Olga (39)

Bratislava, 28. januára 2023, 339. deň vojny.

Stretli sme sa v kaviarni. Na jednej strane stola sedel disciplinovane malý chlapec. Na druhej krásna inteligentná žena. Odišla z domova, hoci v minulosti túto možnosť principiálne odmietala. Musela kvôli synovi. Porozprávala mi o svojich splnených snoch, o vysnívanom živote, ktorý žila doma. Aj o dni, ktorý im zmenil život. O tom, aké je ťažké žiť v cudzej krajine, kde vám síce rakety nelietajú ponad hlavu, ale musíte sa každý deň učiť nové veci a byť silní nielen kvôli sebe, ale hlavne pre svojich najbližších, ktorí tam zostali. O tom, že je lepšie najskôr premýšľať, než niečo povieme.

"Nikdy som neuvažovala o tom, že by som sa odsťahovala z Ukrajiny, a už vôbec nie kvôli vojne. Ale stalo sa, a museli sme tam nechať úplne všetko. Môj otec aj mama pracovali v závode, vždy nás viedli k samostatnosti. Vďaka nim som sa stala veľmi cieľavedomou a pracovitou. Sama som si budovala svoj domov, nespoliehajúc sa na nikoho. Mám muža, ale nežijeme spolu už približne 4 roky. Môj život do vojny bol krásnym snom. Bol presne taký, aký som ho chcela mať. Mala som mnoho aktivít, hlavne športových. K športu som viedla aj syna Artema. Obaja máme radi pohyb a asi najväčšiu záľubu sme našli v motocykloch a v karate. Život sme mali veľmi dobrý, veľa sme cestovali aj po krajinách ako Portugalsko, Česko a iné. Syna som sa snažila naučiť, že svet je rôznorodý, a že je potrebné spoznávať lokálnu kultúru a naučiť sa ju rešpektovať."

"Mnohí Ukrajinci svoju vlasť opustili už dávno pred vojnou. Hľadali lepší život. Ja som bola z tých, ktorá sa snažila okoliu dokázať, že keď človek chce a snaží sa, tak sa dá žiť dobre aj na Ukrajine. Nemôžeme všetci odísť a chcieť, aby sa krajina zmenila. Veľa ľudí sa ma snažilo presvedčiť, aby som emigrovala. Aj moja kamarátka pôvodom z Čečenska, ktorá dnes žije v Kanade. Mala skúsenosť s vojnou. Hovorila mi, že cíti, že sa niečo stane, nech si nachystám doklady a ona mi pomôže s vízami do Kanady. Vďaka nej som mala všetky dokumenty potrebné pre život v zahraničí nachystané. Napätie v spoločnosti sa tesne pred vypuknutím vojny dalo krájať. Hoci mnohí neverili, pripravovali sa. Aj u nás v práci sa začalo čoraz častejšie hovoriť o tom, ako budeme pracovať v prípade vojny."

"Mala som zo všetkého čoraz horší pocit. Deň pred vojnou som zobrala auto, doplna ho natankovala a natankovala som aj do kanistra. Dobre som urobila! Ráno som sa zobudila na prvé výbuchy. Syna som na vojnu nepripravovala. Neverila som, že sa to stane. V to ráno som behala po dome a balila veci. Artema som nechcela budiť, kým nebolo všetko nachystané. Keď vstal, povedala som mu, čo sa stalo, že musíme zobrať ostatných členov rodiny a odísť. Na ulici som sa zľakla muža s puškou v ruke. V rannom šere som rozpoznala, že to bol náš sused, ktorý sa chystal brániť svoj dom. Boli sme v aute, keď začala hučať siréna, vojaci vybehli z neďalekých kasární von, syn otvoril dvere auta a kričal, nech odídeme, lebo nás zastrelia."

"Situácia sa zhoršovala. Streľbu bolo počuť čoraz bližšie a na cestách bolo viac a viac áut. Vedela som, že z mesta sa bezpečne v ten deň už nedostaneme. Vrátili sme sa teda s Artemom a bratovou sestrou k nám domov, kde sme mali prečkať niekoľko ďalších dní. Artem nerozumel, prečo musí byť v pivnici. No deti si na vojnu zvyknú rýchlejšie a už po chvíli sa začali v pivnici hrať, z čoho boli ostatní dospelí nervózni, ale ja som to chápala."

"V nasledujúcich dňoch som si myslela, že sa situácia na cestách zlepší, ale nebolo to tak. Aj keby zápchy úplne zmizli, nevedela by som, kadiaľ mám utekať. V meste zaviedli zákaz vychádzania a my sme väčšinu času trávili v pivnici. Naša štvrť sa nachádzala neďaleko od Buči a Irpini. Počuli sme streľbu a výbuchy. Hrozné bolo hoc aj vyvenčenie psa, keď nad vami lietajú bombardéry, počujete streľbu a pri bližších výbuchoch sa pre istotu hádžete na zem. 4 dni sme boli v podzemí. Každý sme mali svoju úlohu. Ženy sa starali hlavne o to, aby bolo čo jesť a muži stáli pred domami a chránili okolie. Fungovali sme v režime akejsi sebazáchovy. Onedlho k nám do štvrte prenikli ruskí vojaci. Ten, ktorého sme stretli, bol našťastie diverzant. Mal pri sebe 3 rôzne pasy a snažil sa utiecť. Od neho sme sa dozvedeli, že nie je bezpečné, aby sme v našej štvrti zostávali, že tam čoskoro môžeme očakávať raketové útoky."

"Báli sme sa odísť, nevedeli sme ani ako, ani kam. Sused s puškou, ktorého som sa zľakla v to prvé ráno, bol veľmi činorodý a organizoval úteky z mesta. Pomohol aj nám. So synom som ráno sadla na metro a išli sme na železničnú stanicu. Odísť vlakom bolo oveľa bezpečnejšie ako autom. Autom išiel môj muž a pes. Stretli sme sa na západe Ukrajiny u známeho, ktorý nás prichýlil. Všetci kamaráti, žijúci za hranicami, mi písali, aby sme odišli, že dieťa treba zachrániť za každú cenu. 5. marca som sa rozhodla odísť."

"So synom sme nastúpili do auta, na zadnom sedadle bol pes a 2 ruksaky. Viac som zbaliť nestihla. Okrem teplého oblečenia sme mali len turistické jedlo a polievky, ktoré sa zalievajú horúcou vodou, teda jedlo, ktoré sa nepokazí. Bola to moja prvá samostatná cesta autom za hranice. Kamarátka, žijúca vo Varšave, ma nasmerovala do Bratislavy. Tam ma mali čakať ľudia, ktorí nám pomôžu. Prešla som celé Maďarsko a dezorientovaná som sa na benzínke pýtala, kde je Slovensko. Pomerne neskoro večer nás vo svojom byte privítali dovtedy pre nás cudzí ľudia. Alex, Zora, 2 deti a 2 veľké psy. Predstavte si, že máte rodinu a majú k vám prísť žiť úplne cudzí ľudia. Neskutočne nám pomohli. Boli tu pre nás, keď sme si vybavovali doklady, keď sme sa potrebovali zorientovať v meste. Boli sme u nich približne týždeň, no náš pes sa nepohodol s ich psami a deťmi. Nerobilo to dobrú atmosféru, tak sme sa rozhodli hľadať riešenie. Opäť nám pomohli. Ich známy - Juraj - mal prázdny byt, v ktorom žijeme doteraz. Juraj je vnuk Ukrajincov, ktorých kedysi presídlili na Slovensko. Jeho otec vedel po ukrajinsky. Mali sme tú česť sa s ním zoznámiť. Bol to naozaj dobrý človek, bohužiaľ, prednedávnom zomrel na starobu. Sú to naozajstní anjeli, ktorí nám prišli do života a prijali nás. Veľká vďaka Alexovi, Zore a Jurajovi za to, že nám pomáhajú so všetkým, ako sa len dá!"

"Ťažko znášam, že mama zostala doma. Je 1963 ročník a je invalid 2. kategórie. Neviem si predstaviť, ako by si tu zvykla. V práci sa ma kolegovia neustále pýtajú, ako sa mám, hovoria o svojich pekných víkendoch s rodinou, no nemyslia to zle. Ja však teraz takéto emócie zdieľať nedokážem. Každé ráno ako prvé overujem, kde boli posledné bombardovania a zisťujem, či sú moji najbližší v poriadku. Život už nie je o plánoch a o zajtrajšku, žijete hlavne dneškom a tým, či prežijete vy a vaša rodina. Musíte sa stále učiť niečo nové a bojovať. Domov ísť nemôžete. Ak by ste sa vrátili, nebudete môcť žiť rovnakým životom ako predtým. Musíte sa len prispôsobiť. Ako sa svet mení, musíte sa meniť aj vy."

"Musíte byť veľmi silní a nájsť si oporu, ideálne v rodine. Otca už nemám, umrel niekoľko rokov dozadu. Jeho pozíciu v rodine som nahrádzala ja. O všetkých som sa starala a bola som prítomná pri prijímaní rozhodnutí. Chcem byť oporou pre nás všetkých doma. Mamu som nedokázala presvedčiť, aby s nami odišla, tak sa ju snažím podporovať aspoň na diaľku. Môj muž sa vrátil do Kyjeva a pomáha mojej mame. Jeho rodina prišla z Donecka, stará sa aj o nich."

"Na Slovensku mi okrem rodiny veľmi chýba ukrajinské jedlo. Je pre mňa ťažké sa zorientovať v slovenskej kuchyni. Kolega Peter sa mi smeje, že si na obed objednávam vždy niečo iné, ale ja vlastne len experimentujem. Vždy keď telefonujem s mamou, jej hovorím, ako mi chýbajú pirohy, pelmene a iné naše domáce jedlá. Nespomínam len na chuť a vôňu domova, ale aj na pocit, ako sa mi podarilo premeniť môj sen na realitu. Náš domov bol niečo, na čom som veľmi dlho pracovala. Každý detail v ňom bol dôležitý. Syn mal veľkú izbu zariadenú podľa jeho predstáv, na stenách mal svoje kresby a ďalšie výtvory. V ďalšej miestnosti máme poličky plné cien, ktoré sme vyhrali. Trofeje postupne pridávame z kraja a súťažíme so synom o to, kto bude prvý v strede. V celom dome je cítiť naše koníčky, v hale máme miesto pre naše motorky. Chcela som mať veľkú šatňu, aj to sa mi podarilo zrealizovať. Na balkóne mám kreslo a malú pracovňu. Od korony som pracovala z domu. Mám rada prírodu, preto sme mali všade plno kvetov a rastlín. Kuchyňa bola spojená s obývačkou. Tam sme sa všetci stretávali, varili a rozprávali sa. Táto krása bola uprostred zeleného parku v komplexe, kde sme mali obchody, školy, všetko, čo potrebujete k životu. Ale aj sny musíte niekedy opustiť, pretože život a deti sú všetko."

"Tieto životné múdrosti mám od starých rodičov. Babka mala 13 detí a prežila vojnu aj hladomor. Dedko sa tiež vedel okolo rodiny obracať, vedel šiť, strieľať, vychovával nás. Vždy nám vštepovali, že rodina je to najdôležitejšie a musíme držať spolu. Viem, že vojna sa raz skončí. Ak budem mať možnosť sa vrátiť, tak to určite urobím. Veď je to môj domov, môj príbeh a naša história. Niektoré veci mi chýbali tak, že som rodinu požiadala, aby mi ich poslali. Človek by si pomyslel, že dôležité budú potraviny alebo oblečenie. V týchto momentoch si ale uvedomíte potrebu duchovného ukotvenia. Napríklad mi poslali moje karate kimono, ktoré mi pripomína pracovitosť, zásadovosť a cieľavedomosť. Pomáha mi nájsť ten správny spôsob života."

"Deťom sa ťažko zvyká na život bez najbližšej rodiny, na nové podmienky v škole. Nikto nemohol byť na toto pripravený, zvlášť učitelia, ktorí majú vysvetľovať zložité predmety ako fyzika, matematika či chémia tak, aby ich rozumeli aj deti, ktoré nerozumejú dobre po slovensky. Prváci a druháci sa dokážu pomerne rýchlo asimilovať, ale staršie deti sa nevedia tak rýchlo prispôsobiť, pričom zložitosť predmetov, ktoré sa učia, výrazne narastá. Slovenské deti sú odlišné a oveľa pokojnejšie ako naše. U nás sa v školách zameriavame na to, aby sa deti prejavovali a boli sami sebou. Tu je dôležitá autorita učiteľa a deti poslúchajú. Fakt, že môj syn chce byť vo všetkom prvý, a že bol veľmi proaktívny, spôsoboval problémy. Učitelia mu jednak nerozumeli a nemali na neho ani toľko času, ako je v takýchto prípadoch treba. Iné by bolo, keby boli v triedach aj ukrajinskí učitelia, ktorí by pomáhali s výučbou. Vrátili sme sa preto k online výučbe. Je to lepšie, ale prináša to aj problémy, pretože učitelia u nás čelia častým výpadkom energií a signálu, takže vyučovacie hodiny sú často rozkúskované. Vidím na Artemovi, že chce ísť domov. Má tu svoje aktivity, ale nie je to ako doma."

"Doma zostalo veľké množstvo mojich známych. Niektorí žijú v Irpini, 15 minút od nás. Snažili sme sa im pomôcť a vyviezť ich, ale nie vždy sa to podarilo. Veľká časť z nich pracuje v IT sektore ako ja, mali vo svojich bytoch nainštalované kamery a mohli sledovať, čo sa dialo, keď k nim vtrhli ruskí vojaci. Na záznamoch sme videli, ako si Rusi berú tie lacnejšie veci a nespoznali, že pred nimi ležia drahé technológie. Niektoré z rabovačiek sa kvôli ich nevedomosti skončili “len” stratou práčok alebo chladničiek. V Irpini žije aj naša veľká legenda v karate. Stále trénujúci 65-ročný ľudský drahokam, na ktorý som hrdá. Karatisti sú ľudia s princípmi a v boji sa nevzdávajú. Takou je aj Ira Pitrenko, ktorá tam zostala, aby zachraňovala deti a pomáhala im pri organizovaní ciest na západ, ďalej od vojny. V rámci komunity sa ľudia zomkli a pomáhajú si. Bolo ťažké, keď ste doma nechali blízkych priateľov, o ktorých ste nepočuli aj celé týždne. Niektorí sa našťastie dostali do Európy. Jednou z vecí, ktorú naozaj nechápem je, že často počúvam, že Ukrajinci sem prichádzajú na drahých autách. Áno, niektoré z tých áut často nie sú lacné, avšak býva to to posledné, čo tým ľuďom zostalo. Bolo by dobré, keby sa ľudia najskôr zamýšľali nad tým, čo idú povedať."

"Vojna sa stala naším osudom a musíme s ňou žiť. To však neznamená, že sa máme vzdať. Musíme bojovať za našu lepšiu budúcnosť, za našu krajinu, za naše rodiny. Nemôžeme sa skloniť pred zlom, no musíme si zachovať ľudskosť v srdci. Aj v týchto ťažkých časoch vidím svetlo. Vojna je niečo, na čo sa nedokážete pripraviť. Ale každá vojna nakoniec skončí. Život nám občas niečo zoberie, ale dá nám možnosti, ako sa s tým vyrovnať. A ak sa vám nedarí, musíte to skúšať a bojovať ďalej. Ak do toho vložíte svoje srdce, určite to zvládnete."