Larisa (59)
Pondelok 14. marca 2022, Alžbetin Dvor. 18. deň vojny.
Babka, dcéra a dvaja chlapci, z toho jeden mal len 1 rok utiekli z rodnej krajiny bez akéhokoľvek cieľa či plánu. Mojej kamarátke ich doviezli nemeckí dobrovoľníci, ktorí na našej hranici s Ukrajinou túto rodinku náhodne vyzdvihli a následne im našli ubytovanie. U Adriany. V čase nášho stretnutia boli u nej už skoro dva týždne. Ale to, čo zažili, a strach o najbližších, ktorí prežívajú, im stále bráni normálne fungovať. Stres, obavy, neznalosť prostredia či jazyka, ale predovšetkým strach z budúcnosti spôsobujú blok, ktorý budú len ťažko prekonávať.
"Prišli sme sem, pretože sa u nás začala vojna. S rodinou udržiavame kontakt, ale nie so všetkými, lebo sa s nimi nedá spojiť. Rozhodli sme sa nateraz zostať na Slovensku, nemáme kam ísť."
"Ľudia v Rusku nie sú vinní, vinný je ich veliteľ. V Rusku sú predsa tiež normálni ľudia. Im nič zlé neprajem, ale Putinovi áno."
"Prišli sme sem s dcérou a jej dvoma synmi 6. marca, cesta nám trvala 16 hodín, kým sme sa dostali na slovenské hranice a potom 8 hodín cesty ešte sem. Nevedeli sme ani kam ideme, nikoho tu nepoznáme. Môj muž zostal doma, brat so svojou rodinou tiež. Manžel bojuje. Je v dedine, ktorú práve ostreľujú. Nedarí sa nám s nimi skontaktovať, od 28. februára sme s nimi nehovorili. Vieme len to, že u nich v dedine boli Čečenci, že polovica dediny je vypálená a všetkým mali zobrať telefóny. Nevieme, čo sa s nimi stalo."
"Keď sme odchádzali, všade okolo nás vybuchovali bomby. Naši vojaci zostreľovali ruské rakety. 10 dní sme sa schovávali v protibombovom úkryte. Až potom sa podarilo dobrovoľníkom zobrať nás na vlak a poslať sem cez Užhorod."