Izabella (43)

30. decembra 2023, Pruské. 675. deň vojny.

Keď sme sa stretli, práve pripravovala jedlo pre svoju dcéru. V kláštore, v ktorom Františkáni od začiatku vojny poskytli strechu nad hlavou desiatkam ľudí utekajúcimi pred vojnou som už bola. Veľa z ľudí, ktorí tu našli bezpečie sa už vrátili domov. Tí, ktorí zostali už nemajú kam ísť. Alebo sa nedokážu vrátiť, pretože trauma z vojny je silnejšia. Zastihla som ju počas posledných dní na Slovensku pred jej odchodom ďalej na západ. Ešte nevedela kam pôjde. Mala prácu, mala kde bývať, ale niekde medzi riadkami som pochopila, že sa tu už necíti veľmi dobre. Že má pocit, že u nás už nie je vítaná. Rozhodla sa ísť ďalej, hľadať lepšie miesto pre seba a svoju dcéru.

“Som profesionálna kuchárka. Pochádzam z Užhorodu, tam sa mi narodili aj moje tri deti. Synovia sú už dospelí a dcéra má 13 rokov. Mám aj dvoch bratov, jeden z nich bojuje na strane Ukrajiny a druhý na strane Ruska.”

“Keď sa začala vojna, nikto nechápal ako sa to mohlo stať. V to ráno som sa chystala do práce. Mala som rannú zmenu v hoteli, kde som pracovala, a tak ako každé ráno som si pozrela Facebook a správy aby som vedela, čo sa deje vo svete. Už vtedy, niečo po štvrtej hodine sa začali objavovať prvé informácie o tom, že v Kyjeve sú výbuchy a pravdepodobne sa začala vojna. Neskôr v práci za mnou prišiel čašník, ktorý bol z Charkova. Celý čas sa držal za hlavu a kričal, že tam, kde má ženu a dieťa všetko horí a vybuchuje. Jediné na čo dokázal myslieť bolo ako sa dostať do Charkova a odviezť ich od tiaľ do bezpečia. Vtedy som si začala uvedomovať vážnosť situácie. Náš hotel mal kapacitu 200 ľudí, ale už na tretí deň od začiatku bojov sme mali ubytovaných viac ako 400 ľudí. V jednej izbe pre 4 ľudí sa často tiesnili celé rodiny s deťmi a so starými rodičmi. Všetci sme boli v takom šoku, že sme ľudí začali ubytovávať aj na chodbách hotela. Jeho vlastník, miestny podnikateľ, od nich nežiadal peniaze. Ubytovali sme ich zadarmo. Život sa začal meniť. Ulice sa naplnili strachom a aj deti prestali chodiť do školy, lebo nikto nevedel, čo sa bude diať. Za tri mesiace práce v hoteli som stretla mnohých, ktorí k nám prichádzali v nepredstaviteľne zúboženom stave. Niektorí sa schovávali v pivniciach aj celé mesiace a boli vychudnutí na kosť. Boli to ľudia z Charkova, Kyjeva či Odesy. Chodili nám pomáhať do kuchyne, kde nám každý po jednom rozprávali svoje strašné príbehy. Všetko to na vás zanechá stopu. Aj ja som po čase prepadla do depresie.”

“Zanedlho k nám prišiel aj môj brat, bol zranený. Povedal mi, aby som zobrala dcéru a odišla z Ukrajiny, bolo ťažké odhadnúť ako sa to celé môže skončiť. Veru dlho som nerozmýšľala. V tom čase sa už kvôli stannému právu takmer nedalo chodiť do roboty, pohyb na uliciach bol prísne kontrolovaný. Kamarátka mi poradila, aby som prišla za ňou sem do Pruského, ona tu už bola, a nie je to ani ďaleko od Užhorodu. Zbalila som seba a dcéru a odišla som.”

“Dcéra vedela prečo odchádzame. Vnímala čo sa deje, do školy sa chodiť nedalo a online výučba sa tiež začala zadrhávať. Každý rozprával len o vojne, aj deti to mali v očiach. Každý to cítil, celá spoločnosť bola nasiaknutá strachom. Dokonca aj naše zvieratá, pes a mačka, vedeli, že sa niečo deje. Na Ukrajine neexistuje človek, ktorého by sa vojna nedotkla. Dnes sa situácia zmenila. Keď idem na chvíľu na návštevu domov už sa tak nebojím. Na vojnu som si zvykla. No na začiatku to bolo šialené, každú noc som zaspávala so strachom, o to viac, že sme bývali vedľa letiska. Letiská boli ako prvé terčami útokov. Na zem po celom byte som dokonca rozhádzala piesok, aby sme nevyhoreli.”

“Keď máte rodinu, deti, matku, otca invalida, musíte ísť ďalej a byť silnou. Mama s otcom ostali doma. Otec – hoc nevlastný, lebo ten genetický zomrel ešte keď som bola malá, má problém s nohami a musí sa liečiť. V našom prípade je situácia doma ešte o to komplikovanejšia, že polovica rodiny žije v Rusku. Po tom, čo sa konflikt začal, už týchto ľudí nemôžem nazvať príbuznými, pretože aj názorovo bojujeme proti sebe. Oni hovoria, že v správach vidia, že na Ukrajine je občianska vojna a že my strieľame do vlastných radov. Nedokážete ich presvedčiť o opaku. Jeden druhého v telefóne zablokujete a rodine je koniec. Naozaj nerozumiem aká silná musí byť propaganda v Rusku, keď vám ani vlastná rodina neverí. Ani jeden z príbuzných v Rusku nás nepodporil, všetci sú bohužiaľ úplne ovplyvnení propagandou.”

“Môj brat bol už 3-krát ranený. Celý je skrz na skrz prederavený a pozošívaný. Bojoval pri Charkove, v Doneckej oblasti aj v Bachmute. A stále bojuje ďalej. Povedal mi však, že situácia je naozaj kritická. Od vlády takmer nedostávajú výzbroj a to, čo zarobí, minie na nákup nábojov a ochranných prostriedkov. Podľa jeho slov by bez toho už dávno nebol medzi živými. Ak som na začiatku vojny ešte verila, teraz začínam mať pochybnosti. Mnoho krajín sa nám postupne otáča chrbtom a prestáva nám pomáhať. Aj Amerika, ktorá nám tak veľa pomáhala, sa bohužiaľ začala viac sústreďovať na Izrael a naši ľudia to cítia. Viem to, pretože tak ako môj brat, tak aj mnoho mojich kamarátov išlo dobrovoľne bojovať.”

“Moje deti mám našťastie tu na Slovensku. Synovia sú v Bratislave, išla som za nimi, pretože som si chcela nájsť prácu. S ňou to bolo v Pruskom ťažšie. Ľudia tu boli ku mne milí a podporovali nás, ale v Bratislave, kde momentálne pracujem, cítim už rôzne emócie. Vidím, že niektorí Slováci sú z nás unavení a dokonca nás obviňujú z toho, že im berieme prácu. Keď som prvýkrát prišla navštíviť svojich synov do hlavného mesta, pristúpila ku mne neznáma žena a začala po mne pokrikovať nepekné veci. Vtedy máte pocit že je to vaša vina, že ste z Ukrajiny. Nerozumiem takýmto ľuďom, daj Boh aby nikdy nemuseli zažiť čo je to vojna! Väčšina ľudí nás podporuje, ale sú tu aj takéto negatívne príklady. Neviete čo bude zajtra a len dúfate, že sa všetko vráti do predvojnového stavu. To však už nie je možné. Krajina je zničená, mnohí kamaráti sú mŕtvi a ďalší sa navždy odsťahovali. Trauma sa nám všetkým vryla pod kožu a myslím si, že nikto z nás, ani deti, ani vnuci nikdy Rusku neodpustia túto vojnu.”

“Viete, ja dnes už skoro nič necítim. Na začiatku som mala strach a chcela som niečo urobiť, ale postupom času pochopíte, že nič nezmôžete. Zmierila som sa s tým čo sa deje a snažím sa žiť ďalej a dúfať. Horšie je na tom môj brat, ktorý už ani nedúfa. Pred očami mu umierajú kamaráti a každý deň sa pozerá smrti do tváre. A jeho vlastný brat bojuje za druhú stranu. Keď som sa ho pýtala čo by robil, keby sa stretli, tak mi povedal, že by sa asi zabili. Je to nepredstaviteľná a nepochopiteľná situácia. Či majú títo ľudia budúcnosť? Ťažko povedať. Neustále máte smrť pred sebou a toto je osud takmer každej rodiny na Ukrajine. Skoro každý má niekoho na fronte, to veľké množstvo mužov a dokonca aj žien. Kamarátka sa hneď na začiatku vojny rozhodla ísť na front a bojuje tam doteraz. Má tri deti a časť rodiny v Rusku, a aj napriek tomu vzala zbraň do rúk. Na Zakarpatí bolo v prvé dni vojny veľké nadšenie a mnohí sa dobrovoľne prihlásili do radov armády. Chceli sa vzoprieť ruskej agresii. Dnes odhadujem, že približne 60 - 70% všetkých mojich známych, ktorí išli na front, už nežijú alebo zmizli bez stopy. Ale ostatní ešte stále bojujú!”

“Bolo to strašné, báli ste sa vyjsť na ulicu a nevedeli ste či na vás nepadne raketa. Sirény hučali neustále, ale aj na to si zvyknete a začne vám to byť takmer jedno. Ľudia sa už nesťažujú. Mama robí v lekárni vo veľkej nemocnici, kde sa stretáva so zranenými vojakmi. Často im chýbajú ruky alebo nohy a sú aj takí, ktorí chcú bojovať aj v takomto stave. Keď sa ich spýtate ako sa majú, odpoveď, ktorú niekedy dostanete je prekvapivo pozitívna, ale nie je to pravda. Je to len ich obrana. Aj ja som spočiatku dúfala, že je to len zlý sen a raz sa zobudím a všetko bude zas ako predtým. Bohužiaľ. Ani do snov sa nedalo ukryť, lebo od strachu ste nevedeli zaspať. Stále verím, že to dobre dopadne. Že svet pochopí, že nám treba ďalej pomáhať. Ak by všetci aspoň na chvíľu pocítili, aké sú to emócie, mať vojnu pod kožou, nikdy by to nevzdali!”