Olga (42)

26. marec 2022, Rusovce. 30. deň vojny.

…Je len jediná cesta, ako sa dostať z Kyjeva smerom na juh, na Odesu. Ani túto cestu nemôžete nazvať bezpečnou, keďže nad vašimi hlavami lietajú strely, ktoré sa snaží zostreľovať naša obrana a bomby dopadajú na cestu. Je to však jediný spôsob, ako dnes môžete odísť z Kyjeva a nepadnúť do zajatia….   

"Prišli sme z Kyjeva. 24. februára sme boli v mestečku Sivirinovka pri Kyjeve, keď sme sa o pol 6-tej zobudili na prvé výbuchy. Odvtedy sa toto miesto stalo frontovou línou. S mužom sme zobrali dievčatá a odišli sme do Ľvova. Iróniou je, že to bol deň jeho narodenín. Rodičia si mysleli, že to nebude až tak vážne a tak sa rozhodli zostať doma. To isté aj svokrovci, ktorí boli v Kyjeve. Keďže si všetci mysleli, že cieľom útoku bude hlavné mesto, rozhodli sa odísť mimo mesta. Najskôr išli do Boyarky, ale aj tam sa bojovalo, tak išli ďalej do Rakytneho, to je už vzdialenejšia obec od Kyjeva. Po týždni bojov sme si začali uvedomovať, že Kyjev tak rýchlo nedobijú. Rakety lietali aj okolo nich, ale nebolo to také strašné ako na predmestí Kyjeva a predovšetkým v Irpini. Naše mestečko začali evakuovať až teraz, po mesiaci. Konečne sa podarilo otvoriť humanitárny koridor. U nás nie sú ani vojenské základne, ani iné dôležité objekty. Rusi však chceli Kyjev obklúčiť a my sme boli práve v oblasti, kde sa presúvali tanky. Tie boli všade, pred mestom aj za mestom. Začali zamínovávať cesty a lesy. Predtým to bolo miesto pokoja, kam ľudia prichádzali oddychovať. Boli tam nádherné lesy, tulipánové záhrady, cyklotrasy. Dnes tadiaľ namiesto bicyklov chodia tanky.” 

“Rodičia mali prvé dni vojny šťastie. Ochranka mestečka bola síce zabitá, ale v meste bol ešte relatívny pokoj. Mohli ísť do obchodu, mohli sa ísť najesť do reštaurácie. V dome nemajú pivnicu, takže najbezpečnejším miestom v dome, kde nie sú okná a zo všetkých strán sú steny, bol záchod. Tam trávili najviac času. Na štvrtý deň im dokonca na terasu spadol šrapnel vybuchnutej rakety.”

“Mama je Ruska, ja som sa narodila na Ukrajine, ale celý život hovorím po rusky. Iba deti u nás hovoria po ukrajinsky. Nerozumieme, prečo sa to deje. Je to tak nespravodlivé a bezdôvodné. Rodičom sme na staré kolená kúpili dom za mestom, aby tam mohli spokojne dožiť a oddychovať. Majú 76 rokov a musia toto prežívať. Keď sme s deťmi odchádzali, nevedeli sme si ani predstaviť, že ich vystavujeme takémuto nebezpečenstvu. Celé 2 týždne sme sa ich snažili odtiaľ dostať všetkými možnými spôsobmi. Prvé dni prestala fungovať elektrina, nemali ani vodu, teplo, v meste nebol telefónny signál. Nevedeli sme, čo sa s nimi deje. Mnohí sa snažili odísť na svojich autách ovešaných bielymi plachtami s nápismi - deti. Všade lietali rakety, cesty boli zničené. V jednu noc sa obyvatelia dohodli a približne 100 áut, bez akýchkoľvek bezpečnostných garancií, odišlo. Cesty boli zničené, všade bolo množstvo šrapnelov. Jediné šťastie bolo, že len jedno z áut dostalo defekt a nemohlo prejsť, inak sa útek podaril všetkým.”

“Naši rodičia nemali auto, a ostatné autá boli preplnené. Bomby začali padať aj na okolité ulice. Našťastie tie, ktoré dopadli na susedný dom, nevybuchli. Asi pred rokom sa na našu ulicu prisťahovala jedna rodina, s ktorými sa nám podarilo dohodnúť, že ak pôjdu preč, zoberú aj našich rodičov. Najskôr odísť nechceli, v meste bolo ešte pomerne pokojne. Ale, keď začali Rusi chodiť už aj na súkromné pozemky, keď prišli k nim domov, kde stretli ich deti, to bola tá posledná kvapka. Za 5 minút boli zbalení a odišli. Vyzdvihli aj našich rodičov, ktorí odišli len v tom, čo na sebe mali. Zobrali si len lieky. Rodičia išli v prvom aute v kolóne. V prvom aute nebývajú deti, a je tam najväčšie riziko, že bude zničené. Evakuácia sa podarila. Rodičov priviezli asi 15 km od nášho mestečka, kde sme ich už čakali. Odtiaľ sme ich najskôr zobrali na západnú Ukrajinu, čo najďalej od vojny. Doma museli neustále počúvať zvuky rakiet a stíhačiek, ktoré im lietali nad hlavami, keď Rusi útočili na Kyjev. Časť rodiny sa stále nachádza v Kyjeve, sme s nimi v kontakte a modlíme sa, aby bolo všetko v poriadku. Našťastie, je tam teraz bezpečnejšie ako v Charkove alebo v iných východných častiach, kde sú mestá kompletne zničené. Dúfame, že to tak aj naďalej zostane a že Kyjev zostane už nedotknutý.”

“Keď chcete odísť z Kyjeva, máte len jednu možnosť - musíte ísť smerom na juh, na Odesu. Zo severu, od Bieloruska, prichádzajú ruské vojská a všetky útoky. Po ceste musíte ísť okolo Bilej Cerkvi, kde sú sklady pohonných hmôt, ktoré boli, samozrejme, tiež zničené. Ani túto cestu nemôžete nazvať bezpečnou, keďže nad vašimi hlavami lietajú strely, ktoré sa snaží zostreľovať naša obrana, a bomby dopadajú aj na cestu. Je to však jediný spôsob ako dnes môžete odísť z Kyjeva a nepadnúť do zajatia.”