Elenka (40)

4. mája 2023, Bratislava. 434. deň vojny

Za rok sa stihla presťahovať do novej krajiny, naučiť sa nový jazyk, prešla dlhú cestu. Dnes už má všetko, čo potrebuje, už nemusí nikoho o nič prosiť. Je to veľmi silná žena. Inšpiratívna a motivačná pre všetkých nás. Jej dcéra Kira už po pol roku hovorila plynule po slovensky, dnes už opravuje svoju mamu. Kiriným snom je byť maliarkou. A snom jej mamy je len to, aby jej dcéra vyrastala v bezpečí, aby slovo vojna nebolo v jej slovníku, ani v jej pamäti.

“Som z Doneckej oblasti. Bývala som tam s manželom, dcérou a so synom, ktorý už tri roky študuje na strednej škole na Slovensku. Keď sme utekali pred vojnou z Ukrajiny, naším cieľom sa automaticky stalo Slovensko. Bola som tu už v roku 2020, keď tu syn začal študovať. Na Ukrajine sme žili v baníckom meste. Pôvodne tam boli dve bane, teraz funguje už len jedna. Manžel mal vlastnú firmu, ale teraz pracuje v bani, pretože biznis nefunguje. Doma som pracovala ako účtovníčka, naša spoločnosť spolupracovala s podnikateľmi. Mala som zaregistrovať 10 nových firiem. V registri som už mala pridelené termíny. 24. februára som ráno nepozerala televíziu a tak som nevedela, čo sa stalo. Ráno som vstala, zobudila dcéru, začal sa pre mňa obyčajný deň. Keď som prišla do práce, obchodný register nefungoval. Zavolala som tam, či pracujú. Povedali mi, že nič nefunguje a že mám čakať. Čakala som asi hodinu a potom prišiel môj šéf a povedal, že začala vojna. Niekoľko hodín som o tom nevedela. U nás sa vtedy ešte nič nedialo. Bojovalo sa v Kyjeve, v Sumy, hlavne na severe Ukrajiny.”

“Keď nám to šéf povedal, nechcela som tomu veriť. V ten deň sme už nepracovali. Moji rodičia aj priatelia žijú ďaleko a tak sme si volali a zisťovali, či sú všetci v poriadku. O niekoľko dní mal prísť domov môj syn, mal už kúpenú letenku. Chvalabohu, že nepriletel.  Nemá ešte 18 rokov, ale lietadlá už nelietali, musel by cestovať iným spôsobom. Manžel nemohol odísť. V biznise, ktorému sa venoval, už nemohol pokračovať. V minulosti už v bani pracoval, takže to nebolo preňho nič nové, ale od začiatku vojny pracuje 2x viac. Pracoval 6 hodín a dnes pracuje 12 hodín denne. A pracuje tak už rok.” 

“Naše mesto bolo bezpečné, ale všade v okolí lietali rakety. Čakali sme mesiac, v televízii hovorili, že to potrvá len 3 týždne a všetko skončí. Keď sa to nekončilo, rozhodla som, že pôjdeme na Slovensko. Na normálny vlak už nebolo možné kúpiť lístky, odišli sme evakuačným vlakom z Dnipra. Tam sme cestovali autom. Prišli sme na hlavnú stanicu, bolo tam veľa ľudí. Podarilo sa nám dostať do vlaku a čakali sme asi dve hodiny. V kupé sú 4 postele, ale nás tam bolo 10. Cestovali sme 3 dni. Najskôr do Ľvova, potom do Užhorodu. Otec synovho kamaráta nám pomohol. Dal nám jesť, prespali sme u nich, postaral sa o nás. Ráno nás zaviezol na autobusovú stanicu, odkiaľ sme išli do Košíc, kde sme sa stretli so synom. Bolo to ťažké, ešte raz to absolvovať by som nezvládla. Vedela som však, že to musím urobiť pre svoju dcéru.”

“Prvú noc sme prespali na hosteli. Na hlavnej stanici sme sa zaregistrovali so žiadosťou o ubytovanie, pretože syn býval na internáte. Ubytovanie nám ponúkla pani Elena, patrí jej veľká vďaka. Je to obyčajná slovenská rodina, manželia, ktorí mali v dome jednu voľnú izbu po dcére, ktorá už býva samostatne. Ponúkli nám jej izbu. Prijali nás, pomohli nám.“

“Prvých niekoľko mesiacov som po slovensky nehovorila. Rozumela som len trošku. Začala som hneď pracovať. Nevedela som, či nám bude manžel vedieť finančne pomôcť, aby sme tu niekoľko mesiacov mohli bývať a aby som ja mohla študovať slovenčinu. Vedela som, že bez slovenčiny nenájdem normálnu prácu. Vždy som pracovala hlavou, ale nakoniec som sa zamestnala ako upratovačka v škole. Prejavila sa však u mňa alergia a bolo mi veľmi zle. Poprosila som Elenu, či by sme u nich mohli ešte niekoľko mesiacov pobudnúť, aby som mohla študovať. Prijali nás naspäť. Bývali sme u nich od júla do novembra, čo mi stačilo na to, aby som sa naučila jazyk a našla si prácu. V novembri som začala pracovať.”

“Doma sme mali 3-izbový byt, dve autá, mali sme prácu, mali sme všetko. Teraz už mám byt, ktorý si tu prenajímam. Na Slovensku som stretla mnoho dobrých ľudí, nikdy som si nemyslela, že toľko ľudí bude ochotných nám pomôcť. V minulosti som nikdy o nič nemusela prosiť. Vždy sme mali kde bývať, vždy sme mali prácu. Zrazu sme sa však ocitli v situácii, kedy sme nemali nič. Prišli sme sem s jedným malým kufrom, s dvoma pármi nohavíc a tričiek. Pani Elene budem vďačná do konca života. Stále spolu telefonujeme, boli sme u nich na návšteve a teším sa, kedy príde ona na návštevu k nám. Starali sa o nás ako naši rodičia. Nezabudnem na to, čo pre nás urobili.”

“Prísť do cudzej krajiny a začínať odznova je ťažké. Neviete jazyk. Nemôžete komunikovať, nemôžete normálne pracovať. Nemôžete sa na nič opýtať, nerozumiete odpovedi. Ste ako hluchonemí. Musíte prosiť. Nikdy som vo svojom živote nemusela o nič prosiť. Druhým som pomáhala, ale pre seba som nikdy nič nežiadala. Nemali sme takú potrebu. Bolo ťažké prosiť o ubytovanie a humanitárnu pomoc. Chvalabohu dnes už nepotrebujem nič zadarmo, nech pomoc dostanú tí, ktorí ju potrebujú, je ich veľa. Napríklad mamy, ktoré majú malé deti a nemôžu pracovať, alebo chorí ľudia. Mne sa už všetka pomoc dostala, veľká vďaka Slovákom a Slovensku! Ťažká bola aj práca upratovačky, nie preto, že to bola fyzická práca, ale bolo to pre mňa náročné morálne. Nie je to práca, ktorú by som chcela robiť.”

“Študovala som slovenčinu každý deň. Podarilo sa mi stretnúť moju terajšiu riaditeľku Táňu, ktorá je tiež z Ukrajiny. Ponúkla mi prácu, potrebovala mzdárku. Nič som nevedela, nerozumela, nepoznala. Prvý mesiac bol strašný. Táňa mi ukázala počítač a softvér, v ktorom som mala pracovať. Nepoznala som zákony, nerozumela som ničomu, ale postupne som sa všetko naučila. S problémami bojujem každý deň. Každý deň sa stretávam s niečím novým. Musím sa stále učiť, každú chvíľu sú novely zákonov. Ale už rozumiem a viem, kde mám hľadať potrebné informácie. Už nie som v takom strese.”

“Nepočítali sme s tým, že tu budeme tak dlho, mysleli sme si, že sa čoskoro vrátime domov. Ale potom sme začali premýšľať, že tu zostaneme a keď sa bude dať, manžel príde za nami. Nevidím pre nás na Ukrajine možnosť normálneho života. Keď sa skončí vojna, ekonomická situácia nebude ľahká. Všetko bude drahé. Mamička mi hovorí, že všetko je už drahšie, minimálne dvojnásobne.”

“Môj syn sa už nechce vrátiť. Kira tu už druhý rok študuje. Páči sa mi na Slovensku a chcem tu bývať. Nechcem ísť naspäť. Dlho bude trvať, kým sa skončí vojna, a niekoľko desiatok rokov potrvá, kým sa opäť všetko vybuduje. Nemám toľko času. Nechcem, aby tam moja dcéra žila tak ťažko, chcem, aby jej bolo ľahšie a tu je jej dobre. Navštevuje dobrú školu, má dobrú pani učiteľku aj pani vychovávateľku. Byt sme si hľadali v blízkosti školy, do ktorej chodí. Bývali sme v hosteli, na internáte, a napokon sa nám podarilo prenajať tento byt. Majiteľ, pán Tomáš, je k nám veľmi dobrý. Kira sama chodí do školy, a ja môžem chodiť do práce.”

“Kira všetkému rozumela. Počas vzdušných útokov sme sa museli ísť schovať do pivnice, nemali sme sirény, ale na telefón nám chodili správy, že máme ísť do úkrytu. Pivnicu sme nemali vlastnú. Náš dom má 12 bytov a dolu sme mali spoločnú miestnosť. Každý z obyvateľov niečím prispel, doniesol posteľ, matrac, prikrývky, jedlo, vodu… Deti to všetko videli, pýtali sa, čo sa stalo. Dbali sme na to, aby to deti brali ako hru. Pozerali si rozprávky, kreslili si. Kira rozumela prečo, ako, čo sa deje. Chcela som, aby prežila aj tú cestu normálne, nie v strese. Po ceste sme si kreslili, hrali sme rôzne stolové hry. Deti to nemusia vidieť, ani počúvať. Teraz už je všetko v poriadku. Mám prácu, mám byt, Kira má školu, syn študuje, deti majú kamarátov.”

“Môj otec zomrel pred 5-timi rokmi, moja mama a svokra zostali tam. Mama tiež pracuje v bani, svokra prišla o prácu. Keď v Doneckej oblasti vyhlásili evakuáciu, odišla do Dnipra za svojou dcérou. Bola tam niekoľko mesiacov, a za ten čas prišla o prácu. Teraz je nezamestnaná. Mama sem nechcela prísť. Volala som ju, aj svokru, aby sem prišli, že nám bude lepšie a ľahšie, že môžu Kiru vodiť do školy a ja budem môcť pracovať viac. Prišli sme len my dve. Jedna kamarátka odišla do Poľska, kde pracoval jej manžel. Druhá odišla do Nemecka. Telefonujeme spolu každý týždeň. Chceli sme sa stretnúť, ale cestovať je pre mňa drahé. Nemôžeme sa preto stretnúť. Možno časom sa nám to podarí.”

“Doma si už zvykli, že nad nimi každý deň lietajú rakety a lietadlá. Každý večer telefonujem s manželom a ráno s mamou. Keď je kľud, môže ísť von, lebo je tam lepší internet. Vždy mi hovorí, že vidí letieť raketu. Pýtam sa ho, ako môže byť pokojný. Silvester tu bol pre mňa strašný, zvuky ohňostroja mi pripomínali nízko letiace lietadlo. Oni si už zvykli, ja nie.”

“Keď sme boli doma, lietali nám nad hlavami rakety. Kira sa bála, hovorila som jej, že je to vlak. Jedna raketa dopadla na neďaleký dom a nič z neho nezostalo. Zbombardovali aj ďalší dom, ľudia našťastie prežili. Všetky okná na okolí boli rozbité. Vo vedľajšom meste toľko šťastia nemali. Rusi nestrieľajú len po vojenských objektoch. Strela vás môže zasiahnuť hocikedy, nikde nie ste v bezpečí.” 

“Nerozumiem tomu, čo sa stalo. Kto tú vojnu potreboval? Vojna je strašná. Nerozumiem, čo sme komu urobili, hlavne, čo komu urobili malé deti? Kto spočíta koľko ľudí, vojakov, civilistov, detí muselo zbytočne zomrieť? Prečo umierajú? Na to odpoveď nepoznám.”

"Nemyslím si, že je normálne takto zomierať. Každý by mal zomrieť prirodzenou smrťou. Prežiť život, vychovať deti, vnukov, a až potom zomrieť. Umrelo už príliš veľa ukrajinských mužov. Bude trvať aspoň 20 rokov, kým porodíme toľko synov. Dnes je rodiť nebezpečné. Nestačí dieťa porodiť, musíte ho aj vychovať, pomôcť so školou, s bytom. Dnes je veľká neistota! Kedysi som vedela, že budem mať deti, byt, vnúčatá, záhradku. Ale dnes? Nikto nevie, čo sa stane a neexistuje nič horšie ako takáto neistota.”

“So sebou som si nepriniesla nič špeciálne, nemali sme v kufri miesto. Kira si doniesla svoju kravku, lebo som jej povedala, že si nemôže zobrať veľa hračiek. Ale teraz už máme všetko, už si vieme kúpiť všetko čo potrebujeme.”

“Chcela by som povedať ľuďom, ktorí prichádzajú kvôli vojne na Slovensko, že je tu množstvo dobrých ľudí. Áno, sú tu aj zlí ľudia, ale tých je oveľa menej.  A hlavne nech sa nevzdávajú. Treba vydržať, snažiť sa, ísť za svojimi snami. Nesmiete strácať motiváciu. Našou motiváciou sú naše deti. Je potrebné mať chuť žiť. Neznamená to prežiť, ale naozaj život žiť. Mnohí sú stratení a nevedia čo robiť. Musia v sebe nájsť tú silu. Keď sa pozriem nazad, sama neviem, či by som to znovu zvládla. Ale dnes je to už jednoduchšie, ukľudnila som sa. Musím sa starať o dcéru, učiť sa jazyk, venovať sa svojej dcére, aby mala pekné detstvo. Deti nám dávajú silu žiť. Aj ak nemáte deti, musíte mať zmysel života, motiváciu ísť ďalej, ísť napred.”