Nataliya (28), Sofia (5)

Pondelok, 26. marca 2022, Rusovce. 30. deň vojny. 

Ako by ste vysvetlili svojmu dieťaťu, že sa začala vojna? Čo by ste mu povedali, keď ste sami na pokraji nervového zrútenia a v danom momente neviete, čo sa vlastne deje, čo máte robiť? Čo máte zbaliť? Čo budete potrebovať? Na aký dlhý čas budete musieť odísť? Nikto z nás odpovede na tieto otázky nepozná. Pretože sme nezažili to, čo len 28-ročná Nataliya, pretože sme nezažili vojnu.

"Prišli sme asi pred týždňom. Nepamätám si presne dátum, ani teraz neviem, aký je deň. V Ľvove bol zo začiatku ešte kľud. Postupne k nám začali prichádzať ľudia z iných častí Ukrajiny. Celú noc sme počúvali, ako 10 kilometrov od nás vybuchovali bomby. Ráno sme sa dozvedeli, že tam bolo viac ako 300 zranených a 50 obetí. Vtedy sme pochopili, že treba odísť. Ľvov má 800 000 obyvateľov, utečencov tam vtedy bolo už asi 200 000. Vedeli sme, že keď všetci títo ľudia začnú odchádzať, nám sa to už nemusí podariť. Som učiteľka slovenčiny. Začala som na Slovensku kontaktovať kamarátov a cez nich som sa dostala až sem. Navždy im budem vďačná a budem sa za nich modliť. Cestovali sme asi dva dni, všade bolo veľa áut, na hranici bolo veľa ľudí. Bolo zlé počasie. Hovorila som, že nám plače nebo, lebo pršalo, bola zima."

"Prišla som sem so svojou 5-ročnou dcérou, a so svokrou, ktorá má 74 rokov. Má problémy so srdcom. Každý deň sme mali letecké poplachy. Schovávali sme sa v pivnici, keďže nemáme protibombové úkryty. Potom sme si prečítali, že to nie je dobré miesto na úkryt, keďže má len jeden východ. Ak by nás tam zasypalo, už sa odtiaľ nikdy nedostaneme. Keď sme z mesta utekali, snažili sme sa držať popri panelákoch, aby sme boli chránení. Podarilo sa nám zobrať dva neveľké kufríky. Prišli sme do Užhorodu a odtiaľ pešo cez Vyšné Nemecké. Mala som kúpené lístky na vlak do Košíc, ktorý odchádzal o štvrtej hodine. Na hranicu sme prišli asi o jednej, usadili nás tam do autobusu. Vodič čakal, kým sa autobus nezaplní do posledného miesta. Zmeškali sme náš vlak a ďalší išiel až o 10 v noci, príchod mal o 8 ráno. Dcéra zle znáša cestovanie, býva jej zle od žalúdka. Našťastie sme tam stretli jedného pána, volal sa Jozef, odviezol nás autom až do Bratislavy. Dohodli sme sa, že keď zvíťazíme, tak k nám spolu s manželkou prídu a ukážeme mu našu krásnu krajinu. Všetko znovu postavíme a zas budeme mať všetko."

"Naša rodina, u ktorej bývame, má 5 detí, všetci sa nám snažia pomôcť. Zo začiatku to bolo ťažké, lebo ich deti nehovoria po ukrajinsky a moje dieťa nehovorí po slovensky. Hrajú sa spolu a už sa naučili aj zopár slov. Cítime podporu všade, napríklad v obchode, alebo keď mi ľudia radia na aký autobus nastúpiť."

"Neočakávali sme, že sa niečo také stane. Ľvov je od Kyjeva vzdialený 600 km, takže v to ráno sme nepočuli výbuchy. Zobudila som sa na to, že mi neustále zvonil telefón. Prečítala som si správu od mamy, ktorá mi napísala: "Zober si veci, začala sa vojna." V tom momente som nechápala, čo sa deje, nevedela som, čo mám robiť, čo mám zbaliť. Nevedela som, čo mám so sebou zobrať. Snažila som sa zbaliť všetko, čo som videla. Ale potom som pochopila, že všetko so sebou nemôžem zobrať. Posadila som sa a začala plakať. Asi 2 hodiny som sa nevládala ani pohnúť. Potom sa zobudila dcéra. Nevedela som, ako jej mám vysvetliť, čo sa stalo. Povedala som jej, že sme sa všetci báli, že sa začne vojna, a že vojna sa práve začala. Ale, že sa nemusí báť, že som s ňou, že urobím všetko, aby sme boli v bezpečí. Nefungovalo to, pretože videla, že ani ja sama neviem, čo mám robiť. Po niekoľkých dňoch mi dcéra povedala, že sa nemôže pozerať na film v ruštine. Povedala mi: "Mama, musíš to všetko zahodiť!" Predtým sme pozerali v ruštine kreslené filmy, seriály. Teraz to odmieta, hovorí, že na nás útočia, že nás zabíjajú. Pýtala sa ma, prečo nás chcú zabiť a ja som na jej otázku nevedela odpovedať. Stále neviem, prečo."

"Bojím sa, že sa Putin spojí s Čínou. Ukrajina je najväčšia európska krajina. Keď Putin prejde Ukrajinu, dostane sa do Ľvova, čiže 60 km od Poľska. Pôjde ďalej, pôjde do pobaltských krajín, do Poľska, na Slovensko... Bojím sa, že si Európa už zvykla na fotografie vojny, v novinách sa už o tom toľko nepíše. Bojím sa, že vojna potrvá veľmi dlho. Na východe Ukrajiny - v Luhansku a na Donbase - trvá už celých 8 rokov. Vieme o tom, posielame peniaze armáde, máme dobrovoľníkov, ktorí tam pomáhajú. Bojím sa premýšľať nad tým, kam pôjdeme, kam budú všetci utekať, keď (Putin) prekročí naše hranice a pôjde ďalej? Zatiaľ z Ukrajiny odišlo len 5 miliónov ľudí, ale je nás 40 miliónov, sme veľká krajina. Potrebujeme, aby nám pomohlo NATO. Rozumiem tomu, že nemôžu bojovať spolu s nami, pretože hrozí tretia svetová vojna, ale môžu nám dať zbrane. Potrebujeme lietadlá, potrebujeme lepšie zbrane. Máme tanky a máme pušky, ale to nestačí. Potrebujeme ochrániť naše nebo. Potrebujeme pomoc!"

"Už aj Vy na Slovensku cítite dopady tejto vojny, ceny rastú. Pokiaľ vojnu nezastavíme, nebude lepšie. Ak príde sem, kam utečieme? Do Afriky? Neviem, kam budeme všetci utekať. Stále to opakujem, je to dôležité, potrebujeme pomôcť! V Mariupole Rusi nedovolia vytvárať zelené (humanitárne) koridory, už dva týždne tam ľudia prežívajú bez vody, energie, plynu, nemajú čo jesť. Zomrelo tam už viac ako 10 000 ľudí. Keď sa niekto snaží ujsť, strieľajú po ňom. Keď idete do obchodu, strieľajú po Vás. Podobné veci sa diali v Leningrade, keď ho napadli fašisti. Teraz sa to deje v Mariupole s tým rozdielom, že po nás strieľajú ruskí fašisti. Voláme ich rušisti. Správajú sa ako fašisti. Nepomáhajú sankcie, situácia sa stále zhoršuje. Bojím sa už pozerať do telefónu, bojím sa pozerať na to, čo sa deje. Musí sa to skončiť."

"Bojím sa o mojich blízkych, ktorí zostali na Ukrajine. Moja mama aj otec, babka, ujo, všetci sú tam. Mama je lekárka, hovorí mi o tom, že každý deň prichádza viac a viac zranených. Je to strašné. Hoci som v bezpečí, myslím na vojnu neustále, každý deň myslím na svoju rodinu. Viem, že musím žiť ďalej, lebo mám dieťa, že nemôžem neustále plakať. Ale, keď idem s niekým na kávu, tak sa cítim vinná. Pýtam sa sama seba, ako to môžem urobiť? Niekto sa schováva v pivniciach a bunkroch a ja idem na kávu? Robí mi to ale veľkú radosť. Sú to záblesky normálnosti, ktoré mi veľmi pomáhajú po psychickej stránke. 

Bývame pri autobusovej zastávke. Prvé dve noci som vôbec nemohla spať, lebo tie autobusy vydávajú zvuky ako tanky. Vždy som sa na ten zvuk zobudila, bola som dezorientovaná, netušila som, kde som, čo sa deje, či idú tanky, či niekto začne strieľať. Večer, keď je už v meste ticho a prejde električka, mám pocit, že letí raketa. Vždy ma to vystraší. Neprajem nikomu, aby vojnu zažil. Dúfali sme, že to bude trvať 5 dní. Mám priateľov v Kyjeve, Mariupole a neviem, či žijú, ako žijú, kde spia, ako spia. Chcem, aby sa to skončilo!"