Lyudmila (77)

25. apríl 2022, Bratislava. 60. deň vojny.

Sedela na posteli a vyzerala veľmi unavene. Nezažila bombardovanie, utekala zo strachu pred tým, čo sa dialo v mestách navôkol. Čakať na to, kým ruskí okupanti prídu aj do jej mesta nechcela. Nemohla by pred nimi utekať. Už by to fyzicky nezvládla. Je z polovice Ruska, no vlastná rodina jej neverí. Už vo svojom živote neplánovala cestovať, nemala ani medzinárodný pas. Vojna ju vyhnala na Slovensko.

Strávili sme 2 týždne vo Ľvove, bolo to tam zložité. Najskôr sme chceli ísť do Nemecka cez Krakov. V Krakove boli veľmi starostliví dobrovoľníci, dokonca mi dali aj vozík. Poskytli nám ubytovanie na hlavnej stanici, boli tam rozkladacie postele, na ktorých sme mohli prespať. Kamarátke v Nemecku sľúbili ubytovanie, ale nepodarilo sa ho napokon vybaviť. Toto miesto mi pomohla nájsť ďalšia kamarátka. Keď mi zavolala, že majú pre mňa voľné miesto, hneď som sadla na vlak a vydala sa na cestu. Vo vlaku sme mali všetok potrebný komfort, dobrovoľníci nám pomohli s lístkami, dali nám jedlo, toľko ľudskosti bolo okolo nás! Vo Ľvove sa tiež snažili, ale nával ľudí bol tak veľký, že sa to nedalo zvládnuť.” 

“Kamarátka si tu už našla prácu. Je učiteľka v hudobnej škole, dnes mala mať prvé hodiny, tak mi bude rozprávať zážitky. Chcela som tu mať aj zdravotné poistenie, ale zatiaľ nemám spravenú registráciu. Ešte neviem, či tu zostanem, preto som na cudzineckú políciu nešla. Som rada, že mám kde spať, kde sa osprchovať. Predtým som na rôznych miestach nocovala so psami, mačkami, papagájmi, podmienky boli naozaj zložité. Tu mám prvýkrát naozajstný komfort. Stále však uvažujem, či neísť do Nemecka. Mala by som tam aj poistenie, budem potrebovať zdravotnú starostlivosť, lebo sa necítim dobre. Mám problémy s nohami, budem to musieť riešiť. Mám známych v Gesene, ale prijali už 5 ľudí zo svojej rodiny a ja sa im vnucovať nechcem. Možno zostanem tu. Ja som ani zahraničný pas nemala, neplánovala som už cestovať.”

“Prišla som z Doneckej oblasti z Pokrovska, to je ešte Ukrajina, no teraz sa Rusi chystajú zabrať celú oblasť. Musela som odtiaľ rýchlo odísť, už tam nebolo bezpečne. Počúvali sme o tom od primátora, zo správ, od prezidenta. Prosili nás, aby sme odišli. V evakuačnom vlaku nás v jednom kupé bolo 12 ľudí, no podarilo sa nám bezpečne dôjsť do Ľvova. Nikto nevie, čo sa bude diať, preto sú vlaky tak strašne preplnené.”

“Doma sme žili veľmi dobre. Tiež som učiteľka v hudobnej škole. Pracovala som 52 rokov, no teraz som už na dôchodku. Žili sme pokojný život. Aj v roku 2014 nás tie hrôzy, ktoré sa diali po okolí, obišli. Videla som lietadlá nad naším mestom. V iných mestách zhadzovali aj kazetové bomby, u nás našťastie zatiaľ nie. Mesto je aj tak prázdne. Všetci odišli, aby nezavadzali mestskej obrane. Ľudia tam nechali všetko. Čo mali na sebe, v tom aj utiekli. Tí, čo zostali, hovoria, že sme nadarmo utiekli, no strach je strach. Humanitárna pomoc do mesta prúdi, lieky sú dostupné, situácia je lepšia, ako na začiatku, keď mesto zachvátila panika. Mali sme svoje domy, životy, všetko. Nemyslela som si, že na staré kolená budem toto zažívať. Do posledného momentu sme neverili, že sa začne vojna.”

“Vďaka Rusku sa trhajú celé rodinné zväzky. Ja som z polovice Ruska. Mám tam veľkú časť rodiny, ale vzťahy sa pokazili. Sú to ľudia bez vlastného názoru, veria len tomu, čo sa u nich hovorí v televízii. Je to hanba a bolí to, že to muselo takto dopadnúť. Čo bude ďalej? Keď máte 20 - 30 rokov je to iné, ako keď ste na dôchodku. Nemáme už ani zdravie, ani silu. Ako mladá som veľa cestovala, bola som aktívna, ale teraz tu len sedím v depresii a nikam sa mi nechce ísť.”

“Som z plne rusko-jazyčného regiónu a podporujem tie zmeny, ktoré sa tam začali diať. V školách sme museli začať písať učebné plány v ukrajinskom jazyku. Veď je to náš štátny jazyk. Keď som v roku 2014 išla na liečenie do Karpát, všetci sa ma pýtali, ako som mohla ísť na „Banderovštinu“ (hanlivý názov pre západnú Ukrajinu). Moja skúsenosť však bola veľmi pozitívna. Keď sa tam ľudia dozvedeli odkiaľ sme, pýtali sa nás, čo sa u nás deje, starali sa o nás, chceli nám pomôcť. Putinovi sa podarilo zjednotiť západ a východ Ukrajiny. V ruskej televízii o nás klamú. Nikto nám neverí, sme pre nich len nacisti a hlúpi ľudia, ktorí si všetko sami ničia, vraj je to (videozáznamy vojny) len video montáž. Rusi nám hovoria, nech ničomu neveríme, že to je len propaganda. Aká propaganda? Sama som to zažila, videla som na dlážke spať zničených ľudí z Mariupolu, o všetkom nám rozprávali!”

“Doma sme mali takmer všetko, vodu aj elektrinu. Bolo to lepšie ako v roku 2014, keď nás na niekoľko mesiacov odpojili od vody a museli sme si ju v rukách nosiť domov zo studní. Teraz síce bombardovali vodné nádrže a ďalšie strategické miesta, mali sme výpadky energií, ale hneď všetko dokázali opraviť. V iných mestách na tom boli horšie. Napríklad Mariupol, to mesto už neexistuje.”