Natalya (50)

8. máj 2022, Žilina. 73. deň vojny.

V rukách stíska kytičku kvetov, ktoré si natrhala počas prechádzky. Vonku už začala jar, svieti slnko, ľudia navôkol sa tešia z teplého počasia. Keď spomína na to, ako v mrazivom počasí nocovali v pivniciach, podvedome sa strasie. Prehltne slzy a intenzívnejšie sa zababuší do svetra, a to aj napriek hrejivým lúčom slnka, ktoré dopadajú na jej chrbát.

“Dnes len 20 metrov od nášho domu padla kazetová bomba. Susedia nemajú ani okná, ani plot. Rodičia majú šťastie, prespávajú v kostole v pivnici. Susedka, ktorá zažila ešte druhú svetovú vojnu bohužiaľ zostala na noc doma a zomrela pri výbuchu. Takto tam žijú už mesiac. Každý deň chodia domov nakŕmiť 2 psov a mačku. Rýchlo si navaria obed na otvorenom ohni, pretože už ani plyn nemajú. V kostole si varia na peci na drevo.”

“My sme vlastnú pivnicu nemali, tak sme chodili k susedom. No keď začali do nášho okolia prilietať rakety a umierali ľudia, zachvátila nás panika. V pivnici sme prežili koniec zimy, bolo -14 stupňov Celzia. Bez elektriny, na sebe som mala 3 páry ponožiek, niekoľko svetrov a tak sa snažila zohriať a zaspať. Taká zamrznutá som chodila do práce. Vyjdete na ulicu, zapne sa siréna, a vy neviete, či a kedy vás niečo trafí. Takto sme fungovali do 27. marca, kedy sme odišli evakuačným vlakom. Naše mesto je maličké, vlaky u nás normálne nezastavujú, takže sme museli požiadať o výnimku. Podarilo sa nám ju získať. Museli sme však čakať, lebo trať bola zbombardovaná a trvalo 3 dni, kým ju opravili. Vlakom sme cestovali 3 dni. Keď bol letecký poplach, zastavovali sme aj uprostred poľa a nevedeli, čo sa bude diať. Trpím klaustrofóbiou. Vlak stál v tme uprostred noci, nedovolili nám zapnúť ani telefón, aby nebolo vidieť svetlo. Namačkaní v kupé sme čakali, či nás trafia, či vybuchneme, alebo nie. Už nechceme ísť nikam, iba domov. Len nech nás nechajú na pokoji. Celý mesiac som si myslela, že to je len zlý sen, z ktorého som sa neprebrala. Každý týždeň, keď sa už zdá, že sa to skončí, priletia ďalšie rakety. Najhoršie je, že rakety nie je počuť až do momentu, kedy sa rútia priamo na vás.”

“Veľká vďaka Európe za všetky dodávky zbraní a za podporu, bez ktorej by sme už asi vojnu dávno prehrali. Prajem si, aby sme už vyhrali. Keď ten deň nastane, aj ja si vypijem na víťazstvo.”

“Rodičia neodišli. Mama povedala, že ak by odišla, zastavilo by sa jej srdce. Bola som rozpoltená, musela som evakuovať dcéru, ale rodičia zostali doma. Jedia len to, čo im zostalo po zime, zaváraniny, a raz za tri dni chodí humanitárna pomoc, kedy dostanú suchý chlieb. Našťastie majú ešte zemiaky a cviklu, ktoré si dopestovali, takže si môžu aspoň boršč navariť. Popravde mi mama rozprávala, že ho varili prvýkrát až teraz, po mesiaci. Majú 10 sliepok, takže majú aj vajíčka. So susedmi sa delia a pomáhajú si. Jedia však len raz za deň, treba šetriť drevom, takže si nemôžu všetko stále zohrievať.”

"Viete, my sme netúžili po ruskom svete. Nežili sme v bohatstve, ale nežili sme zle. Nechodili sme v značkovom oblečení, v norkových kožuchoch, ale na jedlo a bývanie sme mali vždy. Dúfame, že náš dom to ustojí. Celý život sme pracovali, uskromňovali sa, pomáhali dcére so školou, našetrili sme si na gauč, na televízor, a keď sme už konečne mali všetko, prišlo toto. Mali sme veľké plány, namiesto toho sme museli 25. narodeniny mojej dcéry oslavovať v pivnici. Nerozumiem, kvôli čomu som musela prísť o prácu, dom, rodinu. Čo zlé som im ja spravila? Dcéra mala práve 25 rokov. Chceli sme to osláviť v kruhu rodiny a priateľov, namiesto toho sme sedeli v tme do 5-tej rána v pivnici. Je mi ľúto, že som dcére nemohla ani tortu upiecť.”

“Keď umierajú starí ľudia kvôli chorobám, s tým sa dá ešte zmieriť. Ale, keď sa jeden hlupák rozhodne zničiť národ a kvôli nemu umierajú tisíce nevinných ľudí, to sa pochopiť nedá. Náš príbeh ešte nie je tak hrozný. Bola tu jedna žena, ktorá cestovala s nami, a tá nám rozprávala, ako utekala z Mariupoľa so svojím dieťaťom. Keď vyšla z mesta, mala odrazu detí 6, pretože so sebou zobrala aj tie, ktoré sedeli na ulici pri telách svojich rodičov.” 

“Tých, ktorí neveria, pozývame k nám domov. Nech si vyskúšajú, aké je to žiť ukrývajúc sa pred raketami, či uhýbajúc sa letiacim úlomkom. Sme z malého mesta, predtým nikto o nás nič nevedel, dnes je plný internet informácií o tom, ako sa bránime. Dúfame, že pomoc z Európy a hrdinstvo našich mužov budú stačiť.”

“To, že je vojna, som si uvedomila, až keď nastala panika a všetci išli na benzínku tankovať a robiť si zásoby. Máme vojnu kvôli tomu, že sa jednému človeku tak zachcelo. Teraz budeme musieť všetko rekonštruovať. Aj Charkov, mesto, ktoré je podľa mňa krajšie ako Kyjev. Všetky tie nádherné parky, námestia, zoo... Nezostali stáť ani školy ani nemocnice.”

“Daj Boh, aby ste nikdy nepoznali, čo je vojna. Už síce výbuchy nepočujem, ale sanitiek a lietadiel sa bojím.”

“Každú noc sme sa schovávali v pivniciach, aby sme ráno aj napriek zvukom sirén vyšli von nakŕmiť psa. Toto z nás robí nacistov? Takéto príbehy sa nájdu v každej ukrajinskej rodine. Ďakujeme, že ste nás prijali, a že ste si nás vypočuli!”