Galina (70)

14. marca 2022, Bratislava. 19. deň vojny.

Galinin manžel vo veku 72 rokov sám odšoféroval strastiplnú cestu dlhú približne 1400 km. Obaja sú dôchodcovia. Za svoj život si vybudovali už druhý domov. Z oboch museli odísť. Prichádzala jar, radovali sa z nového domova, zo svojich detí, z toho, že manžel prekonal rakovinu. Až kým im ponad hlavy nezačali jedného dňa lietať bomby.        

"Pred ruským svetom utekám už od Krymu. Mali sme tam dom, ktorý sme museli opustiť. Naše deti a priatelia nám pomohli s kúpou malého domu v Kyjeve a teraz zas utekám pred Rusmi. Máme viac ako 70 rokov a musíme utekať počúvajúc zvuky ruských bômb. V Chersone žije moja ochrnutá sestra, v Mariupole sa moja 76 ročná teta schováva v tme, bez vody, bez ničoho. Mariupoľ je zničený, zbombardovali dokonca aj pôrodnicu, kde som porodila svoju jedinú dcéru. Na Ukrajine nám bolo dobre, neviem, prečo sa niekto rozhodol, že nám bolo zle."

"Na Slovensko sme prišli včera, 13. marca. Po odchode z Kyjeva nám pomohli známi, mohli sme u nich prespať, umyť sa, najesť sa. Potom sme si ja a môj muž sadli do auta a išli autom na hranice so Slovenskom. Cesta nám zabrala približne 3 dni. Od Kyjeva do západnej Ukrajiny je to 530 km, na každom kroku boli kontrolné stanovištia, protitankové zábrany. Ďalej na hranice to bolo približne 200 km, a potom ďalších 700 km sem. Tam, kde žijeme, je už všetko zničené. 24. februára ráno sme o 5-tej počuli prvé výbuchy, keďže bývame kúsok od letiska. Zavolala mi sestra z Chersonu, že aj ich bombardujú. Snažila som sa ju upokojiť, povedala som jej, že aj u nás je situácia taká istá, ale že sa to určite skoro skončí. Opýtala sa ma - ako sa mám upokojiť, keď sa s deťmi skrývam v pivniciach?" 

"Chcem povedať len jedno. Robte všetko preto, aby ste nemuseli vidieť to, čo sme videli my. Aby ten netvor neprišiel aj sem do Európy. Všetci máme príbuzných v Rusku, a oni zas na Ukrajine. Žili sme spolu celé storočia, prečo sa toto muselo stať? Aký to má dôvod? Ja som čistá Ruska. V škole sme sa učili po rusky aj po ukrajinsky a celý život sme dobre spolunažívali. Prečo si zrazu myslia, že nám bolo zle? Žili sme na Kryme, Rusi tam chodili na dovolenky, bolo to pre nich lacné. Bolo to dobré pre nich, aj pre nás. A teraz? Prečo to urobili? Zabíjajú nás. Veď my sme tam iba pokojne žili. A teraz sme celá rodina tu, na Slovensku. Nechali sme tam všetko, domy, byty. Dokázali sme len mačku so sebou vziať. Máme radi mier, vtáčikovi neublížime, ani myške, prečo nám toto robia?" 

"Chceli sme zostať doma, pretože sme tam mali všetko. Aj keby nebola elektrika, mohli sme kúriť drevom. No keď začali bomby padať vedľa nášho domu, v tom, čo som mala na sebe, v prezuvkách a v bunde, som skočila do auta a odišla som. Ešte dobre, že sme mali auto. Mysleli sme si, že to bude niečo krátkodobé, až potom sme pochopili, že je to vojna. S manželom sme si hovorili, že ak na nás bomba padne, aspoň umrieme spolu."

"Išla som pred dom zobrať kocúra, a v tom momente som zbadala, ako nám ponad dom letí raketa. Nikdy v živote som také niečo nevidela. Len som si spomenula na mamu, ako nám rozprávala o vojne. Dva domy na našej ulici sú už zničené. Žilo sa nám dobre, ale oni sa rozhodli nám na staré kolená ukázať, čo je to život. Mysleli sme si, že si dôchodok užijeme. 23. februára som domaľovala obraz. Zavesila som ho, aby vyschol. Pred domom som mala vysadené kvety. Manželovi nedávno vyoperovali nádor. Všetko bolo v poriadku. A potom prišli Rusi. Ďakujeme Ti Putin, že nás ničíš! On Ukrajincov tak strašne nenávidí, že nás chce všetkých zabiť. Samé nepekné veci o nás hovorí. Duša mi kričí, keď počujem hovoriť klamstvá o našich ľuďoch. Rusi sú už tak pomýlení, že aj keď im ukážete, ako na nás padajú rakety, tak neuveria. Len povedia - veď to Vás Vaši bombardujú, my sme Vás prišli zachrániť. Pýtam sa od čoho? Od koho nás tu chránia? Celý život sme pokojne žili a teraz nás ničia. No im sa to nepodarí."