôr. Musím sa upokojiť, stále nie som schopná normálne myslieť. Potrebujem všetko spracovať. Samozrejme, že sa chcem vrátiť domov, pretože tam mám rodinu, chcem sa vrátiť do normálneho života.“ 

"Môj syn minulú noc nevedel zaspať. Dala som mu hračku a on ju objímal a rozprával o babke, dedovi, našom domove. Bolo to, akoby to všetko objímal. Je malý, nevie povedať, čo cíti. Ale vidím, že sa bojí. Tieto deti budú potrebovať psychológa, aby im pomohol, aj dospelí. Toto je bezpečné miesto, ale keď počujem lietadlo, bojím sa. Rovnako ako včera, keď tadiaľto preletela helikoptéra. Bojíme sa, aj keď vidíme veľké auto." 

"Synovi som povedala, že je vojna. Spýtala som sa ho, či chápe, prečo sme tu, povedal, pretože je vojna. Nie je naším rozhodnutím byť tu, museli sme to urobiť. Prekvapilo ma, koľko ľudí nám pomohlo. Tento svet je dobré miesto, pretože ľudia si navzájom pomáhajú, majú úžasné duše, majú v srdci lásku. V každej situácii by ľudia mali zostať ľuďmi. Je neľudské zabíjať sa navzájom, na to neexistuje vysvetlenie! Nerozumiem tomu, ak máte dieťa, manžela, ako môže niekto podporovať túto vojnu a dokonca povedať, že vojna neexistuje? Deti by sme mali vychovávať v šťastí a mieri. Zastavte to, nerobte to! Nepestujte v sebe násilie!"