Julia (38), Viktoria (15)

8. apríl 2022, Žilina. 43. deň vojny.

Nechcela, aby som fotila jej tvár. Ešte ani po dvoch dňoch v našej krajine sa necíti bezpečne. Spomienky na to, čo prežili a čo videli sú ešte čerstvé. Utekali a dúfali, že nič z toho, čo sa dialo navôkol, sa nestane im. Ich dom zhorel. Videli ho počas evakuácie. Videli vojakov, ktorí stieľali na všetko, čo sa hýbalo. Pri evakuácii mierili aj na nich. Čo sa v takom momente odohráva v hlavách ľudí?  

"Zo začiatku sme len počuli vzdialené výbuchy, ale nejako veľmi sme sa nebáli. Postupne sa situácia začala zhoršovať, na nebi sme videli stopy po raketách. 8. marca sme sa rozhodli odísť do druhého domu, aby sme to prečkali, lebo u nás sme nemali pivnicu. V ten deň prišli do nášho mestečka tanky. Ruské tanky a vojaci aj na našej ulici hľadali ľudí, chodili po uliciach so samopalmi, vykrádali domy, kradli naše bicykle. Na streche každého tanku bolo 8-9 vojakov a keď niekoho videli, začali po ňom strieľať. Domáce zvieratá zabíjali hneď. Toto všetko sme videli na vlastné oči, dialo sa to 2 domy od nás."

"Keď sa otvorili evakuačné koridory, tanky zrazu prišli k nám. Bolo nás tam asi 1000, ktorí sme chceli opustiť mesto. Mierili na nás zbraňami, dokazovali nám svoju nadradenosť. Báli sme sa veľmi. Ak by nás zastrelili, im by sa nič nestalo, ale my by sme tu už neboli. Ešte pred evakuáciou nám volali známi, ktorí nám povedali, že nám horí dom. Neverili sme tomu. Až 21. marca počas evakuácie sme si všimli, že je to pravda, celé prízemie zhorelo. Vraj tam bola nejaká prestrelka a očividne trafili aj náš dom."

"Od začiatku sme žili bez elektriny, bez tepla, svetla. V pivnici sme boli takmer 2 týždne, iba občas, keď nám bolo už veľmi zima, sme sa chodili zahriať do domu, kde bolo trochu teplejšie. Naučili sme sa rozpoznávať typy zbraní, vybuchujúcej munície. Keď sme išli na evakuáciu, celé ulice boli pokryté patrónami, na zemi bolo množstvo nevybuchnutej munície. Hrozilo, že by sme mohli na ňu stúpiť alebo mohla kedykoľvek explodovať. Boli sme na ľavej strane Dnipra pri Kyjeve, na pravej strane to bolo oveľa horšie. V jednej časti dediny boli Bielorusi, tí sa správali viac-menej dobre. Ale v tej časti, kde boli Rusi, tam sa šíril strach a smrť. Rusi vchádzali do domov, znásilňovali, dokonca aj malé deti, rozstrieľali, koho stretli."

"Starí rodičia odísť nechceli, no odišli aspoň do inej časti krajiny. Im je predsa len ťažšie opustiť dom a začínať život v cudzine. Ja som odišla len kvôli svojej dcére. Keby sme zostali doma, asi by sme v našom dome zhoreli."

"Z nášho mestečka sme odišli evakuačným autobusom, ktorý nás odviezol na iné miesto, kde nás čakali známi. Tí nás odviezli do Kyjeva. Odtiaľ sme šli vlakom na hranice. Vlak šiel veľmi rýchlo, lebo ho ostreľovali, niektoré vagóny boli dokonca zasiahnuté a museli ich odpojiť. Keď sme prešli v Užhorode hranicu, zavládlo ticho a pokoj. Ale doteraz, keď sa dvere hlasno zatvoria, vezmem dcéru automaticky za ruku ako keby som ju mala ťahať do pivnice, psychika stále pracuje. Musíme si teraz zvykať na pokoj a ticho. Chceli by sme zabudnúť, ale to, čo sme videli, budeme vidieť pred sebou celý život. 8. marec pre nás už viac sviatkom nebude, bude to deň, kedy k nám prišli tanky. Všetko je zničené, aj školu nám vykradli, 50 notebookov a ďalšiu techniku pobrali." 

"Vedeli sme, kam ideme. V Žiline sme mali známych, ktorí nám poradili, že sem máme ísť. Rozumieme, že naše mesto a celá oblasť je akýmsi štítom Kyjeva, že museli byť zničené. Teraz sa tieto miesta už oslobodzujú, ale zatiaľ nám hovoria, aby sme sa ešte nevracali. Veľa miest je zamínovaných a je nebezpečné tam pobývať. Sme veľmi vďační slovenskému národu, ktorý nám takto pomáha. Aj vzduch je tu ako u nás v Karpatoch, aj jazyk je veľmi podobný, už vieme zopár slov. Ahoj! Ďakujem! Prosím!"

"Po príchode to boli prvé dve noci, kedy sme spali dobre. Dcére sa snívalo, že je doma, len keď sa zobudila, uvedomila si, že to tak nie je. Dcéra rada chodí na prechádzky a počúva klasickú hudbu. Žili sme si dobre, mali sme veľké plány na jar, keďže doma máme veľké hospodárstvo. Tešili sme sa na to, ako nám pred domom rozkvitnú narcisy."

"Musíme šíriť pravdu ďalej. Ak nie my, tak kto iný? Nerozumiem, čo sme im zlé spravili, hlavne malé deti. Náš dom bol štítom pre Kyjev, musíme ďalej pomáhať. Máme nádej, že bude dobre. Hlavne, keď máme takého dobrého suseda ako je Slovensko!"