Lyudmila (37), Bohdan (5), Roman (3)

24. marec 2022, Bratislava. 28. deň vojny.

Tí, ktorým sa podarilo utiecť hneď na začiatku, ešte nevideli tú skazu. Nevideli, ako ruské vojská ničili ich domovy, ich krajinu. Tí, ktorí prichádzajú v tieto dni, už videli a zažili veľa. Nič z toho si nikto z nás nedokáže predstaviť. Ženy, ktoré k nám prichádzajú s deťmi, tak nerobia z obavy o svoj život, ale z obavy o životy svojich detí. Deti sú pre každú matku tým najdôležitejším, čo je potrebné chrániť. Aj za cenu úteku do cudziny. Aj vtedy, keď nevedia, kam idú, ako budú prijatí, či im niekto pomôže, čo s nimi ďalej bude.

"Bombardovať nás začali hneď v prvý deň. Kúrenie, elektriku a vodu sme nemali už na 2. deň od začiatku vojny. Jedlo nám privážali iba humanitárne konvoje. Včera nám tam zbombardovali most, cez ktorý sa k nám dalo dostať. Teraz neviem, ako tam budú voziť jedlo a humanitárnu pomoc. Naše mesto malo 300 000 obyvateľov, polovica z nich je už preč."

"V meste nefungovali sirény, zvuky lietadiel a rakiet boli našimi sirénami. Keď sme ich započuli, hneď sme bežali do pivnice. Prišli sme sem predovšetkým kvôli deťom, aby náhodou niektorá raketa nezničila náš domov spolu s nami. Slovensko sme si vybrali, pretože bolo najbližšie k našim hraniciam. Nečakali sme, že nám tu budú ľudia takto pomáhať, veľká vďaka za všetko. Vždy sme dúfali, že budeme môcť cestovať po Európe, ale nie takto. Videli sme aj Vaše Tatry a mnohé mestá, ale chceli by sme sem radšej prísť po vojne a užiť si krásu týchto miest."

"Keď sme prišli do Kyjeva na železničnú stanicu, stále bolo počuť zvuky sirén. Všetky vlaky šli na západ. Aj ten náš, do Užhorodu a ďalej sem na Slovensko. Muž chcel zostal a je v miestnej obrane, moja mama nestihla ujsť, keďže most bol už zničený. Mnohí susedia tiež zostali doma. Boja sa opustiť svoj dom a často ani nemajú kam ísť. Boja sa používať humanitárne koridory, pretože ich (Rusi) obstreľujú." 

"S rodinou sme zostali v kontakte vďaka internetu. Muž mi o vojne nehovorí. Hovorí len o tom, čo jedia, kde si dobíjajú telefóny a veci z každodenného života. Mama mi hovorí o všetkom, aj o tom, že ju už znepokojuje aj keď je dlho ticho, pretože je to podozrivé. Práve zvuky výbuchov jej dávajú akýsi zvláštny pocit stability. Pýta sa ma, ako sa majú deti, posielame jej fotografie. Neustále sledujeme správy. Náš primátor každé ráno popisuje situáciu u nás v meste. Až tu sme sa konečne upokojili a oddýchli si. Aj keď sa ešte stále strhávame, napríklad pri zvukoch motoriek."

"Rusom by som dopriala, aby pocítili to, čo cítime my, keď sme v pivnici a bombardujú nás. Chceme zatiaľ zostať tu v Bratislave a potom sa vrátiť domov. Chceme všetko odznova vybudovať. Ja pracujem v škole ako učiteľka geoografie a biológie. Škola je zničená, budeme ju musieť opraviť. Syn mal ísť v septembri do školy, ale tá je tiež zničená. Bude to našou úlohou postaviť sa opäť na nohy. Možno tu chvíľu budem pracovať, ale určite sa chcem vrátiť domov."

"Deťom sme jednoducho povedali, že je vojna. Najmenší syn sa dokonca výbuchov ani nebál, naopak, tanky a vojaci ho celkom zaujímali. Malé deti sa našťastie veľmi nebáli, asi tomu ešte dostatočne nerozumejú." 

"22 dní sme boli v Černigove, sem sme prišli pred dvoma dňami. Budeme veľmi radi, ak budete šíriť informácie o tom, čo sa u nás deje. Hlavne o východe Ukrajiny, o Kyjeve, Černigove, Mariupole, ľudia o tom stále málo vedia. Veľká vďaka za to, čo pre nás robíte, ako ste nás prijali!"