Lyudmila (73)

10. apríla 2022, Pruské. 45. deň vojny.

Vľúdne ma privítala vo svojej izbe a porozprávala mi príbeh zrady svojej kamarátky, ktorá ju na hraniciach nechala samú. Bola v cudzej krajine bez dokladov, bez peňazí. Nechýbalo veľa a vrátila by sa naspäť domov. S láskou rozprávala o svojej rodine, o svojej chorej sestre, dcére aj vnučke, ktoré zostali na Ukrajine. Tých ruských vojakov, ktorí k nim prišli, je jej ľúto. Hovorí, že nevedeli, kam idú. Nerozumie, prečo v jej domovine zúri vojna.

"Keď sa o 4-tej ráno 24. februára začala vojna, celé nebo bolo oranžové od výbuchov. Spomenula som si na slová kamarátky, ktorá mi hovorila, že ak budeme niečo počuť, pravdepodobne to bude len vojenské cvičenie, a tak som ešte zaspala. O 6-tej mi zaklopal na dvere môj zať. Stál tam s kočíkom, oblečenými deťmi a povedal, že začala vojna. Išiel s nimi do práce, lebo tam mali úkryt. Povedal mi, aby som pozatvárala všetky okná a išla s nimi." 

"Netiekla voda. Povedala som si teda, že pôjdem k sestre, veď bez vody sa nedá byť. Stále som tomu neverila, už nás tak dlho strašili a nič sa nedialo. Televízor som nepozerala, politika mi je cudzia, som umelkyňa – dizajnérka. Doma zostali 3 neumyté taniere, z chladničky som vzala všetko potrebné, aby sme mohli u sestry chvíľu prečkať. Sadla som do električky  a až cestou k sestre do centra som si uvedomila, čo sa naozaj deje."

"Začali bombardovať aj centrum, kruh okolo Charkova sa stále zužoval. Potom neďaleko od sestry vybuchla bomba. Vybilo jej okná, aj keď ich mala oblepené páskou. Vypli kúrenie a bola veľká zima. Poriadne sme sa obliekli, okná sme poprekrývali dekami, plachtami, čím sa len dalo, a zohrievali sme sa spoločne v kúte izby. Mali sme šťastie v tom, že sestra žije v dome z roku 1952. Za Stalina v každom dome musel byť bunker s ťažkými dverami ako ochrana proti jadrovému výbuchu. Bombardovanie silnelo. Keď som raz išla po humanitárnu pomoc, dostala som sa pod paľbu. Každý sme dostali 4 placky. Bola to pomoc z Ruska. Chodili po jednotlivých domoch a navádzali rakety tak, aby zničili všetku nevyhnutnú infraštruktúru. V pivnici sme sa schovávali šiesti, pretože väčšina ľudí hneď ušla. Bola som tam so sestrou, synovcom, susedom z druhého poschodia a jeho kamarátom, a ešte s jednou susedkou. V okolí boli ďalšie bunkre, kde sa schovávali ostatní obyvatelia domu a ďalší ľudia z okolia. Bunkre si dobre pripravili, mali tam gauče, svetlo, radiátory, jednoducho všetko na to, aby sa tam dalo prežiť." 

"Zavolala som kamarátke, ktorá mi povedala, že chce odísť. Rozhodli sme sa, že odídeme spolu. Keď sme v Ľvove čakali na vlak do Užhorodu, bola som vystresovaná tak, že mi nefungovali nohy. Museli ma na jednotlivé nástupištia, ktoré sa neustále menili doslova vyťahovať. V Užhorode boli neskutočne dobrí ľudia. Dali nám jedlo a odviezli nás do telocvične, kde sme prespali na karimatkách. Kamarátka hneď ráno začala niekam telefonovať. Povedala mi len, aby som tam zostala sedieť. Tušila som, že sa niečo deje. Dobrovoľníci nás odviezli na hranicu, na prechod pre peších. Tam nás skontrolovali a zrazu vidím, že Táňu niekam odvádzajú a berú jej veci. Povedala mi, že má rodinu v Česku a že po ňu prídu. Na moju otázku, čo bude so mnou, len pokrčila plecami a išla ďalej."

"Zostala som v tábore pre utečencov, ktorý pozostával v dvoch stanov. Bola tam jedna dievčina, študentka z Košíc. Nechala mi kontakt na pátra Petra, na lístočku bolo napísané: "Príde Lyudmila, dajte jej nocľah." Doteraz ten papierik mám pri sebe. Povedala mi, že keď prídem do Košíc, mám tento papierik ukázať dobrovoľníkom. Do Košíc sme prišli v noci, všetci sa hneď rozutekali a ja som zase zostala sama. Zbadala som nejakého dobrovoľníka. Volal sa Dima. Dala som mu papierik, zavolal na to číslo a povedal mi, aby som išla na vlak a sadla si do posledného vagónu. Bola noc, sedela som vo vlaku a nevedela som, kam idem. Ničomu som nerozumela, v strese som zabudla, kde mám vystúpiť. Zrazu ma niekto potľapkal po pleci a povedal mi, že ďalšia zastávka je moja. Dima asi niekoho poprosil, aby na mňa dohliadli. Na ďalšej stanici som vystúpila. Bola tma, pršalo, nikde nikto. Po chvíli sa objavila Zuzana, ktorá mi povedala, že u nej prespať nemôžem, lebo má doma už 5 detí, ale že mi pomôžu iní. Tak som čakala. Z tmy sa vynorila mužská silueta a ani som si neuvedomila, už mi podával ruku hovoriac: "Volám sa Radek."

"Vošli sme do domu, kde nás čakala jeho mama Darina. Ponúkla mi čaj, kávu, jedlo, stále sa pýtala, či niečo nepotrebujem. Na stole boli klobásy, slanina, chlebík, pýtala som sa, čím som si to zaslúžila? Sám pán Boh mi musel takto pomôcť. Pýtala sa ma ako som sa sem dostala, tak som jej porozprávala príbeh s kamarátkou. No nič, povedala mi, choďte sa umyť, vyspite sa, a zajtra uvidíme ako ďalej. Ráno bolo na stole všetko, mandarínky, jablká, banány, chlebíčky. Neskutočne dobre sa táto žena o mňa starala. Keď sa ma opýtala, či už viem kam ďalej, povedala som jej, že pôjdem naspäť domov, že nemám pas, doláre, ani eurá. Doma nás síce bombardujú, ale tu nemám nič!"

"Radek ma doviezol naspäť do Košíc. Dobrovoľníkom som povedala, že chcem ísť domov, aby mi poradili, ako sa môžem dostať naspäť do Užhorodu. Vyvalili na mňa oči a ukazovali, tam je Poľsko, tam Česko, tam Nemecko, choďte kam len chcete! Nerozumeli, že som tu sama. Zoznámila som sa so ženou s dvomi deťmi, ktorá tiež chcela ísť domov. Autobusom sme odišli do Michaloviec. Videli sme tam davy utekajúcich ľudí z Ukrajiny. Aj tak sme stále chceli ísť domov. Odviezli nás na hranicu pre automobilovú dopravu. Sadli sme si tam na lavičku a čakali, či nás autom niekto nezoberie do Užhorodu. Nikto!"

"Prišli k nám dobrovoľníci a pýtali sa, či sme jedli. Zobrali nás do stanu a dali nám jesť. Prišiel ďalší dobrovoľník, opäť Dima. Povedala som mu, že chcem ísť domov. Nechápavo sa na mňa pozrel. Zavolal svojej sestre, ktorá žije v oblasti, ktorú bombardujú. Opýtala sa ma, či som sa zbláznila. Povedala som jej, že ma opustila kamarátka, že si to tu sama neviem predstaviť. Odpovedala: "Boh je jej sudca, nikam sa nevracajte!" Dima mi zobral telefón a povedal: "Dnes o 5tej odchádza autobus. Pôjde do jednej dediny, kde je kláštor, budete tam mať kde spať, dostanete najesť. Odišiel ma rýchlo zapísať na zoznam. Bola som posledná." 

"Presvedčili ma. Nasadla som do autobusu a večer okolo 10tej sme prišli na miesto. Boh ma vyslyšal, modlila som sa a všetko, čo som potrebovala, som dostala. Mám tu strechu nad hlavou, teplú suchú posteľ, dobré jedlo. Ľudia, ktorí sa tu o nás starajú, sa ma 10-krát denne pýtajú, či niečo nepotrebujem. Som im veľmi vďačná. Pomohli mi aj s telefónom. Hneď som volala domov a povedala som im, že som sa dostala do raja. Zobúdzam sa na spev vtákov, dýcham horský vzduch, sú tu dobrí ľudia."

"Je mi veľmi ľúto, že doma im neviem nijako pomôcť. Sestra spáva v bunkri, má rakovinu žalúdka. Teraz mala 3. chemoterapiu. Našťastie sa zdá, že to zaberá, lebo sa cíti dobre. Nemocnicu zbombardovali, teraz musí chodiť na procedúry kamsi do lesa, kde do jednej budovy presťahovali všetky dôležité oddelenia. Chodí tam na 3 hodiny, a potom ide domov. Všetko zabezpečujú dobrovoľníci. Bomba vybuchla niekde blízko v lese. Okná na budove sa rozbili. Sestričky v strachu všade pobehovali. A moja sestra bola na 9-tom poschodí, pričom výťah nefungoval. Synovec jej našťastie pomohol zísť dolu a dobrovoľníci ju odviezli domov. Sestra je odo mňa o 3 roky staršia, a odvtedy, ako nám zomrela mama, sa o mňa neustále starala. Máme vynikajúci vzťah." 

"Rovnaký vzťah mám aj so svojou dcérou. Narodila sa mi veľmi neskoro, mala som 40 rokov. Mali sme problémy, lebo mám zriedkavý typ krvi 0 negatív. Našťastie sa narodila zdravá, teraz bude mať 33 rokov a má dve deti. Zostali v Užhorode. Dvakrát sa im nepodarilo dostať do Ľvova, lebo tam vyhodili do vzduchu most a potom boli problémy na trati. Deti počas cesty zjedli kilogram surových klobás, nič iné nemali. Teraz sa už v Užhorode majú dobre. Staršia vnučka je veľmi úspešná mladá športovkyňa, vyhrala 2 zlaté a jednu bronzovú medailu v teakwondo. Dcéra je majsterka sveta v streľbe lukom. Precestovala 10 krajín. Má viac ako 100 medailí. Teraz je na materskej. Hovorila som jej, aby prišla za mnou, ale nechce opustiť manžela. Jeden bez druhého neodídu. Sestra nemôže odísť kvôli zdraviu, predtým vážila 90 kg a teraz už len 68." 

"V Rusku nikoho nemám. Inteligencia je proti vojne. Vy tiež môžete utŕžiť zopár úderov, všetko je tak blízko. Bombardujú všetko, mäsokombináty, plynovody. Načo? Keď je vojna, nech bojuje armáda. Doma mám nádherný byt, práve som ho zrenovovala, všetko tam mám nové. Zať tam bol všetko povypínať, vyvetrať. Aj okná stále mám. On toľko šťastia nemá, vedľa nich bombardovali obchody. Ich cieľom je zničiť Kyjev, Charkov a Mariupol. Mariupoľčanov je mi ešte viac ľúto ako našich. Nemôžu odísť, ani sa schovať. Zbombardovali divadlo, kde sa ľudia schovávali. Všetky útoky vedome navádzajú Rusi. Ich mladí vojaci idú po mestách hladní, zle oblečení. Musia kradnúť, lebo nemajú čo jesť. Ukradnú všetko, aj zlato, ak si ho ľudia zabudli a potom hovoria, ako Ukrajinci dobre žijú. Áno, v Rusku dobre žije len Moskva, Petrohrad, Jekaterinburg a niekoľko horných tisíc. Tam je všetko rozvinuté, ale týchto vojakov zobrali z ďaleka, z centrálneho Ruska, kde ani chodníky nemajú, obchody sú prázdne. Takíto ľudia k nám prišli bojovať. Nikdy som nerobila rozdiely medzi Rusmi a Ukrajincami. Aj mi je ich ľúto, nevedeli, kam idú. Celá Európa nám pomáha. Najbližšie týždne rozhodnú." 

"Prišla som sem 11. marca, hneď na druhý deň sme išli do Trenčína, aby sme si vybavili dočasné útočisko. Celú noc tam bolo veľa ľudí. Ľudia nespia, len aby nám pomohli. Som šťastná, že som tu, no chcem ísť domov! Chýba mi rodina, hlavne staršia vnučka. Dcérin muž našťastie môže pracovať aj z Užhorodu a zabezpečiť rodinu. Všetko veľmi zdraželo. Čoskoro bude veľký hlad. Zemiaky stáli predtým 15 - 16 hrivien za vrecko, dnes už miestami stoja aj 500 hrivien."

"Doma som sa venovala dizajnu, mali sme tkáčsku dielňu aj výrobňu topánok. Práve teraz mali moje zverenkyne ísť vystavovať topánky do Milána. Predtým sme doma sedeli kvôli karanténe a teraz je vojna. Namiesto topánok šijú vlajky. Každý podporuje Ukrajinu. Neviem, čím sme si to zaslúžili. Plynu máme málo, ropu vôbec, iba ten prístup k moru nám zostal. Oni majú všetko. Plyn, ropu, aj more."