Olga (32), Leon (6), Lolika (3), Afina (1)

24. marec 2022, Bratislava. 28. deň vojny.

Rada by som niečo odkázala ruským vojakom: "Prosím, bojujte podľa pravidiel, ženy a deti sa zabíjať nesmú..."

"Náš útek pred vojnou sa začal 7. marca a trvalo nám 17 dní, než sme sa dostali do Bratislavy. Cestovali sme autom, vlakom, autobusom. Žili sme na železničných staniciach, v škôlkach, v pivniciach, 2 dni v kostole. Snažili sme sa schovávať a chrániť naše deti. Náš dom už neexistuje. Jediná rodina, ktorá sa zostala skrývať v pivnici so svojimi deťmi, sa nám neozýva. Nevieme, čo je s nimi. Neodišli sme ihneď. Prvé 4 dni sme sa schovávali v kúpeľni. No potom sme sa dočítali, že kúpeľňa nie je bezpečné miesto. Môže sa tam na Vás zosypať keramický obklad a sklo, čo by mohlo ublížiť deťom. Presunuli sme sa preto na chodbu, kde sme boli chránení stenami zo všetkých strán. Posledných 7 dní pred útekom sme strávili v pivnici."

"Žili sme v kyjevskej oblasti, naše mesto je úplne zničené. Zostala tam moja mama, ktorá sa schováva v protileteckom bunkri, majú absolútny zákaz vychádzať von. Nemajú už vodu, elektrinu, ani teplo. Nemôžu odísť, pretože sa tam neustále strieľa. Celé sídlisko je v plameňoch. Ničia predovšetkým školy a škôlky. Miesta, kde by sa mohli schovávať matky s deťmi. Vedľa nášho sídliska boli veľké potravinové sklady, bol to cieľ číslo jeden, aby sme nemali čo jesť. Hneď na začiatku zničili aj 3 benzínky, ktoré boli vedľa nás. Bolo tam toľko dymu, že sa nedalo poriadne dýchať. Mesto sme nechceli opustiť, lebo sme počúvali nášho prezidenta, ktorý hovoril, že obrana mesta vydrží, že všetko bude v poriadku. Taktiež sme si uvedomovali, že utekať s 3 malými deťmi je ťažké. Nechceli sme, aby sa to odzrkadlilo na ich zdraví. Deti sú choré už tretíkrát, odkedy sme odišli z domu. Nikdy nebývali choré. Doktori vravia, že je to kvôli stresu. Keď vidia na mierovom nebi lietadlo, bežia sa schovať a kričia, že sú to rakety. Snažíme sa s nimi chodiť čo najčastejšie von, aby pochopili, že všetko je v poriadku a že sa nemusia ničoho báť."

"Keď som išla z práce, zasiahli ma 2 črepy do tváre. Snažila som sa zachovať pokoj, no keď som si utrela tvár, uvedomila som si, čo sa deje. Ale, keď sa nachádzate pod takýmto psychickým tlakom, ani tú bolesť necítite. Iba bežíte domov za deťmi. Snažila som sa pracovať do samého konca, pretože sociálnu podporu Vám nikto nevyplatí. Prezident nám sľúbil, že nám pošlú o 15% viac, nič sme však nedostali. Povedali, že každému oficiálne pracujúcemu, vyplatia 6500 hrivien. No ja tieto peniaze dostať nemôžem, keďže som na materskej dovolenke s tromi deťmi. Nemôžem byť oficiálne zamestnaná. Zo strany štátu sme nedostali nič. Doma sme boli bez peňazí, bez elektriny, bez tepla, bez jedla. Všetko, aj pitnú vodu, nám domov nosili len dobrovoľníci. Zostalo nám v hotovosti približne 1000 hrivien, ale v našej časti mesta sa nikde nedalo platiť kartou, len v hotovosti. Aj keď máte peniaze, nemôžete ich použiť."

"Svet nás zásobí zbraňami, ale u nás doma vojaci nemali zbrane, ktorými by nás mohli chrániť. Rozhodli sme sa odísť až vtedy, keď sa streľba začala ozývať priamo nad naším úkrytom. V internetovej skupine som si prečítala správu, že kúsok od nás sa nachádza žena, ktorá má autistického chlapca a je v 8 mesiaci tehotenstva. Mali sme viac chleba, ako sme potrebovali, tak som sa rozhodla, že jej ho ráno pošlem. Funguje to tak, že hliadky dobrovoľníkov a vojakov po meste rozvážajú pomoc. Ráno som vyšla z úkrytu a chcela som dať chlieb skupine vojakov, nech jej ho odvezú. Povedali mi, že nie sú od nás, že nevedia, kam ho majú zaviezť. V tú noc zabili všetkých 15 mladých vojakov, ktorí mali na starosti ochranu nášho úkrytu. Pochopili sme, že situácia je vážna a rozhodli sme sa odísť. Zavolala som jednému z miestnych poslancov, ktorý nám dal k dispozícii vlastné auto. Odviezli nás do vedľajšej dediny. Bolo tam pokojnejšie, ale aj tam bolo počuť streľbu. Keď sme vyšli z kostola, videli sme nad našimi hlavami letieť raketu. Spadla kúsok vedľa a zničila dom."

"Ak by sme sa na začiatku nezoznámili s jedným vojakom, ktorý nám pomáhal, nemal by nás kto odviezť. V dobrovoľníckych skupinách sa síce píše, že po Vás prídu autá, ktoré Vás odtiaľ odvezú. Nikto však neprichádza. Autá sú ostreľované. Náš šofér mi hovoril, ako jeho kamaráta pustili, aby evakuoval babičku s vnukom. Musel sa hneď vrátiť naspäť, pretože na nich začali strieľať. Babka má popáleniny, vnuk je zranený a šofér má prestrelené rameno. Sanitka tam nemohla prísť. Už sa stalo, že rozstrieľali celú sanitku. Vďaka vojakovi Koljovi sme sa dostali až na železničnú stanicu."

"Pobývali sme 5 dní v škôlke, ale nemohli sme umyť deti, pretože mnohí dospelí, hneď ráno ako sa zapol bojler, bežali do kúpeľní a minuli všetku teplú vodu. Musela som deti utierať len mokrými vreckovkami. Ani v kuchyni som deťom nemohla zohriať vodu, pretože bola potrebná na prípravu jedál nielen pre škôlku, ale aj pre nás a pre vojakov. Bol tam problém aj s jedlom, možno to bolo spôsobené vodou, nevieme. Množstvo detí vracalo a malo žalúdočné problémy. Doktori deti liečili na otravu."

"Museli sme ísť ďalej, ale nevedeli sme kam. Na Podkarpatí sme stretli šoféra, ktorý nám povedal, že má na Slovensku dcéru. Že je to krajina, kde nás dobre prijmú, že budeme rozumieť ich reči a aj deti sa ju rýchlo naučia. Počúvli sme ho. A naozaj, na hranici nám Slováci okamžite pomohli. S deťmi sa hrali celý deň aj noc. Deti sa začali cítiť deťmi až tu, u nás to nebolo možné. Po prechode hranice sme nevedeli, či sa máme smiať alebo plakať. Až tu sme pocítili pokoj."

"Rada by som niečo odkázala ruským vojakom: "Prosím, bojujte podľa pravidiel, ženy a deti sa zabíjať nesmú. Správate sa ako teroristi!"

"Ľudia utekajú bez oblečenia a bez peňazí. Kde sú tie peniaze, ak Vám z celého sveta posielajú milióny? Kde sú tie peniaze, ak vojaci hovoria, že nemajú ani prilby? Jeden náš známy sa chcel prihlásiť do armády. Povedali mu, aby prišiel v teplých topánkach a v športovom tmavom oblečení. Opýtal sa, a dostanem uniformu? Nie! A zbraň? Tie zatiaľ nemáme! Zbrane vojaci dostávajú len po svojich mŕtvych kolegoch! Odišiel. Povedal, že nebude bojovať päsťami proti tanku. Neviem, koľko civilistov ešte bude musieť zomrieť. Trpia obyčajní ľudia. Turecko sprostredkováva mierové rozhovory, pozvali tam aj Putina, ale ten sa odmietol zúčastniť. Dokonca aj Azerbajdžan nám posiela pomoc. Všetci sľubujú pomoc, ale bojujú iba Ukrajinci."

"Kým sme boli v pivnici, pomáhali sme si v rámci sídliska. Jeden z obyvateľov založil skupinu „Miestne správy“. Každý tam mohol napísať, čo má a čo mu chýba. Potom tohto pána zastrelili, teraz má skupinu na starosti iný človek. Iba takto sme si vedeli pomáhať. Nepredstavujte si, že pri každej pivnici či úkryte niekto stojí so zbraňou v ruke. Rýchlo sme pochopili, že je bezpečnejšie zostávať v bytoch, hoci strieľajú práve do nich. Keď sa však streľba skončí, vojaci idú do pivníc a zabíjajú všetkých, koho tam nájdu. Známa, ktorá bola takto so svojím synom v pivnici 10 dní, kde jedli surové zemiaky, mi povedala, že videla, ako k nim do mesta prišli 2 tanky a začali strieľať do 9 poschodového paneláka. Ostreľovali poschodie za poschodím tak, aby budova spadla. Ak by panelák spadol, nikto by nás už nenašiel. Nikde sa nedozviete, kedy a kde bude evakuácia. Stále len počúvame, že držíme obranu."

"V Rusku mám 3 bratov. Povedali mi, že nedôverujú Putinovi. Ešte predtým, ako sa toto začalo, prinútili svoje deti dať výpoveď v práci. Pracovali v armáde. Hovoria, že sa neboja bojovať, ale nebudú bojovať v nespravodlivej vojne. Snažia sa ukrývať svoje vojensky povinné deti, pretože rozumejú, že toto je genocída nášho národa a ich rodiny. Títo ľudia nechcú, aby bola vojna nikde na svete. Prečo by sme mali bojovať v 21. storočí? Chceme žiť v pokoji. S rodinou v Rusku sme v kontakte len so ženami. Mužov schovali a sú vlastne nezvestní. V Rusku hovoria, že všetkých rusko-jazyčných tu Banderovci zabíjajú. Až keď naši známi navštívili západnú časť krajiny, kde sa hovorí len po rusky, videli, že ich tam nikto neutláčal. Pochopili, že v Rusku sa šíri propaganda plná klamstiev."

"Tento konflikt nás zjednotil. Niektorí hovoríme po ukrajinsky, iní po rusky, ale všetci sme Ukrajinci. Reč, ktorou hovoríte, by nemala byť meradlom, ktoré ukáže, kto je dobrý a kto je zlý. Všetko je to o politike a ľuďoch, ktorí sú ňou ovplyvňovaní. Stalo sa nám, že sme počas úteku museli platiť za prenocovanie len preto, že sme hovorili po rusky. Neskôr sme sa dozvedeli, že tí, čo hovorili po ukrajinsky, dostali nocľah zadarmo. Skoro ráno nám šiel vlak, deti sa potrebovali aspoň trochu vyspať. Zaplatili sme 1000 hrivien za 4 hodiny spánku. Pred rokom 2014 bolo všetko viac menej v poriadku. Mali sme v meste ruskú školu, ktorú hneď potom zatvorili. Môj muž je Azerbajdžanec, majú tiež svoje skúsenosti s tým, ako prišli Rusi a všetkých zabili. Aj u nás už spôsobili roky trvajúcu vojnu a hlad. A teraz sú tu zas."