Talina (66)

21. marec 2022, Bratislava. 25. deň vojny.

Rozhovory so staršou generáciou sú pre mňa obzvlášť obohacujúce. Sú to ľudia, ktorí už veľa zažili a videli. Poznajú históriu aj súvislosti. V ich slovách je kus životnej pravdy. To poznanie a vedomosť im však situáciu nezľahčuje, práve naopak. Žiť v nevedomosti je jednoduché. Žiť s vedomím, že vo vašej domovine zúri nezmyselná vojna, je veľmi ťažké. Nepochopiteľné.  

"Veľmi sa mi cnie za domovom, aj keď nás tu tak pekne prijali. Vždy som chcela cestovať, ale keď cestujete takto, o to viac sa Vám chce ísť domov. Bojíme sa, čo bude doma, v Kyjeve, aj keď nie je ešte tak zničený ako Mariupoľ. Z Kyjeva sme najskôr utekali na vidiek a odtiaľ do Užhorodu, cez hranicu sme prešli 12. marca 2022. Dcéra Dáša tu má dobrých priateľov, u ktorých sme boli 4 dni. Dnes večer sa pôjdeme registrovať na cudzineckú políciu a budeme si hľadať nové bývanie, chceme zostať tu na Slovensku." 

"To, čo prežívame, je veľmi ťažké. Zvládať to zvládame, ale postupne to na nás začína doliehať. Na začiatku sme sa jednoducho báli, teraz je to skôr o pocitoch viery a obavy o našich blízkych, naše mestá, našu domovinu. Práve v takýchto situáciách začínate rozumieť, ako je dôležité mať svoj domov, krajinu, aké potrebné je mať silnú krajinu, ktorá Vás dokáže ochrániť, ktorá sa dokáže postarať o svojich ľudí. Samozrejme chceme, aby sa to všetko čo najskôr skončilo, aby sme mohli začať všetko obnovovať. Teraz dokážeme pomôcť len sami sebe, nášmu dieťaťu. Starý otec - môj manžel - zostal na Ukrajine, veľmi sa oňho bojíme. Ani neviem, kto je na tom vlastne lepšie. Predsa len, on je doma a my nemáme ani ten dom, sme v cudzine na úteku."

"Od roku 2014 sme vedeli, že na východe Ukrajiny zúrila vojna, ale boli sme dostatočne ďaleko od frontovej línie. Nemohli sme tomu uveriť, stále sme sa cítili bezpečne. Spoliehate sa na to, že v Rusku žijú takí istí ľudia ako vy, že rozmýšľajú ako vy. Aj keď nemáme už tie priateľské vzťahy ako kedysi, stále sme boli kedysi jeden štát. Na druhej strane, keď čítate o ich reakciách, chápete aká silná tam je propaganda. Ak aj niekto pozná pravdu, bojí sa. Vtedy začínate chápať, že aj keď hovoríte jedným jazykom, nemáte sa o čom rozprávať, pretože nerozumiete jeden druhému."

"Čo bude ďalej? To je ťažko povedať, pretože sme to od nich nečakali. Začína sa tu šíriť veľká nenávisť. Hlavne, keď vidíte, že v Rusku naozaj existujú ľudia, ktorí toto všetko podporujú. Kričia, že tak nám treba, hovoria, že my sme agresori. Ak to teraz nezastavíte silou... je to niečo, čo rozumom nedokážete ani pochopiť. Už sme zažili hrôzy fašizmu, ale toto je iné. Sú to ľudia dostatočne blízki, hovoriaci tým istým jazykom, rodiny sú previazané. Táto vojna nemá žiaden cieľ. Je to ozajstná genocída. Ostáva nám len veriť, že my máme pravdu a budeme mať dostatok síl na to, aby pravda zvíťazila."

"Chceme len mier, aby sa to rýchlo skončilo, aby sme sa vrátili domov. Chceme, aby bol život opäť takým ako predtým. Aj keď nie úplne, chceme žiť viac vedome."