Olga (66)

26. marec 2022, Rusovce. 30. deň vojny.

V náručí zovierala malého psíka, malého hrdinu, ktorý ich svojím štekotom neprezradil, keď sa schovávali. Na hrudi nosí odznak s ukrajinskou vlajkou. Ani po týždňoch na Slovensku sa nedokáže zbaviť traumy a strachu. Stačí, keď počuje lietadlo, je pripravená bežať schovať sa do úkrytu.        

"Mali sme šťastie. Známa mi hovorila, že aj v Boyarke sa na ďalší deň situácia zhoršila, a už aj tam taxikári odmietali jazdiť a zachraňovať ľudí. Ocitnete sa niekde v noci sami a sledujete, ako rakety lietajú nad vašimi hlavami a modlíte sa, aby to nepadlo na vás. Dokonca aj náš pes nejakým spôsobom rozumel, čo sa deje a vôbec neštekal. Ak by štekal, mohol nás prezradiť.”

“Z Kyjeva sme odišli 25. februára. Na začiatku sa všetci schovávali v metre, ľudia si dokonca doma vytvárali vlastné kryty. Je to zložité, ale dá sa to spraviť. Nábytok rozmiestnite tak, aby ste boli chránení, hlavne je potrebné mať v noci zhasnuté. Jediné, čo vtedy vidíte, sú záblesky výbuchov a žiarivé čiary za letiacimi raketami. Keď sme odišli z mesta, prespávali sme po ceste u známych, tiež v krytoch. V jednom si pamätám, že mal asi 40 m2 a spalo nás tam 12 ľudí, jeden pes a mačka. Bolo zaujímavé, že náš pes, ktorý nemá rád mačky, sa s ňou skamarátil. Dokonca aj zvieratá cítili výnimočnosť tejto situácie. Potom sme išli na západnú Ukrajinu, cesta nám trvala asi 3 dni.” 

“Hneď v prvý deň po príchode sem sme sa išli prejsť do mesta. Všade bolo pokojne, ľudia sa prechádzali, užívali si deň. Zrazu sme začuli lietadlo. Prvé, čo vás napadne je, že hľadáte miesto kam sa skryť. Potom sa pozriete okolo seba a uvedomíte si, že všetci sú pokojní, nikto nikam nebeží. Je to veľká trauma, ešte s ňou bojujeme. Keď telefonujeme so známymi, hovoria nám, že situácia je stále rovnaká. Ale aj v telefóne je počuť zvuky streľby. Môj muž zostal doma. Stále nerozumiem, ako som ho tam mohla nechať. On však na mňa veľmi naliehal, aby som odišla. Chcem byť pri ňom. Zatiaľ to však zvláda veľmi dobre, sám si varí, chodí pomáhať. Zostali tam aj moja mama a sestra s rodinou. Našťastie, tam kde bývajú, je ešte pokoj, občas vidia helikoptéry alebo tanky, ale zatiaľ sa tam nebojuje. Je tam množstvo mladých ľudí, ktorí sa hneď prihlásili do miestnej obrany. Zatiaľ im zbrane nevydávajú, hovoria, že netreba. Z iných miest počujete správy o tom, ako sa rabuje, ako strieľajú do ľudí na úteku. Je 21. storočie a oni toto robia. Prečo? Veď sú bohatá krajina, nepotrebujú to! Hovoria, že sú naši bratia, a aj napriek tomu zabíjajú naše deti. Toto je neprípustné. Ďakujeme Európe, že nám pomáha, prijali nás a dodávajú nám zbrane. Ale to nestačí! My sme Rusom nič neurobili, nevieme, čím sme si toto zaslúžili.”

“Máme 21. storočie, lietame do vesmíru, svet je otvorený, môžeme cestovať, prečo by sme sa mali navzájom zabíjať? Prečo? Rusko je obrovské, má veľa pôdy, veľa oblastí, kde ani ľudia nežijú, množstvo ropy, peňazí. Musia sa len rozvíjať, oni našu zem vôbec nepotrebujú. Ak zem nepotrebujú a ničia celé mestá, to znamená, že sa nám za niečo mstia, ale za čo?”