Marina (39), Milana (9)

Piatok, 18. marca 2022, Bratislava. 22. deň vojny.

V kúte priestrannej haly vysokoškolského internátu sú rozložené detské kočíky, kolobežky a bicykle, ktoré priniesli dobrovoľní darcovia. Milana si sadne na jeden z nich a začne na ňom jazdiť. Nepúšťa sa ďalej ako do vzdialenosti niekoľkých metrov. Stále je pri nás, drží sa v blízkosti svojej mamy. Marina nechce, aby jej dcéra počula o čom mi hovorí, nechce, aby sa jej dcére pripomínalo, že doma je vojna. Miestami šepká. Milana si však príde sadnúť na jej kolená, rozhovor preto rýchlo ukončíme. Deti by mali vyrastať v mieri, vojna by nemala byť súčasťou ich slovníka, ani životov.       

"Z Charkova sme ušli hneď v prvý deň vojny, 24. februára. Na Slovensko sme prišli 3. marca. Cestovali sme cez Ľvov, Košice až sem do Bratislavy. Na Ukrajine zostala moja mama, otec, manžel. Našťastie sú zatiaľ v poriadku. Situácia tam je strašná, ale dúfame, že sa čoskoro všetko zlepší. Sem som mohla prísť len ja a moje deti. Rodičia odísť nechcú a muža cez hranice nepustia. Manžel má 38 rokov, máme spolu dve dcéry. Bojovať našťastie zatiaľ nemusí."

"Keď spolu telefonujeme, snaží sa ma upokojiť, hovorí mi, aby som sa o neho nebála. Deti chceme dať do školy a potom si budem hľadať prácu. Doma som pracovala ako učiteľka. Rozumiem však, že sa najskôr musím naučiť po slovensky."

"Rusom chcem odkázať, aby nemlčali, aby si obhájili svoje právo na názor ako všetci normálni ľudia vo svete. Mlčať sa nesmie. Ak budeme všetci ticho, neprežijeme." 

"Celá moja rodina je z Ukrajiny. Narodila som sa v Berdyansk (Mariupoľská oblasť). Potom sme sa presťahovali do Charkova. Neviem, čo je s mojím domom, nemám sa to ani koho opýtať, pretože tam viac menej nikto nezostal. Nevieme vôbec, kde všade po svete sú všetci naši známi. Ďakujeme Vám za podporu!"