Evzenia (38), Artem (12), Rostislav (1)

Pondelok 14. marca 2022, Alžbetin Dvor. 18. deň vojny.

Na jej tvári je vidieť všetko, čím si za posledné dni musela prejsť. Netreba viac slov. Adriana, ktorá im poskytla ubytovanie, na prvé dni spomína so smútkom v hlase. Starší Evženiin syn niekoľko dní po príchode na Slovensko neprehovoril ani slovo. Aj po takmer dvoch týždňoch sa zmôže len na veľmi krátke odpovede. Jednoročné batoľa odmietalo jesť, musí byť neustále na rukách, potrebuje cítiť blízkosť druhého človeka, ako keby cítilo, čo sa deje. 

"Prišli sme sem, lebo sme sa veľmi báli. Posledné 2 noci pred odchodom z Ukrajiny sme spali vo vani. Kúpeľňa bola jediným miestom v byte bez okien. Zostať v miestnosti s oknami bolo veľmi nebezpečné. Môj manžel zostal doma v Kyjeve, našťastie je stále v poriadku. Telefonujeme spolu niekoľkokrát denne. Dom máme vedľa lesa, a práve tam asi 10 km od nás práve prebiehajú boje. Deti sú už v poriadku, mladší našťastie ešte nechápe, čo sa deje. Tomu staršiemu to chvála Bohu asi úplne nedochádza. On je môj malý futbalista. Na Ukrajine som pracovala ako sekretárka. Hovorím po rusky a ukrajinsky, angličtinu sa ešte len začínam učiť, poznám len niekoľko fráz. Čo bude ďalej, ešte neviem."

"Chcela by som, aby sa ľudia v Rusku spamätali, majú predsa tiež deti. Obyčajní Rusi nie sú vinní, sú tam úplne izolovaní, veci vidia cez hmlu, sú ako hypnotizovaní. V médiách počujú iba klamstvá a to im utvára názor. Moji kamaráti v Rusku sú tiež sfanatizovaní. Milujú Putina. Nerozumiem tomu, narodili sa na Ukrajine, ich rodina je z Ukrajiny, bombardujú nám domy a oni stále milujú Putina. Je to hrozné. Tak isto premýšľajú aj ľudia na Kryme a viacerí Ukrajinci žijúci v Rusku. Hlavne, aby sme sa mohli vrátiť, a aby sme sa mali kam vrátiť."