Oleh (72)

14. marca 2022, Bratislava. 19. deň vojny.

Oleh mi veľmi pripomínal môjho otca. Ak by mali možnosť stretnúť sa, určite by si dobre podiskutovali. Rovnako ako môj ocko aj Oleh vybudoval domov až na dôchodku. Už druhýkrát musel utiecť z vlastného domu. S manželkou v ňom bývali len pol roka. Nateraz nikto nevie, či sa doň budú môcť vrátiť. Či sa ešte budú mať kam vrátiť.        

"Máme viac ako 70 rokov a nemáme nič. Nič! 30 rokov sme žili na Kryme, postavili sme si tam dom. Keď Rusko anektovalo Krym, chceli sme dom predať, aby sme mali za čo odísť. Nevedeli sme ho predať celých 7 rokov. Ukrajinci tam domy samozrejme kupovať už nechceli. Dom to bol veľký, na rozľahlom pozemku. Vedľa nás boli štátne vily, bolo to elitné miesto. Rusi chceli dom takmer zadarmo. V roku 2021 sme ho museli predať za polovičnú cenu a odišli sme do Kyjeva. V Kyjeve sme stihli prežiť iba pol roka a znovu musíme utekať. Ešte šťastie, že máme deti. Tie sme kedysi vychovali, starali sa o ne, behali sme za nimi. Vyrástli z nich múdri a šikovní ľudia. A teraz namiesto toho, aby sa oni starali o svoje deti a my sme im pomáhali, musia sa starať oni o nás."

"Vojna je strašná. Zostane vo vašom srdci. Je to príšerné, slovami sa to nedá opísať. Chcem, aby si ľudia uvedomili, že vojna je veľmi blízko. Bomby padajú na Ľvov, dokonca 40 km od poľských hraníc. Naša sila je v jednote. Musíme sa proti nemu (Putinovi) postaviť spolu. Všetky tie hrôzy sme videli ešte tri dni nazad. Som poctivý človek a celý život som ťažko pracoval, a teraz na sklonku života naťahujem ruky za pomocou. Nerozumiem prečo!"

"Viete, boli sme tak radi, že sme sa dostali preč z pazúrov ruského sveta. Za Sovietskeho zväzu sa všetky republiky cítili neplnohodnotnými, nebolo u nich také isté vzdelanie, zdravotníctvo, atď. A teraz nás chce Putin opäť vtiahnuť do toho sveta. Chceme byť slobodnou a nezávislou Ukrajinou. Žilo sa nám dobre. Keď sa nám niečo nepáčilo, vyšli sme do ulíc protestovať, ale nikto nás tam obuškom nebil a nezatýkal. Česi a Slováci si pamätajú rok 1968. Je to ďaleko, ale aj tak blízko. Máte šťastie, že ste v Európe. Prichádzame sem a vidíme, že Ukrajina je bohatšia, ale kvôli niečomu žijeme horšie ako vy? Prečo? Pretože vedľa nás žije monštrum. Tiež majú obrovské nerastné bohatstvo a pozrite, ako žijú? Pozrite sa na Saudskú Arábiu, ako tam ľudia žijú. Rusi majú toho ešte viac, a predsa žijú horšie. A teraz chcú, aby sme žili tak ako oni. My chceme žiť v slobodnej Ukrajine!"

"Rozumiem, že ak vojna nie je priamo pri Vašich dverách, nezaujíma Vás to. Aj u nás na Donbase bola 8 rokov vojna a my sme to nepovažovali za vojnu. Až keď k nám prišla domov. Uveríte, až keď uvidíte Kyjev a celé okolie obkolesené protitankovými ježami. Mám 72 rokov. Myslel som si, že som o vojne za celý svoj život počul dosť. Pochopíte, až keď ju zažijete. Prosím, urobte všetko preto, aby ste zastavili toho netvora, to neľudské stvorenie. Ubližuje aj svojmu národu, samotní Rusi nie sú zlí, sú len dezinformovaní. Veď je to národ Čechova, Tolstého, Šostakoviča. Keď Hitler bojoval, nakŕmil svoj národ, preto za ním šli. Ale Putin vyzliekol svoj národ donaha. Prečo?"

"Pokiaľ bol Krym ukrajinským, všetko bolo dobre. S ruským svetom prišlo zlo. Slnko svieti, ale vy sa netešíte. Idete sa okúpať do teplého mora, ale cítite z neho akýsi chlad. Už to nebol ten pokoj a pohodlie ako za čias Ukrajiny. Už sa tam nežilo dobre."

"Telefonoval som kamarátovi do Mariupoľu, a ten mi povedal, že si nikdy nič také predstaviť nedokázal. Na uliciach sa povaľujú telá, odtrhnuté nohy. Celé je to ako zlý sen, ako nočná mora. Máte pocit, že toto nie je váš život, no potom si uvedomíte, že je to realita."