Lyudmila (41), Ilja (4), Oleksandr (1)

21. apríla 2022, Bratislava. 56. deň vojny.

Keď som prvýkrát videla ich nevládne telíčka ležať na posteli, veľmi som sa zľakla. Už týždeň mali vysoké teploty a choroba stále neustupovala. Pred útekom z domova nebývali chorí. Veľmi rýchlo sme nasadli do taxíka smerom na urgentný príjem. Tam sme čakaním strávili nekonečné hodiny. Našťastie sa už dnes cítia lepšie. Keď som ich videla naposledy, maličký Oleksandr stále nepovedal ani slovo. 

“Môj útek sa začal už v roku 2014. Som z Luhanskej oblasti a už vtedy som prežívala tieto hrôzy. Keď začali strieľať, najskôr sme nevedeli, čo sa deje. Všetko sa otriasalo ako pri zemetrasení, ale u nás zemetrasenia predsa nebývajú. Vtedy som pochopila, aj keď som nevedela, čo bude ďalej a čo mám robiť. Keďže som predtým študovala v Charkove a poznala toto mesto, odišla som práve tam a našla som si prácu. Tam som mala status utečenca prvýkrát. Neskôr som si našla muža, narodili sa nám deti a žili sme obyčajným životom. Vojna na východe krajiny trvala už 8 rokov, takže sme si na to postupne zvykli. Všetko, čo sme spoločne za tie roky s manželom vybudovali, zostalo tam. Prednedávnom sme kúpili dom, na ktorom sme práve dokončili rekonštrukciu.”

“Muž bol na nočnej, keď som sa zobudila na zvuky streľby. Neverila som, že sa mi to stalo druhýkrát v živote, že opäť musím utekať. Ako je možné, že ťa vojna druhýkrát dobehne aj napriek tomu, že si pred ňou utekal? Nevedela som, čo mám robiť, čo robiť s deťmi. Do posledného momentu som nechcela odísť. Mali sme už dom, všetko vybudované. Dúfala som, že sa to skoro skončí, že to je len akýsi omyl. Potom vyhlásili evakuáciu a povedali nám, že v meste hrozia ťažké boje. Preto sme sa rozhodli odísť. Sľúbili nám, že vlak pôjde 14 hodín, nakoniec sme cestovali dlhšie ako deň. Každú chvíľu sme museli zastavovať kvôli leteckému poplachu. V tichosti sme čakali, čo sa bude diať. Najskôr sme prišli do Ľvova. V tú noc bol dvakrát poplach, kvôli ktorému sme museli ísť do pivnice. Nasledujúci deň sme išli do Užhorodu, no tam tiež boli letecké poplachy. Nechceli sme ísť do zahraničia, no ako môžete zostať s deťmi tam, kde bombardujú? Tretíkrát sa mi už riskovať nechcelo. Rozhodli sme sa prejsť cez hranicu. Čo bude ďalej, ešte neviem. Muž zostal na Ukrajine, pretože nemohol odísť, zostala tam aj časť rodiny. Som s nimi v kontakte hlavne vďaka SIM karte, ktorú mi dali tu na Slovensku. Môžem domov bezplatne volať, internet tam už nefunguje, keďže vysielače boli zničené. Manžel musí ísť za mesto a hľadať oblasti, kde je signál, aby sme si mohli zatelefonovať. Chvála Pánu je v poriadku. Chcem ísť domov, pretože tam je všetko, čo máme. Od nikoho nie sme závislí. Kam pôjdu deti do škôlky tiež neviem.”

“Manžel pomáha pri evakuáciách a rozváža humanitárnu pomoc. Moji rodičia zostali v Luhanskej oblasti. Nemôžu sa odtiaľ dostať. Môžu ísť iba do Ruska, ale tam nechcú ísť. Som s nimi v kontakte len cez iných ľudí, ktorí majú signál na Ukrajine a dokážu sa s nimi skontaktovať. Hovoria, že je tam počuť streľbu, ale zatiaľ sú živí, zdraví.” 

“Ako som spomínala, z Charkova sme odišli lebo nám oznámili, že očakávajú veľký útok a odporúčania zneli jasne, treba evakuovať deti. Počas druhého dňa vojny bojové vrtuľníky leteli nad naším domom a paľbu začali priamo nad nami. Od tých tlakových vĺn, ktoré spôsobila streľba, sa otriasal celý dom. Ani sme neriskovali útek z domu. Deti sme rýchlo šupli pod stôl, nevedeli sme kam sa schovať. Za naším domom po poli išli tanky. Kam sme mali utiecť? Ani pred vrtuľníkom, ani pred tankami by sme sa neschovali. Starší syn na toto všetko reagoval tak, že si vytvoril auto, ktoré bude ničiť všetky tanky. Mladší syn hovoril len 3 slová: mama, tata a bum-bum. Doteraz nič iné nepovie. V lete bude mať 2 roky, ale po týchto skúsenostiach nedokáže vysloviť nič iné. Uvidíme, ako to na neho bude vplývať v budúcnosti. Tu sa aspoň môžu pokojne vyspať. Starší syn doma každú noc plakal. Stále sme dúfali, že sa to čoskoro skončí. Zajtra, pozajtra, každý ďalší deň. Ale vojna pokračovala ďalej a tak sme sa rozhodli 4. apríla odísť. Čakali sme, kým to bolo únosné. Videli sme tanky, vrtuľníky, vojakov, ale našťastie nás nechali tak. Keď niekde v blízkosti nestrieľali, mali sme pocit, že je to obyčajný deň ako predtým, keď bol mier. Ale potom sa to začalo, jeden, druhý, tretí deň silné streľby. Vtedy pochopíte, že mier tak skoro nebude, že vojaci len tak neodídu. Mala som už túto skúsenosť z roku 2014 a chcela som ochrániť svoje deti.”

“Nikto nevie, dokedy to všetko bude trvať, nikto nerozumie, prečo sa táto vojna vôbec začala. V čom je naša vina? Vojna je s nami prítomná aj tu v našich hlavách. Kedykoľvek niečo vonku na ulici silno buchne, akýkoľvek nečakaný zvuk spôsobí, že sa hneď strhnete a máte pocit, že sa strieľa. Kým je deň a rozprávate sa s ostatnými ľuďmi, máte pocit, že je všetko v poriadku. Stres doľahol aj na deti. Keď sme prišli na Slovensko, takmer okamžite obaja synovia ochoreli, mali črevné problémy a vysoké teploty, trvalo to približne týždeň. Potom im bolo 2 dni dobre a teraz sú opäť obaja chorí. Kašlú, smrkajú, majú veľmi vysoké teploty až 40 stupňov. Keď si doma vieš, čo máš robiť, ale ako si pomôcť v cudzej krajine? Nepoznáte jazyk, neviete, ako máte veci objasniť, ako si niečo vypýtať.”