Júlia (39)

8. máj 2022, Žilina, 73. deň vojny.

Strach z toho, že v Odese sa zopakuje to isté čo v Mariupole, ju dohnal k úteku z rodnej krajiny. Dlho váhala či nezostať, ale obavy boli silnejšie. Celé popoludnie prespala, vyčerpaná z dlhej cesty, ktorú absolvovala len deň pred tým. Sama šoférovala 20 hodín. Keď sa zobudila, začala mi rozprávať svoj príbeh, prerušovaný plačom. Vie, že sa musí čo najskôr pozviechať a nájsť si prácu. Aby uživila seba a svoju mamu na dôchodku, s ktorou k nám pricestovala.

“Slzami nepomôžeš. Práve teraz som čítala, že Odesu čaká taký istý osud ako Mariupoľ. Celá ruská flotila a zlí Rusi sa chystajú mesto zrovnať so zemou. Stále po nás strieľajú, pália rakety. Všetci, čo mohli, už odišli. Dúfam, že druhý Mariupoľ sa už nebude opakovať! Len dnes na naše mesto letelo 10 rakiet.”

"V Odese som pracovala v opravovni obuvi. Mala som muža, byt, chatu, záhradku. Stihli sme ju na jar pripraviť, niečo zasadiť, suché lístie, trávu po zime upratať. Ale musela som to nechať, uvidím, čo z nej ostalo. Žili sme pomerne dobre, aj keď sme museli veľa pracovať. Odesa je prímorské mesto s nádhernými plážami. Teraz sa tam však kúpať ani prechádzať nedá, všetko je zamínované, aj more. Ak sa nebudeme mať kam vrátiť, budeme sa učiť žiť tu. Prišli sme sem len včera. Šli sme autom viac ako 20 hodín. V každom meste sú pasové kontroly ako na hraniciach. Ponáhľala som sa, chcela som sa dostať do bezpečia. Teraz sa môžeme pokojne vyspať a vieme, že sa určite zobudíme. Prišli sme len ja a mama. S mužom sa rozvádzam, ušiel so synom pred dvoma mesiacmi do Grécka. Sme v kontakte a dúfam, že ich budem môcť čoskoro navštíviť. Najhoršie je pozerať správy. Nás doteraz až tak výrazne nebombardovali, všetko sa začalo teraz. Napríklad, len za dnešok bolo v Odese 11 leteckých poplachov, a to sa deň ešte neskončil. Postupne sa dozvedáte, kam padajú rakety, aké sú škody. Nikto nerozumie, prečo strieľajú v obytných zónach, či výrobných halách, kde sa vyrába nábytok. Veď oni si nedokážu urobiť poriadok ani u seba doma a teraz sa rozhodli, že ho budú robiť u nás. Všetko budeme musieť znovu vybudovať.” 

“Mám známych vo Voroneži. Predtým sme sa normálne rozprávali, ale teraz... sú ovplyvnení televíziou. Ako keby mali hlavu zahrabanú v zemi, aby nemuseli nič vidieť. Ako je možné, že jeden štát chce rozhodovať o tom, ako má žiť ten druhý? V Rusku sú aj normálni ľudia, ale je ich málo a nezmôžu nič, pretože je to pre nich príliš nebezpečné. Diktátor Lukašenko sa síce na vojne priamo nezúčastňuje, ale ruské vojská odpaľujú rakety z ich územia, to on všetko dovolil.”

“Chvála Pánu, že sa nám nič nestalo. Jeden výbuch bol blízko nás, všetko v byte poskakovalo a triaslo sa. Dúfali sme, že k nám nič nepriletí. Váš domov sa mení na bunker. Robíte si zásoby vody, jedla, nábytok máte rozostavený tak, aby ste mali šancu sa odtiaľ vyhrabať, ak by sa dom zrútil. Žijeme v časti mesta, kde nie sú úkryty. Nikdy nás nenapadlo, že by sme niečo také potrebovali. Sme mesto podnikavých ľudí, je tam plno kaderníctiev a iných služieb pre ľudí. Zostali len muži a starí ľudia. Mužom odísť nedovolia a starší nemajú za čo, alebo už nemajú zdravie a silu na to, aby opustili svoj domov. Iba sedia doma a dúfajú, že všetko skoro skončí.”

“Odísť sme chceli už skôr, ale čakali sme na prepis auta, ktoré sme kupovali. Kvôli hackerským útokom sme museli čakať veľmi dlho. Mohli sme odísť už skôr, ale bez auta s jedným ruksakom? Mama už začínala byť nervózna, situácia sa zhoršovala. Jedlo sme našťastie mali, aj v meste ho bolo dostatok. Snáď nenastane hladomor. Aj sem sme si doviezli niekoľko kilogramov krúpov a olej. Aj vlastné víno sme si dorábali, mám asi 40 kríkov viniča. Tento rok budeme musieť piť víno z obchodu. Do posledného momentu som neverila, že budeme musieť odísť. Hlavne deťom je ťažko, ani učiť sa poriadne nemôžu. Tie, čo zostali doma, majú každú chvíľu prerušované hodiny kvôli leteckým poplachom. Tie, čo sú tu, zas nerozumejú miestnemu jazyku. Známa mi hovorila, ako jej syna dali do poľskej školy a musel chodiť na všetky hodiny, hoci ničomu nerozumel. Verím, že to zvládnu, treba len čas. Ja sa tiež po grécky budem musieť naučiť. “

“Všetci moji priatelia, ktorí mohli, odišli. Muži zostali bojovať. Kedysi to bolo miliónové mesto, ale teraz? Posledná štatistika hovorí, že z mesta odišlo už 200 tisíc ľudí. Osobne si myslím, že je to viac. Odesa bola pomerne bohaté mesto a doteraz aj bezpečné. Prezident aj primátor všetkých prosia, aby sa zatiaľ nevracali. Nie je to tam bezpečné. Zajtra si pôjdem vybaviť papiere a budem si hľadať prácu. Mama má už 67 rokov, asi ju do práce nikde nevezmú. Predtým pracovala na lodi a neskôr ako technická podpora v televízii. Má 2 deti a odpracovala veľa rokov, preto mohla odísť do dôchodku už pred desiatimi rokmi. Celé leto pracuje na záhrade a pomáha s vnukom. Má teda čo robiť. Predtým tam môj syn mohol byť na čerstvom vzduchu pri mori. Dnes nie je ani vzduch, ani more, ani ovocie a zelenina, nič.”

“Neviem, čo tu budem robiť bez znalosti jazyka. Asi pôjdem pracovať do závodu. Mám školy aj pracovné skúsenosti, ale budem sa musieť uskromniť. Hlavné je, že budem pracovať. Ak zarobím na život, bude dobre. Slovenčina a ukrajinčina sú veľmi podobné. Ak na mňa hovoria pomaly, tak rozumiem.”

“Páči sa nám tu, aj park je tu pekný, aj Billa oproti. Len aby sme mali za čo nakupovať. Mama si priviezla až 3 peňaženky, hoc neviem, načo jej budú. V jednej má peniaze, v druhej doklady a v tretej neviem, asi spomienky.”

“Môj bratranec tu pracuje už 2 roky. Čakal nás tu, aby nám mohol všetko preložiť. Už sa naučil po slovensky. Keď sme sem išli, bolo pre nás všetko nové. Ja sama som nikdy autom nešla mimo Odesskej oblasti. Nevedela som poriadne ani ako jazdiť na kruhových objazdoch. Nie som na to zvyknutá. Hneď sa mi točila hlava od únavy a od toľkých značiek. Vedeli sme, že musíme mať so sebou veľa benzínu, ak by sme zablúdili, neviem, ako by sme sa dostali do cieľa. Auto nové nie je, má 15 rokov. Počas cesty nám neustále na telefónoch pípali upozornenia o leteckých poplachoch.”

“My sme na ceste používali navigáciu, ale Rusi jazdia ešte s papierovými mapami z čias ZSSR. Nemajú v nich zaznačené, že v Černobyľskej zóne sa nesmú kopať zákopy. Potom ich vozili do nemocníc a lekári k nim mohli chodiť len v ochranných oblekoch. Boli tak rádioaktívni, že by sa praženica na nich uškvarila. Neodviezli ich domov, ale do Bieloruska. Tak sa Putin stará o svojich ľudí. Nikoho mu nie je ľúto. 25 tisíc mŕtvych podľa neho nie sú žiadne straty. Už sme im 2 lode potopili a niekoľko ďalších poškodili. Preto opäť zajtra budú od zlosti po Odese strieľať. Počúvame príbehy o hrdinských činoch našich ľudí, ako napríklad o dievčati s prestrelenými nohami, ktoré odšoférovalo 30 km, aby doviezlo ľudí do bezpečia. Rusi majú pod kontrolou aj jadrové elektrárne v Zaporoží. Ak by sa tam niečo stalo, uškodí to Ukrajine. Rusi si mysleli, že ich budú všade, hlavne na východe v Charkove, s kvetmi vítať. Ale ľudia sa úporne bránia, to určite nečakali. Aj tí, čo kedysi chceli ísť do Ruska, by tam už nešli. Hovoria, že nemajú v Rusku žiadnu budúcnosť, že už viac nie sú pre nich bratmi. Oni si mysleli, že Ukrajinu dokážu rozdeliť na jazykovom princípe, ale vďaka nim aj v tých krajoch, kde sa nikdy nehovorilo po ukrajinsky, je teraz počuť našu reč. Najsmiešnejšie je, že v Chersone, kde sa nikdy nehovorilo po ukrajinsky, Rusi vyvesili tabuľu „a teraz môžete hovoriť po rusky“. Všetci sa tomu smejú. Teraz môžu hovoriť slobodne po rusky pod ochranou kalašnikova.”

“Ťažko povedať, čo sa v hlave toho starca deje, ale najskôr je to urazené ego. Niekde ho urazili, nepochválili. Chce väčšiu korunu, vyšší trón. Ale aj keď to dostane, čo z toho bude mať? Chcel by znovu zrodiť ZSSR, ale nikto sa doň vracať už nechce. Zobrali nám všetko, zbrane, lode, s našimi delami teraz budú strieľať na nás. Zamínovali Čierne more, ale tvrdia, že sme to spravili my. Proti nám bojujú len ľudia z ďalekého východu a z Kaukazu – Čečenci. Rusi zostali doma v Moskve a Petrohrade. Bielorusi sú tiež proti nám, aj keď ich až tak veľa nebojuje. Ich „slobodne“ zvolený prezident povedal: “Dobre, že je u nás tento režim, teraz môžem zaviesť trest smrti.” Stavia sa k svojmu národu tak, ako keby si nikoho iného zvoliť nemohli. Nechápem, kto im tam píše scenár. Pred vojnou som sa snažila sledovať ruské správy. Ale tie nezmysly, ktoré tam púšťali, na to sa nedalo pozerať. Keď sa Rusi dostali do zajatia, mohli telefonovať svojim rodičom a povedať im, čo sa na Ukrajine deje. Bol aj taký prípad, kedy matka povedala synovi, aby jej nevolal, že nemá syna, vraj má len dcéru. To je strašné!”

“Rusi, s ktorými som bola v kontakte, aj napriek všetkým sankciám nepodporujú pozíciu Ukrajiny. Podľa nich, Ukrajina počas ZSSR neexistovala, tak prečo by mala existovať teraz? Nerozumiem, prečo by mal niekto rozhodovať o mojej existencii. Všetkých som zablokovala. O čom sa s nimi môžem rozprávať? Nech sa radšej vzdelávajú v dejepise. A vlastne v akom, keď sa všetko píše tak, ako Putin rozkáže. Sama som to zažila, jeden rok sme sa v škole učili tak a druhý rok zas naopak. Potom nikto nerozumie, ako to vlastne bolo. Všetci však vedia, že boli kozáci, že bola strana. V Rusku nemáte žiadnu slobodu myslenia. Ako sa vraví - to, čo máte v chladničke, to aj jete, nemáte na výber. Svoju dcéru učím, že v hlave má mozog na to, aby rozmýšľala, že hlava nie je len na to, aby bola pekná.”