Anna (17)

21. apríla 2022, Bratislava. 56. deň vojny.

Má sladkých 17. O tom, čo videla a prežila, rozprávala takmer na jeden nádych. Jej kamaráti sú roztrúsení po celom svete. Uvidia sa ešte niekedy? Ak by neodišli, neustále by sa musela schovávať a kvôli stresu by sa nedokázala sústrediť ani na tie najobyčajnejšie každodenné aktivity. Našťastie, teraz žije pod kľudným mierovým nebom na Slovensku. Usilovne študuje a snaží sa dostať na vysokú školu. Intenzívne myslí na tých, ktorí doma zostali - na svojho otca a brata s rodinou.

“Volám sa Anna, mám 17 rokov a už 2 týždne som v Bratislave. Všetko sa začalo 24. 2., keď nás napadla Ruská federácia. Ešte o pol 5tej ráno sme sladko spali, potom prišli prvé správy v televízii, v rádiách. 23. sme žili obyčajným, normálnym životom. Každý mal nejaké plány, sny, bol to deň, ako každý iný. Chodila som do školy, po škole sme sa šli s kamarátmi prejsť, zaplávať si, rozmýšľali sme, čo budeme robiť ďalší deň. Všetko bolo plné pozitívnych emócií, nemali sme ani podozrenie, že by sa niečo mohlo stať. Hovorilo sa o tom, ale nikto tomu neveril. Šla som jednoducho spať, nemala som žiadne predtuchy alebo zlý pocit. Čakal ma len ďalší deň s obyčajnými radosťami a problémami. 24. ma mama zobudila o 6tej ráno, ešte som ani nestihla oči otvoriť a už mi hovorila, že sa začala vojna. Ten šok sa nedá ani opísať. Myslela som si, že je to sen, z ktorého sa neviem zobudiť. Bohužiaľ sen to nebol. Zachvátila ma panika, nerozumela som, čo sa deje, nevedela som, čo mám očakávať. Bolo to niečo, na čo nie ste pripravení. Keď som to pochopila, môj život bol už rozdelený na pred a po. Čoraz častejšie bolo počuť sirény, rakety som najskôr neregistrovala, ale aj to bola len otázka času. Ľudia začali vykupovať obchody, vyberať peniaze z bánk. My sme sa tiež predzásobili. Mali sme šťastie, že žijeme v dome a mali sme vlastnú pivnicu so zaváraninami, uhorkami, rajčinami, atď. Bolo to chladné miesto pre skladovanie jedla, ale nevhodné pre ľudí. Začali sme si baliť veci a pripravovať sa na evakuáciu.”

“Boli sme na ceste niekde medzi Kyjevom a Ruskom, nevedeli sme, či naše mesto zrovnajú so zemou, alebo len prejdú okolo nás. Naša blízka rodina, ktorá žila bližšie k hraniciam, sa presťahovala k nám. V správach hovorili, že ruské tanky idú smerom k nám. Neprešlo ani 6 hodín od začiatku vojny a už som počula nielen sirény, ale aj výbuchy a streľbu. Vtedy sme sa nasťahovali do pivnice. Jej rozmer bol 2x2 metre, a boli sme v nej piati a jeden pes. Tanky sa u nás v meste s výrazným odporom nestretli. Ale prešli jednu rodinu v aute, ktorá sa snažila utiecť. Kamarátkin dom, ktorý sa ničím neodlišoval od druhých, len tak vyhodili do vzduchu. Tú žiaru od explózie bolo vidieť až ku nám domov. Ďalej išli okolo dlhého paneláku, po ktorom len tak strieľali, mnohí tak prišli o okná a o balkóny.” 

“25. mala moja mama narodeniny. Chceli sme ich osláviť. Išli sme teda do kuchyne, sadli sme si za stôl, pripravili jedlo, no v tom sme začuli výbuchy. Nevedeli sme, či máme zostať v dome alebo opäť utiecť do pivnice. Ďalšie dni Rusi pokračovali v smere na Kyjev. Naše mesto zostalo viac-menej nedotknuté, boli tam obstrieľané domy, zničený závod, ale v porovnaní s inými mestami sme na tom boli dobre. Zvykli sme si, že uprostred noci za zvukov sirény musíme bežať do pivnice. Niekedy na začiatku marca dokonca nad nami leteli ruské bombardéry, bolo to v noci, otec ich videl na vlastné oči. Bolo šťastie, že na nás nič nezhodili. Žili sme v okupovanom meste, z ktorého takmer nebolo úniku. Ak ste aj chceli odísť, vždy vás mohli niekde zastaviť, bolo to veľmi riskantné. Niektorým sa to podarilo, a niektorým nie. Kamarátka s rodinou bezpečne prešli až do Česka. Druhým známym rozstrieľali auto. Počas prvých dní boli problémy s niektorými potravinami, nedal sa zohnať napríklad chlieb, ale potom sa všetko upokojilo a výraznejšie problémy neboli. Niektoré obchody sa už viac neotvorili, a tak často chýbali zemiaky, cestoviny, trvanlivé potraviny.”

“Spod okupácie sme sa dostali až 4. apríla, keď naše mesto opustili posledné ruské jednotky. Vedeli sme, že chceme odísť, išli sme teda v smere na Kyjev a odtiaľ do Užhorodu. Cesta do Kyjeva nebola vôbec jednoduchá, keďže bola takmer kompletne zamínovaná. Museli sme hľadať nové cesty a obchádzky. Všade sme videli zničenú armádnu techniku, rozstrieľané civilné autá, odtlačky tankových pásov, rôzne tabule, check pointy, ktorých bolo asi 10. Prežívali sme veľký stres, pretože v jeden moment sme sa dostali v kolóne za tank, ktorý bol našťastie náš, ale báli sme sa, aby po ňom Rusi nestrieľali a spolu s ním nerozstrieľali aj nás. Pred Kyjevom nás čakali protitankové ježe, mesto bolo dobre pripravené a chránené. Na stanici nás privítali dobrovoľníci, ktorí nás nakŕmili a posadili na vlak do Užhorodu. Počas cesty sme zažili jedno veľmi blízke obstreľovanie dediny, ktorá bola pri trati. V Užhorode nás opäť dobrovoľníci odviezli na hranice so Slovenskom. Tam si nás prevzali Slováci, ktorí nás nakŕmili, dali nám piť, previezli nás do Michaloviec, kde sme dostali všetko, čo sme potrebovali. Tiež nás tam  zaregistrovali. Našli nám ubytovanie v Bratislave, a tak sme opäť sadli na vlak, a teraz sme tu v bezpečí.”

“Nemôžem prestať myslieť na to, čo sa deje u nás doma v Konotope. Zostal tam môj otec  s bratom a jeho rodinou. Majú 5-mesačné dieťa. Mesto je momentálne viac-menej bezpečné, keďže tam nie sú ruskí okupanti. S kamarátmi som v kontakte, niektorí sú doma, niektorí sú roztrúsení po celej Európe, na západnej Ukrajine a jedna kamarátka je dokonca tu v Bratislave. Verím, že sa čoskoro všetci opäť uvidíme.”

“Táto vojna nemá žiadnu logiku. Naučila nás však ceniť si kľudné nebo, stabilitu, to, že si môžete naplánovať ďalší deň, že môžete ísť do školy,… V jeden moment je všetko preč, len kvôli neukojeným ambíciám jedného človeka, ktorý si vymyslel, že nás ide oslobodzovať od fašizmu. Nie je pravda, žeby u nás niekoho obmedzovali, žeby niekto nemohol hovoriť po rusky. Všetko je to len v jeho hlave. Nemá nás rád, to je dôvod, prečo sa to deje.”

“Ak by som nebola v Bratislave, asi by som každý deň počúvala sirény a schovávala sa. Máme také pravidlo dvoch stien, takže asi by som sa snažila chrániť sa v chodbe, kryjúc si hlavu. Ak by nebol poplach, možno by som sa išla prejsť, alebo by som sedela doma a snažila sa učiť. Pozerala by som seriály, komunikovala s priateľmi cez telefón. Keď sa toto okolo vás deje (vojna), ste v takom strese, že nie ste schopní vykonávať ani takéto obyčajné každodenné veci. Takto sme žili viac ako mesiac.”

“Môj krstný otec a brat môjho otca žije v Belgorode. To je mesto v Rusku, kúsok od ukrajinských hraníc pri Charkove. Ja s ním osobne nie som v kontakte, ale otec áno. On rozumie našej pozícií, ale keďže žije v Rusku, kontakt s ním je veľmi obmedzený. Môže byť proti vojne, ale nepriamo tým, že odvádza dane, sponzoruje ruskú armádu. Mama má tetu v Bielorusku, prestali sme s nimi hovoriť od prvého dňa vojny. Aj nám napísali, že ako sa máme, a my sme odpovedali: ako sa môžeme mať, keď z vášho územia na nás útočia nepriateľské vojská? Pravdepodobne sa urazili a dokonca ani nevedia, že sme na Slovensku.”