Irina (37), Yelizaveta (14), Klimentiy (9)

10. apríla 2022, Pruské. 45. deň vojny.

Kláštornú izbu dokázala premeniť na miesto, kde máte pocit domova. Domov je vľúdne, útulné a pri srdci hrejúce miesto, kam sa radi vraciate. “Dedinka v údolí, srdce ma zabolí…”, tak znejú slová piesne, ktorú mám v hlave, keď ju počúvam rozprávať jej príbeh. Jej domovom je malá obec, bez akéhokoľvek strategického významu. Aj tak tam Rusi prišli. 

"Yaremivka je pekná malá dedinka na okraji Charkovskej oblasti, len 5 km od hraníc s Doneckou oblasťou. Nikdy som si nemyslela, že tá hranica sa stane reálnou. U nás žije len 100 ľudí, skoro všetci sú už na penzii, máme 15 detí. Tie chodievali cez most cez riečku do susedného mestečka Studenok. Tento most bol na začiatku vojny zničený ako prvý. Chlieb sme museli voziť cez rieku na loďkách. Naša dedina je v doline, nemá žiadny strategický význam, a aj tak tam tí Rusi prišli. Niekto im ukázal brod cez rieku a oni nás zablokovali. Z jednej strany Rusi, z druhej strany rieka bez mosta a z ďalšej strany oblasti, kde zúrila vojna. Rusi k nám prišli zo susednej dedinky Kamyanky, ktorú doslova zašliapali do zeme. Keď sa ľudia dozvedeli, že Rusi idú cez rieku k nám, sadli do áut a utekali oproti letiacim guľkám, smerom do vojny. Známemu zhorel traktor, obchod."

"Nakoniec k nám do obce prišli naše miestne ukrajinské vojská, 3 plné autobusy. Ubytovali sa v 4 domoch, ale protivník sa o tom dozvedel. Tie domy boli zbombardované, mnohí tam zahynuli. Môj otec je poslanec v obecnom výbore a šiel prosiť ruských vojakov, aby nám dovolili svojich vojakov pochovať. Povedali mu, že ich pochovajú sami, ale telá tam ležali niekoľko ďalších dní. Až neskôr začali našich ľudí nútiť kopať hroby pre vlastných obrancov. Bolo ťažké klásť do zeme telá mladých chlapcov."

"Môj manžel ma s deťmi ešte pred príchodom Rusov evakuoval na lodi po rieke do Sviatohirska, a vrátil sa naspäť. V Svyatohirsku sme spávali v pivniciach, pri každom nálete sme padali na kolená modliac sa, aby to nepadlo na nás. S manželom som neustále v kontakte. Hovorí mi, komu zo susedov zhorel dom. My tam máme farmu, 13 kráv, teliatka. Chcela som tam s ním zostať. Môj otec sa pokúsil o útek na loďke. Nepustili ho, začali po ňom strieľať. Ďalší krát vyskúšal preplávať rieku. Voda bola studená, opäť po ňom strieľali, ale po chvíli prestali. Snažil sa plávať čo najdlhšie pod vodou, aby ho nevideli. Teraz je v Užhorodskej oblasti. Aj suseda chcela zostať, ale raketa padla na ich gazdovstvo, ich dom je zničený, traktor zhorel, museli utiecť." 

"Žili sme v strachu, až kým nám naši obranci nepovedali, aby sme pobalili deti a odišli. Schovávali sme sa v pivnici, bombardovali hlavne okolie, ale aj ku nám občas niečo priletelo. Hore do domu sme si chodili len navariť čaj, a keď niečo niekde letelo, bežali sme naspäť do úkrytu. Boli sme celé týždne pod zemou bez svetla, bez teplej vody, iba piecku sme si tam doniesli. Mali sme generátor, ktorý nám dával 20 minút elektriny denne. Stihli sme si aspoň telefóny trochu dobiť. Manžel tam takto žije už ďalší mesiac."

"Každý raz, keď letela raketa, sme ďakovali, že preletela mimo nás. Lietadiel sa deti doteraz boja, vždy keď nejaké počujú, bežia ku mne do izby a hovoria, mama, ide lietadlo. A to sme už v bezpečí na Slovensku. Keď leteli lietadlá príliš nízko, triasli sa všetky steny, poháre z poličiek padali na zem. A deti? Deti len na nás hľadeli s očami plnými strachu. Popravde, dávali sme im veľa liekov na upokojenie, len aby to nejako prekonali."

"Čo sa týka jedla, žili sme na dedine, takže sme mali čo jesť. Máme kravy, teda aj mlieko, tvaroh, maslo, ale boli aj takí, čo nemali nič. Zo začiatku privážali humanitárnu pomoc, chlieb, mlieko, krúpy, cukor, soľ, ale potom ju prestali privážať. Pýtam sa manžela, čo teraz robí s toľkým mliekom. Povedal mi, že ho rozdáva po dedine. Mojim rodičom Rusi vykradli celú pivnicu. Mali aj malé prasiatka. Päť 6-týždňových mláďatiek. Manželovi povedali, nech si ich príde zobrať, že ich môže mliekom prikrmovať. Videli to však Rusi a povedali mu, že ak ich prinesie, tak ich zastrelia. Snažil sa ich presvedčiť, že sú príliš malé, ale nepomohlo to, musel poslúchnuť. Teraz sľubujú druhú vlnu útokov. Či náš dom ustojí, to nevieme. Budeme sa mať kam vrátiť? Aj keby sme dom nemali, určite sa domov vrátime, budeme žiť hoc aj v stanoch. Muž sadí zemiaky, aby sme mali čo jesť. Pre nás a hlavne pre deti bolo veľmi ťažké počúvať neustále výstrely a žiť v tme, bez svetla a tepla." 

"Na Slovensko sme prišli 5. apríla. Cestovali sme sem 3 dni, z Kramatorska sme išli do Ľvova a odtiaľ do Užhorodu. Tam nám dobrovoľníci zohnali taxi a odtiaľ sme prišli cez Vyšné Nemecké na Slovensko. Myslím si, že 3 dni nie je veľa, sú ľudia, ktorí cestovali aj 5-6 dní. Vo vlaku nás bolo veľmi veľa, všade boli obrovské davy a každý sa snažil dostať sa do vlaku. Tí, čo išli pred nami, hovorili, že ich vlak obstreľovali, že museli spať na dlážke. My sme našťastie toto nezažili."

"Deti Vám hovoria, mama pozri, tam sme pred pár dňami stáli my! (Ref.: útok Rusov na železničnú stanicu v Kramatorsku 9. apríla 2022) Naša zvyšná rodina sa po tomto incidente bojí odísť. Manžel, aby ušiel, by musel tiež preplávať cez rieku. To by si však rovno mohol vybrať buď guľku alebo granát. Mohol by umrieť, preto radšej zostal doma. Voláme si 2krát denne, už sa naučil, kam má ísť, keď je útok, rozoznávať, odkiaľ letia strely. Naši chlapi si zvykli. Stále ma upokojuje, že je všetko v poriadku, ale tie zvuky v telefóne počujem. Dnes v noci však asi kilometer od nás prebiehali boje a on vôbec nespal. Nikto nerozumie tomu, prečo sa to deje. Keď šli ruské vojská na Kyjev a do Charkova, stále to bolo ďaleko. Keď boli v Izyume, bolo ich počuť, ale žiadne strely k nám nemohli doletieť. Nikto si nevedel predstaviť, že do tej našej nešťastnej dediny niekedy príde vojna. Kedy a ako od nás odídu, nikto nevie. Z jednej strany je rieka, z druhej Ukrajina. Ruskí vojaci sa zasekli práve u nás, v našej malej dedinke.”

"Mama, otec a 18-ročný synovec sú v Užhorode, nemôžu prejsť hranicu. Mama aj otec neodišli s nami práve preto, že mladého cez hranicu nepustia, aby sa mal kto o neho postarať. Žijú tam v škole, majú čo jesť, dokážu prežiť. Moja sestra musela nechať svojho syna na hraniciach, to je strašné. Viete, ani  dom nie je tak dôležitý. Dôležité je, aby sme všetci boli živí. Máme tam svoju zem, hoc aj kurín si postavíme a budeme v ňom žiť, ale budeme spolu, živí a doma. Tak veľmi chceme ísť domov. Deti stále za mnou chodia a pýtajú sa, kedy pôjdeme za tatom, kedy pôjdeme domov. Manžel sa tiež pýta, ako sa máme. Hovorím mu, že tu máme všetko, čo potrebujeme, najesť nám dajú, deťom dali oblečenie. Oddýchneme si a pôjdeme domov. Len aby nezabrali celý Donbas. Celé naše okolie je zničené, načo im boli tieto malé dediny. Muž mi hovorieval, že som sa unavila prácou na našej farme, že mám ísť niekam do kúpeľov oddýchnuť si. Teraz si môžem povedať, že som ako v kúpeľoch a môžem oddychovať. Je tu pokoj. Doma, keď letelo lietadlo, deťom som už ani nehovorila, aby sa schovali do kúta. Hneď som ich brala a hádzala za matrac, ktorý sme mali pripravený v najbezpečnejších častiach domu." 

"Dcéra rada tancovala, venovala sa párovým tancom. Potom sa začala zaujímať o turistiku, rada lozí po skalách. Chodí dokonca na súťaže. Syn má rád futbal, skaly ho zatiaľ nezaujímajú. Hovorí, že sa bojí výšky. Mali sme toľko plánov a teraz všetko zmizlo." 

"Najskôr sme nevedeli, kam ideme. Všetci hovorili, aby sme išli do Poľska. Sedeli sme vo Ľvove a snažili sa rozhodnúť. Sestra hovorila, aby sme išli do Poľska, otec tiež. Niekoľko dní nám však pravidelne volala známa, ktorá bola práve tu, na Slovensku, a hovorila, že nám pomôže všetko vybaviť, že budeme mať kde spať. Nejako sa mi podarilo prehovoriť všetkých, aby sme išli tam, kde už niekoho poznáme. Prišli sme sem oblečení v tom, v čom sme odišli, nepočítali sme s tým, že to bude trvať tak dlho. Aj manžel hovoril, deň - dva a konflikt utíchne. Týždeň sme čakali v Svyatohirsku a stále to bolo len horšie." 

"Keď sme prišli sem, plakali sme kvôli tomu, ako nás tu prijali, dali nám všetko. Bol to prechod z pekla do raja. Už na hraniciach nás nabalili, deťom dali balíčky sladkého, doteraz to všetko jedia. Keď som predtým doma išla do obchodu a počula lietadlo, zdalo sa, akoby letelo priamo na mňa. Hodila som sa na zem a schúlila sa do klbka a čakala. Sama bez rodiny, bez detí. Lietadlo naozaj letelo len pár metrov nado mnou, možno vo výške 5tich poschodí. Keď strieľajú z „gradu“, znamená to, že letí naraz aj 15 striel. Keby všetkých 15 striel dopadlo na našu ulicu, nič z nás nezostane. Už nemáme plot. Jeden z granátov dopadol v našom susedstve a črepiny z neho máme na dome vo dverách. Sestra už nemá ani dom, ani traktor." 

"V roku 2014 sa nám nestalo nič. Počuli sme, že sa niečo deje, ale nikdy som si nepredstavovala, že to príde aj do našich nešťastných malých dediniek. Prečo útočia na takéto malé osady? Chápem, že útočia na mestá, ale na nás? Prečo? Stačí jedna raketa a celú dedinu vymaže z povrchu zemského. Teraz chcú ísť na Slovyansk, Kramatorsk, mám tam veľa známych. Neviem, čo bude ďalej."

"Ďakujeme, že ste nás tu takto prijali, nakŕmili, obliekli deti. Hlavné je, aby všetci zostali medzi živými. Manžel mi hovoril, nech odídem. Ak by sa niečo stalo, nech sa nemusí ohliadať, nech len beží a prepláva rieku. Vypýtal si odo mňa adresu, kde bývam, aby mohol za mnou prísť. Cez hranice ho nepustia, ale mohol by byť zatiaľ v Užhorode. Zatiaľ hovorí, že sa to dá vydržať. Tak musím v strachu vydržať aj ja a čakať na neho. Musím len dúfať a veriť, že bude dobre. Dcéra mala práve 14 rokov a mali sme ísť do Izyumu pre jej občianku, ten však pri posledných útokoch zhorel. Mali sme tam všetko, školy, nemocnice, úrady. Všetko ľahlo popolom. Sme bez výplaty, bez dôchodkov, bez dokumentov, pretože všetko v Izyume zhorelo. Nevieme, či budeme Rusko alebo Ukrajina. U nás sú Rusi a u kamarátky v Studenci Ukrajinci. Povedala mi, že my budeme Rusko a že ona zostane na Ukrajine. Ako by to mohlo byť? Veď sme spolu chodili do jednej škôlky a školy. Naozaj nevieme, ako to dopadne. Ak by sme aj boli časťou Ruska, ja navždy zostanem Ukrajinkou, ktorou som sa narodila. Prispôsobiť sa však musím, prežiť nejako treba."