Elina (29) 

14. marca 2022, Bratislava. 19. deň vojny.

Najmladšia z rodiny. A dnes najsilnejšia. Pomáha rodičom, starým rodičom. Bez nej by boli s najväčšou pravdepodobnosťou stratení. Ich šťastím je, že sú tu všetci spolu. Podarilo sa im včas ujsť. Koľko rodín však vojna rozdelila? A koľko ich ešte rozdelí?        

"Na Slovensko som prišla ako prvá z rodiny, bola som tu v minulosti, v 2014 roku, keď sa celý konflikt začal. Už som vedela, čo mám robiť. Trochu Bratislavu poznám, bola som tu viackrát. Je to pre mňa jednoduchšie, pretože už poznám jazyk. Teraz však musím začať svoj život odznova. Na Ukrajine som pracovala v obchode s luxusným talianskym nábytkom. Teraz je obchod, samozrejme, zatvorený. Neviem, kedy sa všetko vráti do normálu. Dúfam len, že Kyjev zostane nezničený. Ostatné mestá ako Charkov alebo Mariupoľ sú už značne zničené. Teraz nám nezostáva iné, len čakať. Nevieme, čo sa bude diať a ako to dopadne. Najskôr sme opustili Kyjev, boli sme na Ukrajine ešte asi týždeň, ale potom sme pochopili, že sa to zhoršuje a rozhodli sme sa odísť do Európy. Iní toľké šťastie nemali. Cherson začali bombardovať hneď a ľudia nemali čas odísť. V Kyjeve boli dnes 2 raketové útoky, ktoré zničili v rôznych častiach mesta budovy, medzi nimi aj 9-poschodový obytný dom. Dozvedáme sa to zo správ. Musíme len čakať a veriť v lepšie, veriť v našu krajinu, v nášho prezidenta, že nám Amerika a Európa pomôžu. Ak nepomôžu, príde (Putin) aj k nim."

"Je nepredstaviteľné, že toto sa deje v 21. storočí, toto sú príbehy, ktoré poznáme od svojich rodičov a starých rodičov. Na Ukrajine sa v škole každý učí o druhej svetovej vojne, o tom, ako vo vojne bojovali ich rodiny. Neverím, že sa to deje znovu. Vojnu môžeme zastaviť a zmeniť túto situáciu iba, ak budeme súdržní. Mám 29 rokov a pomáham celej rodine. Našťastie sme tu všetci spolu a pomáhame si. Bolo ľahšie, keď sme naše domy opustili spoločne. Neviem si predstaviť, aké to je, keď Vás z vnútra zožierajú myšlienky, čo sa deje s Vašou rodinou, ktorá zostala doma na Ukrajine. Toto je náš príbeh!"

"Čas ukáže, čo bude ďalej a čo budeme robiť. Musíme jednoducho žiť, prežiť, bojovať a pomáhať si. Nanešťastie pre nás je toto čas, keď nemôžeme len tak žiť ako ostatní, musíme prežiť! Zatiaľ máme všetko, čo potrebujeme, ale je tu množstvo ľudí, ktorí potrebujú pomoc, nepoznajú jazyk, potrebujú peniaze, potrebujú sa postaviť na nohy, potrebujú prežiť."

"Problém so starými ľuďmi je ten, že nechcú opustiť svoj dom, a práve kvôli nim s nimi na Ukrajine zostávajú aj ich vnuci a deti, pretože ich nechcú nechať samých. 20 kilometrov od Kyjeva je domov dôchodcov, kde žijú ľudia vo veku okolo 80 - 90 rokov, nemajú ani elektriku, zohrievajú sa pri otvorenom ohni. Hovoríme o Kyjeve, meste, v ktorom žilo približne 6 miliónov ľudí. V jeho okolí žilo ďalších 1 - 2 miliónov ľudí. Väčšina z nich sa zbalila hneď po prvej noci a odišla. V niektorých mestečkách a dedinách na okolí už nemali šancu ujsť, pretože tam už boli ruskí vojaci. Všetko sa zmenilo v priebehu jedinej noci. S rodinou a priateľmi v Mariupole nemáme kontakt už viac ako týždeň, nevieme, čo s nimi je."