Olesia (39), Rastislav (9), Liza (8), Timofej (4)

20. marca 2022, Studienka. 24. deň vojny.

Olha je z mesta Dnipro. Z toho istého mesta, ktoré sa pred obdobím komunizmu volalo Jekaterinoslav, a do ktorého chcel Potemkin presunúť hlavné mesto z Petrohradu. Dnes ho ruská armáda bombarduje.        

"Vojna nás zatiaľ priamo nezasiahla, zažili sme len letecké poplachy a častý beh do úkrytov. Aj napriek tomu sme sa rozhodli odísť, pretože sme sa báli, báli sme sa predovšetkým o deti. Doma mi zostali rodiča, kamaráti. Išli sme bezcieľne, nevedeli sme, či to bude Rumunsko, Poľsko, Slovensko, jednoducho sme šli. Zobrala som len deti, zopár vecí na prezlečenie, ruksak na pleciach, doklady a rodné listy."

"Dva dni sme sa snažili dostať na vlak. Prvý deň bolo na stanici príliš veľa ľudí, čakali sme tam asi 5 hodín a potom sme sa na noc vrátili domov. Druhý deň sme tam čakali už od 7-mej rána. Rad na nás vyšiel až o jednej popoludní. Najskôr nám povedali, že pôjdeme do Užhorodu, potom do Ľvova, neustále sa to menilo. Zo Ľvova, nás zobrali autobusy do Poľska, kde nás ubytovali a nakŕmili v malej dedinke kúsok od hraníc. Potom nám povedali, že ďalší vlak pôjde o 5tej a odvezie nás do mesta, ktorého meno si už nepamätám. Tam nás prijali dobrovoľníci a vzali nás do koordinačného centra. Čakali sme dlho, bolo tam veľa ľudí, neskôr nás posadili na vlak do Varšavy, kde sme čakali 6 hodín na stanici a odtiaľ sme už išli do Bratislavy. Tam nás čakala známa a pomohla nám s ubytovaním. Prvé tri dni sme boli na inom mieste. Bolo tam veľmi chladno, nebolo to vhodné miesto pre deti. Potom nás previezli sem k Petre, sme tu už týždeň. Šla som sama s 3 deťmi a so sestrou môjho muža. Ona tu má kamarátku, takže práve takto sme sa sem dostali. Môj manžel zomrel mesiac pred začiatkom vojny. Ak by ešte žil, asi by sme zostali tam s ním doma. Mal 34 rokov, 26. januára dostal mozgovú porážku."

"Starší syn Rostislav tu začal chodiť do školy, rovnako aj jeho sestra Liza, najmenší Timofej je v škôlke. Dostávame aj úlohy od učiteľov na Ukrajine, takže sa učíme spolu. Deťom sa tu veľmi páčia zvieratká, králiky, sliepočky, psík. Jedia všetko, radi majú hlavne sladké. Varili sme tu náš ukrajinský boršč, pohánku. Je ťažké nájsť si tu prácu, to čo ponúkajú, je na 10-12 hodín denne, a moje deti sú v škole len do 4tej. Doma som pracovala v depe ako revízor bezpečnosti trolejbusovej dopravy. Zaúčala som nových vodičov. Mám aj vodičák na trolejbus, ale tu platný nie je. Neviem zatiaľ, čo budem robiť."

"Môj strýko žije v Donecku, ten je od 2014 roku pod kontrolou DLR. Na tému politiky sa nerozprávame. Rusom nechcem nič hovoriť. Väčšina z nich nie sú vinní za to, čo sa stalo."