Anna (49), Sofia (17), Maria (15)

Bratislava, 25. októbra 2022, 245. deň vojny

Z jej rozprávania cítiť bolesť z toho, čo jej rodina prekonala. Bolesť z toho, že jej rodičia a rodičia jej manžela sú stále tam. Sústrasť s rodinami, ktoré stratili to najcennejšie. Potom sa však vzpriamila a s úsmevom hovorila o odhodlaní odísť, o bezpečí a radosti, ktorú u nás pociťuje každý deň a o vďake za pomoc a prijatie, ktorého sa dostalo jej a jej rodine. Každý deň ďakuje za to, že všetko prežili v zdraví. Ďakuje za to, že urobili správne rozhodnutie a z Mariupolu ušli.

“Mariupol je priemyselné mesto, veľké približne ako Bratislava. Aj môj manžel pracoval v jednom z tamojších dvoch závodov, ale situácia v práci sa zhoršovala, výplata sa znižovala a preto odišiel. Ja som si založila živnosť, mala som niekoľko obchodov s oblečením. Neskôr som si našla prácu v distribúcii čaju a kávy. Posledné 4 roky som bola obchodným zástupcom a práca sa mi páčila. Manžel prišiel pracovať k nám do firmy. Mali sme sa veľmi dobre. Zarábala som 500 - 1000 € mesačne, spolu s manželovým zárobkom sme mali na lokálne podmienky pekné peniaze. Auto sme síce nemali, ale postavili sme dom, v ktorom s nami žila aj moja mama.”

“V našom meste sa bojovalo už od roku 2014. Front bol od nás vzdialený len 15 km, takže sme často počuli výbuchy. Preto, keď Ukrajinu napadlo Rusko, väčšina mariupolcov zostala v meste, boli na zvuky bojov zvyknutí. Nevedeli sme si predstaviť, že zažijeme naozajstnú vojnu. Neboli sme na to pripravení. Keď nás 28. februára obkľúčili (4. deň vojny), až vtedy sme začali s masívnym nakupovaním potravín. Mysleli sme si, že to prečkáme, opak bol však pravdou. Čoskoro prvá bomba padla aj na našu záhradu. Jeden z úlomkov preletel cez moju kuchyňu. Ak by som tam vtedy bola, možno by som už nebola medzi živými. Susedov dom bol úplne zničený. Našťastie bol v tom čase s rodinou už mimo mesta. Výbuch zasiahol ich maštaľ a zabil kozu. Chovali aj sliepky a kačice, čo nám pomohlo. Mali sme tak vajíčka a z rozpadnutej maštale sme využili drevo na kúrenie.”

“Internet a telefónny signál zmizol už v prvých dňoch vojny. Nemali sme žiadne informácie o tom, čo sa deje. Susedove kačice začali po pár dňoch umierať, začali sme ich postupne jesť. To nás zachránilo. V obchodoch už nebolo takmer nič, začalo sa rabovať. Keď sme sa dozvedeli, že je nejaký obchod rozbitý a dá sa tam ísť, išli sme aj my, aby sme mali čo jesť. Veľakrát len po tme, s baterkami, zo zeme sme pozbierali, čo zostalo. Nemali sme veľkú pivnicu, tiesnili sme sa tam aj s mojou mamou a svokrou, ktorá spávala na poličkách od kompótov. Keď sme tam mali -2 stupne, bolo dobre. Boli to ťažké časy. Nebola voda, nemohli sme sa umývať. Vodu, ktorú sme kúpili ešte pred vojnou, sme nechávali deťom. My sme pili dažďovú, ktorú sme sa snažili filtrovať. Neskôr sme našli o niekoľko ulíc ďalej studňu, chodievalo si k nej po vodu takmer celé sídlisko. V rade sa čakalo aj 10 hodín. Stalo sa, že ľudia stojaci v rade boli zasiahnutí úlomkami z výbuchov a zomreli.”

“Nebola ani elektrina. Večer sme si svietili vianočnými ozdobami, ktoré sme mali na baterky. Bol veľký chlad a u detí sa začali objavovať omrzliny tak vážne, že im doteraz nerastú nechty. Keď som v hrubých rukaviciach čistila zemiaky, plakala som od bolesti, pretože som mala úplne zmrznuté prsty. Najviac som sa bála toho, že nebudem mať deťom čo navariť, že nám dôjde inzulín a Soňa mi umrie v náručí.”

“Náš dom zasiahli ešte raz. V garáži vybuchol granát. Srdce mi prestalo biť, nevedela som, či chcem ísť von vidieť, čo sa stalo. Čo ak manžel nebude žiť? Čo ak bude krvácať, čo mám vlastne robiť? Aj napriek strachu som bola v okamihu vonku a videla, že manžel je živý. Všetko bolo zničené, on našťastie stál v tieni steny, ktorá zachytila všetky šrapnely. Som šťastná, sme jednou z mála rodín, ktorá o nikoho neprišla.”

“Život v okupovanom Mariupole nebol jednoduchý. Jedli sme len 2x za deň, snažila som sa variť hlavne zemiaky, rôzne kaše a placky. Moje dcéry už asi nikdy v živote nebudú jesť placky, tak sa im sprotivili. Asi najhoršie bolo počúvať každodenné oznamy z megafónov, ktoré začínali už od 6tej ráno. Najskôr púšťali sovietsku hudbu a potom oznam: “Ukrajinský vojak! Vzdaj sa a nič sa ti nestane!” Podobný oznam mi prišiel aj na telefón, doteraz mám tú správu. Rusi chodili od domu k domu a preverovali, či sa niekde neukrývajú vojaci. Prišli aj k nám. Mesto bolo pod úplnou kontrolou okupantov, poslední vojaci boli v Azovstale. Po previerke sme dostali potvrdenie o tom, kde bývame a povolenie na pohyb v meste. Ten papierik sme museli mať neustále pri sebe. V meste boli vybudované kontrolné body, ďalej vás vojaci pustili len s týmto potvrdením. Neskôr nasledovala ešte takzvaná filtrácia, kedy nás vojaci oficiálne zaregistrovali, pýtali sa nás na náš vzťah k ukrajinskej vláde a krajine, na náš vzťah k Rusku a Putinovi a podobne. Nebolo to príjemné, ale chceli sme žiť, takže tomu zodpovedali aj naše odpovede. Zobrali nám aj odtlačky prstov. Všetko našťastie prebehlo bez mučenia.”

“Napriek tomu, čo sme okolo seba videli, sme sa snažili nezošalieť a žiť čo najnormálnejšie. Na Veľkú noc sme s deťmi zdobili vajíčka a s manželom sme zo zbytku múky a cukru na ohni upiekli náš typický veľkonočný koláč - kulič. Robili sme všetko preto, aby sme si udržali nezlomného ducha.”

“Svokrovci majú úplne zničený byt. Celý vyhorel, našli v ňom iba zostatky svojej spálenej mačky. Teraz bývajú s mojimi rodičmi v našom dome. V ich veku nechcú opúšťať domov a začínať odznova. Veľa ľudí sa ma pýta, prečo som ich nezobrala so sebou. Kamarátka sa pokúsila evakuovať svojich rodičov. Jej mamu zastrelili v jednom z autobusov, takže ani tento variant nie je úplne bezpečný. Našťastie sme mali dom. Tí, ktorí mali byty v panelákoch, nemajú záhradu a ani žiadnu úrodu, varia si spoločne na ohni pred vchodom. Počula som príbeh o rodine, ktorá okrem lyžice medu denne pre každého nemala žiadne potraviny. Kvôli neustálemu bombardovaniu viac ako mesiac nevychádzali z pivnice.”

“Začali sme sa pripravovať na odchod z Mariupolu. Vedeli sme, že budeme potrebovať potvrdenie o štúdiu pre dcéry. So strachom sme sa vydali do ich školy, kde sme našťastie všetko našli. Odchod sme naplánovali na 13. mája, ale kvôli intenzívnym bojom to nebolo možné. Rusi zničili aj most, cez ktorý sme plánovali prejsť. Stále sa bojovalo o Azovstaľ, na ktorý Rusi zhadzovali bomby a uskutočňovali neustále nálety. Zvuk lietadla je vec, ktorej sa doteraz bojím. Nato, aby sme si mohli naplánovať útek, sme museli chodiť hlbšie do okupovaných oblastí, kde bol internet a signál. Podarilo sa mi spojiť s bývalým vedúcim z práce, ktorý odišiel už dávnejšie. Bol v šoku z toho, že sme ešte stále v Mariupole. Vysvetlila som mu, že neviem, ako mám odísť, že na útek mi nezostali peniaze. Pomohol nám! Poslať peniaze do vojnovej zóny nie je jednoduché, zvlášť ak ide o väčšiu sumu. Peniaze boli prevedené na účet úplne cudzej osoby, ktorá nám ich odovzdala. Potom sme museli kontaktovať ďalšieho úplne neznámeho človeka – prevádzača. Za prevoz náš štyroch sme mu zaplatili 1400 €. Cesta trvala niekoľko dní. Hranica Doneckej ľudovej republiky a Ruskej federácie bola naozaj tvrdá. Rusi preverovali kompletne všetky naše kontakty, sociálne siete, mali pripravených množstvo záludných otázok. Pýtali sa na všetko, koho poznáme, ako sa staviame k Ukrajine a k Rusku. Dokonca od nás chceli, aby sme nahlásili mená vojakov a ich adresy a ľudí, o ktorých vieme, že podporujú Ukrajinu. Videla som, ako preverujú aj môj Facebook. Vtedy som si spomenula, že som na začiatku vojny napísala status „Sláva Ukrajine!“. Začala som nariekať, že dieťa má diabetes a ihneď potrebuje lieky. Klamať som nemusela, bola to pravda. Policajta to očividne rozrušilo a našťastie sa prestal zaoberať mojimi statusmi. Pýtali sa nás, kam ideme, na adresu v Rusku. S manželom sme boli dohodnutí, že uvedieme Moskvu. Mala som tam známu, ktorá pracovala ako diabetologička a mala som aj jej číslo v telefóne. Ihneď ho preverili a zistili, že pani je v Estónsku. Povedali sme im, že budeme musieť nájsť niekoho iného. Našťastie nás pustili. V tom momente mi prišla sms, že Sonin krstný sa vzdal v Azovstale. Ak by mi prišla o niekoľko minút skôr, neviem, ako by sme dopadli.”

“Boli sme už v Rusku na ceste za novým životom. Vymenili sme 2 autá, dvoch prevádzačov a po dvoch dňoch sme sa dostali na lotyšské hranice. Tam to už bola len formalita. Odtiaľ sme išli do Varšavy a nakoniec do Bratislavy. Boli sme v kontakte s Karolínou a Eli, ktoré nám neskutočne pomohli. To, čo dokázali a ako nám pomohli, bolo ako z rozprávky. 19. mája sme prišli do Bratislavy, 24. nám Eli volala, že má pre nás byt, a na ďalší deň, že môžem nastúpiť do práce. Dnes máme všetko, čo sme potrebovali, a mám vďaka Eli výbornú prácu. Eli je náš anjel strážny, ktorý keď sa zjaví, dobíja nás energiou. Ďakujem za to, že ju máme!”

“Keď sme sem prišli, nikoho sme nepoznali. Slováci sú skvelí ľudia, mám s nimi takmer výlučne iba dobré skúsenosti. Aj jazyk je veľmi podobný. Nemám tu veľa ukrajinských známych, hoci Eli sa nám snažila nejakých nájsť. V skutočnosti nových ľudí v mojom živote nepotrebujem. Potrebujem tých, čo zostali doma. Dcéry navštevujú hotelovú akadémiu, kde sa im veľmi páči. Vyučovanie je trošku zložitejšie, pretože je v slovenčine, ale snažíme sa. Som šťastná, že sme sa rozhodli odísť. Moja kamarátka chcela zostať, napokon ušla do Žitomiru. Tam Rusi tiež zaútočili a ona musela znovu utekať. Putin si myslí, že on môže všetko a že Rusi sú pánmi sveta, že im všetko patrí. Tak ako každý na Ukrajine, aj my máme v Rusku známych a aj časť rodiny. Od roku 2014 však naše vzťahy a kontakty výrazne ochladli. Nebolo možné sa s nimi normálne rozprávať, neverili nám. Keď sme prechádzali cez Rusko a cez Moskvu, pohľad na tú krajinu ma doslova dusil. Je to krajina, ktorá sa len na niečo hrá a v skutočnosti je to štát úpadku.”

“Každý deň ďakujem za to, ako dobre sme dopadli. Mojej kamarátke zomrel syn v náručí. Išli po ulici, keď začal útok. Syna zasiahol jeden zo šrapnelov. Keďže útok pokračoval a bola s ňou aj dcéra a mama, musela tam nechať jeho telo a utekať do úkrytu. Doteraz nevie, kde je telo jej zabitého syna a či je vôbec pochovaný. Kolegyňa vyšla pred dom a zrazu pred ňu spadla polmetrová bomba. Druhýkrát sa narodila, pretože nevybuchla. Ľudia často museli utekať z horiacich budov. Stalo sa, že začala horieť jedna pivnica. Matka s dcérou sa stihli zachrániť, ale museli tam nechať babku, ktorá sa už sama nevedela hýbať. Ľudia dokonca žijú v maštaliach so svojím dobytkom, pretože ich dom bol zničený. Náš dom stojí a všetky škody je možné opraviť.”

“Keď sme išli po ulici a začala sa streľba, povedala som dcéram, aby sa pozerali iba na môj chrbát a bežali za mnou. Nechcela som, aby to videli a aby si to pamätali. Navždy si budem predstavovať Mariupol taký, aký bol. Ako nádherné mesto, do ktorého sa v poslednom období veľa investovalo a mohli ste sa u nás cítiť ako v Európe. Dnes je z kedysi pol milióna jeho obyvateľov už niekoľko desiatok tisíc mŕtvych. Hroby v meste môžu vyzerať aj ako prevrátená vaňa, na ktorej je len napísané meno zosnulého. To sú podmienky, v ktorých mesto dnes žije.”

“V Mariupole zostali len tí, čo nemohli odísť alebo tí, čo nechceli. V meste boli aj takí, ktorí čakali na Rusov. Neviem, prečo myslia, že im s nimi bude lepšie. Veľa sa v medziľudských vzťahoch zmenilo. Sú témy, o ktorých je lepšie sa nerozprávať. Je to taká diplomacia tichosti. V istom momente som si aj ja povedala, že sa už nechcem s nikým hádať. Tá propaganda bola silnejšia ako ja, nedalo sa pred ňou utiecť. Ak by ste nesúhlasili s novou politikou a realitou, mohli vám odobrať deti a zbaviť vás rodičovských práv. Žije sa tam vo veľkej neistote, preto sme sa rozhodli utiecť a zmeniť naše životy. Jednou z najväčších motivácií, aby sme prežili bolo, že chceme urobiť Putinovi napriek, nezomrieť, prežiť ho a dočkať sa momentu, kedy zdochne!”

“Doniesli sme si len plagáty pre dievčatá a šálky z kuchyne. Tie, akoby zázrakom zostali po výbuchu nedotknuté, sú to naše talizmany. Doniesla som si ešte kávovar, lebo som počula, že v Bratislave nie je dobrá káva (smiech). Chcem všetkým odkázať, že nestrácam nádej, že som pozitívna a silná žena a taká je aj naša krajina. Prosím, prestaňte veriť propagande, prestaňte klásť otázky typu, prečo nám vojensky pomáhať. Nezabúdajte na to, čo sa kedysi dialo u vás, a že to robili tí istí ľudia!”