Natalia (29), Oleh (9)

Nedeľa, 13. marca 2022, Devín. 17. deň vojny. 

V tento deň som zistila, že dátum ako taký nie je dôležitý. Títo ľudia teraz žijú zo dňa na deň, dúfajú v lepšie časy a počítajú dni od začiatku vojny. Takže keď som stretla Natáliu, bol 17. deň. Takto pomenovávať dni som sa naučila, keď mi rozprávala o tom, ako sama so svojím dieťaťom odšoférovala 1 600 km.      

"Prišli sme sem v prvý deň jari - 1. marca. Bol to deň plný stresu, začala sa jar, vonku bolo krásne, ale my sme museli opustiť náš dom a museli sme utiecť. Sama za volantom som s dieťaťom prešla 1 600 km. Ísť až sem, do Bratislavy, bolo veľmi náročné."

"S mužom som v kontakte. Ochraňuje naše mestečko. Je možné, že bude aj bojovať, pretože sa zapísal do armády. Zatiaľ je u nás doma a v bezpečí. Rodičia tiež zostali doma. Každý deň im volám, hovoria, že sú tam neustále letecké poplachy. Keď sa zobudím, prvé, čo urobím, je, že im volám a pýtam sa, ako prežili noc. Včera v noci som sa zobudila na SMS-ku od mojej babky, ktorá mi napísala, že sedia v pivnici a padajú na nich bomby. Každé ráno sa začína tým, že preverujem, či sú všetci v poriadku. Nechcem, aby moje dieťa videlo vojnu. Sama som psychológ, pracujem naďalej online. Na Ukrajine som sa venovala deťom s vývojovými vadami a zvláštnymi potrebami, ako boli napríklad autisti. Veľmi dobre viem, ako vojna dokáže vplývať na psychiku detí, a preto som odišla."

"Domov sa chcem vrátiť hneď, ako sa skončí vojna. U nás doma výbuchy v čase nášho odchodu ešte neboli, avšak boli všade po okolí. Nad hlavami nám lietali rakety, bolo to strašné. Množstvo mojich známych čakalo, že sa to skoro skončí. Nakoniec tiež utiekli do zahraničia. Ako psychológ rozumiem, že sa nesmiem utápať v depresiách. Mám plány na dnes, na zajtra, na týždeň, ale plány do vzdialenej budúcnosti si zatiaľ nerobím. Veľmi mi pomáha vedenie si denníka, je mi vďaka tomu oveľa lepšie."

"Deti vidia a chápu, že je vojna. Majú prístup k internetu, neochránite ich od toho. Psychický stav dieťaťa závisí od stavu jeho rodičov. Preto by som rada poradila ostatným ako komunikovať s deťmi. Nešírte paniku! Rozprávajte sa so svojím dieťaťom, neuzatvárajte sa do seba. Myslím si, že najlepšie na toto pomáha artterapia, nechajte deti nech si kreslia. Zamestnajte ich a hovorte s nimi, pýtajte sa ich, ako sa cítia. Môžete sa aj priznať, že aj Vy sa bojíte, ale povedzte im: spolu to zvládneme! Ja ti pomôžem! Podporujte svoje dieťa! Deti cítia, rozumejú nám, všetko vidia. Keď ich rodičia príliš ochraňujú, aj tak sa to dozvedia od okolia, od známych, od kamarátov. Je lepšie, aby im rodičia povedali pravdu, tak sa buduje dôvera!"

"Rusom by som chcela odkázať, že napadli Ukrajinu, pretože nám nerozumejú. Myslia si, že nás zachraňujú, ale bez nich sme žili skvele. Keď sme sa vzďaľovali od Ruska, žilo sa nám lepšie a krajina sa menila. Nie rýchlo, ale išli sme dopredu! Nikto z nás sa nechce vrátiť naspäť pod vplyv Ruska! Rusi musia pochopiť, že oni to začali a my ich porazíme!"

"Mám v Rusku sesternicu a tá si myslí, že všetko, čo sa deje, je správne. Jej mama a babka žijú na Ukrajine a ona verí, že Rusi im pomáhajú a zachraňujú ich."