Svetlana (52)

Štvrtok, 3. marca 2022, Studienka

Kamarát mi poslal informáciu o kňazovi Marekovi, pomáhajúcom rodinám z Ukrajiny. Na druhý deň som sa vydala na cestu do dediny mimo Bratislavy, kde som ho stretla spolu s Petrou - ženou s najväčším srdcom, aké poznám. Bez zaváhania ubytovala niekoľko rodín v dome, ktorý spolu s manželom kúpili len nedávno. Mal pôvodne slúžiť ako miesto stretnutia všetkých generácií. Vojna však zmenila ich plány. Z domu sa stalo miesto, kde Svetlana spolu so svojimi najbližšími našla útočisko.  

"Prišla som sem s mojimi vnukmi Andreyom (3 roky, 10 m.) a Viačeslavom (9 m.), dcérou Natašou (31) a mojou mamou Ľudmilou (77). Prišli sme pred štyrmi dňami z mesta Užhorod. Nikdy sme si nemysleli, že v 21. storočí môže byť vojna. Sme vystrašení a bojíme sa hlavne kvôli deťom. Prečo musia toto zažívať? Zdravotný stav mojej mamy nie je veľmi dobrý, nevieme si predstaviť, čo budeme robiť, ak sa jej niečo stane. Moja dcéra chcela odísť už v prvý deň, 24. februára. Ale pochybovali sme. Plakali sme a neverili sme tomu. Ukrajina je našou vlasťou, kam by sme chodili? Na tretí deň sme sa rozhodli ujsť. Nepamätám si dátum, kedy sme prešli hranice. Prešli sme ich pešo. Cestou sme videli ľudí, ktorí na hraniciach čakali tri dni a noci. Našťastie nás s bábätkom pustili dopredu. Dokumentáciu sme mali vybavenú v priebehu dvoch hodín. Nikdy som neprešla hranicami tak rýchlo."

"Cítime sa tu ako doma. Máme všetko, jedlo, teplú vodu, hračky pre deti, dvor, na ktorom sa môžu hrať. Chceme tu nechať pokrstiť nášho najmenšieho. Sme vďační všetkým ľuďom, ktorí nám pomohli na hraniciach. Vojakom, dobrovoľníkom, tým, ktorí nám ponúkli dopravu zadarmo. A samozrejme Petre a Jozefovi, ktorí sa o nás naozaj dobre starajú. Dúfame však, že vojna sa skoro skončí a budeme sa môcť vrátiť na Ukrajinu. Ak nie, a pokiaľ nás Slovensko akceptuje, nájdeme si prácu. Nezostaneme na pleciach tejto krajiny. Ukrajinci chcú pracovať."

"Zbalili sme len tie najdôležitejšie veci, ktoré potrebujú deti. Nemohli sme so sebou zobrať ich hračky, alebo detskú kolísku. Manžel mojej dcéry bojuje teraz v Donecku. Nie je profesionálny vojak, robí šoféra. Mamina sestra s manželom sú tiež ešte tam." 

"Mamin brat a moja sesternica žijú v Rusku. Kvôli tejto situácii sa tam hádajú rodiny s ďalšími rodinami. Pred tým sme všetci boli bratia a sestry. Prajem si, aby Rusi otvorili svoje mysle a uvideli pravdu. Myslím si však, že väčšina Rusov nepodporuje Putina a jeho činy. Každý deň sa modlíme za Ukrajinu."