Anastasia (25)

8. máj 2022, Žilina. 73. deň vojny.

Áno, porozprávame vám náš príbeh - odpovedala mi bez akéhokoľvek zaváhania. Tak ako ostatní preživší, aj ona si praje, aby sa všetci dozvedeli pravdu. Pravdu o tom, čo sa deje v ich rodných mestách. O hrôzach, pred ktorými najradšej všetci zatvárajú oči. Sú to príbehy, ktoré sa nepočúvajú ľahko. Ešte ťažšie je však prežívať ich na vlastnej koži, keď viete, ako trpia tí, ktorých máte radi, tí, na ktorých vám záleží. 

“Náš domov sa nachádza na hranici bojovej línie. Tá prechádza iba 7 km od nás cez Doneckú oblasť. Dnes na naše mesto dopadlo 9 rakiet. Keď sme odchádzali, bola situácia oveľa pokojnejšia. Prilietali k nám maximálne 2 rakety za deň, ale aj tie padli blízko nás, len dve ulice od nášho domu. Vtedy sme sa veľmi zľakli. Hovorili nám, že čoskoro bude vedený útok aj proti nám, a že Rusi zaujmú aj náš región. Zbalili sme si veci a odišli sme. Babka a dedko majú 75 rokov a rozhodli sa zostať doma. Každý deň sa s nimi snažíme spojiť. Zobúdzame sa ráno s myšlienkami na to, či sú živí, je to strašné. Ak naše mestečko Barvenkovo padne, staneme sa súčasťou Doneckej oblasti. Mesto Izyum, ktoré je blízko, bolo úplne zrovnané so zemou. Snažia sa nás obkľúčiť, strieľajú rakety, jazdia tam tanky, nevieme, čo bude ďalej. Každý deň hovoria o nových ofenzívach v smere na naše mesto.”

“Front ešte nie je priamo v meste, ale bombardujú nás. Mesto sa zatiaľ drží, sú tam iba naši ukrajinskí vojaci. Oficiálne sme boli už evakuovaní, zostalo tam len 350 ľudí (pozn. autorky: pôvodne malo mesto podľa Wikipedie vyše 8 000 obyvateľov). V pivnici sme sa schovávali len, keď zneli sirény. Tie hučali skoro stále. Schovávali sme sa hlavne na noc.”

“Upozorňovali nás, že kvôli tomu, že sme malé mesto, nás čoskoro pravdepodobne dobijú. Nemali sme ani poriadnu vojenskú posádku a zbrane. Možnosti boli vlastne len 2, buď ruskí vojaci do mesta nevojdú, ale kompletne ho zbombardujú, alebo ho dobijú a spravia s nami to, čo s ľuďmi v Buči alebo v Izyume. Ale teraz vidíme, že naši ukrajinskí chlapci robia zázraky.”

“Všetci moji priatelia žili v iných mestách. Väčšina z nich zostala na Ukrajine, odišli do bezpečnejších častí. Poslední sa teraz evakuovali zo Slavjanska a Krematorska. Skúsenosti s vojnou sme mali už v roku 2014, aj vtedy nám rozdávali zbrane, ale nikto nás vtedy nebombardoval. Hlavný front nás našťastie obišiel. 8 rokov sme žili viac-menej pokojne. Rusi chcú teraz obsadiť celú Luhanskú a Doneckú oblasť, tie sú od nás vzdialené 7 km. My sme z okolia vlastne posledná časť, ktorá ešte nebola okupovaná. V Izyume aj Balakleyi sa našli ľudia, ktorí za peniaze kolaborovali s Rusmi. V porovnaní s tým, čo sa deje všade okolo nás, sme na tom ešte dobre. Aj keď sú miestami prerušené dodávky vody alebo elektriky, tak sa to našim komunálnym službám darí pomerne rýchlo opraviť. To, čo prežívame, by sme neželali ani svojmu nepriateľovi. O tejto vojne vedel len Putin. Celú túto nenávisť a hrôzu priniesol on. No keď po pár dňoch vidíte, ako to podporuje aj ruský národ…"

“Budem musieť veľa ľudí vyčiarknuť zo svojho života. Aj moju bývalú kamarátku, ktorá bývala na vedľajšej ulici. Ešte pred anexiou sa odsťahovala na Krym a dnes, keď vidí, že rakety dopadajú na miesta, kde žijú jej priatelia, jej rodina, postuje na internete statusy podporujúce ruskú pozíciu. S jej prababkou sme sa schovávali v tej istej pivnici. A potom som si prečítala komentáre, že prečo vôbec Ukrajina existuje. Podľa jej názoru je Rusko krajina, ktorá má právo zasahovať do svojbytnosti tých, ktorí nedokážu vládnuť nad svojimi teritóriami. Ešte minulé leto k nám prišla na prázdniny. Ak by som ju dnes stretla na ulici, tak ju určite nepozdravím. Táto osoba pre mňa viac neexistuje. Boli sme krajina, ktorá súcitila a prežívala s Rusmi každé víťazstvo aj prehru, a oni sa teraz k nám takto správajú. V Mariupole sedia v pivniciach matky s deťmi, no Rusi v televízii ukazujú akýchsi nacistov a masírujú národu mozgy tým, že všetkých treba zabiť.”

“Dokončila som štúdium na vysokej škole, chcela som si nájsť prácu, mali sme veľké plány. Študovala som v Charkove na právnickej fakulte, školu som skončila v roku 2020. Hľadala som si prácu, teraz budem musieť čakať, kedy sa toto všetko skončí, aby sme sa mohli vrátiť a všetko opätovne postaviť.”

“Ako je možné nazvať nacistom starého človeka, ktorý má v jednej ruke tašku s liekmi a v druhej kocúra, a ktorý sa snaží dobehnúť do krytu? Nechápem, ako môžu mať Rusi tak zahmlené mysle. Nechápem, keď počúvam, že ženy ruských vojakov hovoria svojim mužom, aby sa pri znásilňovaní chránili, aby náhodou niečo nechytili. My pre nich neexistujeme! Chcú nás zabiť, nechcú, aby sme ďalej existovali. Toto sa u nich volá „špeciálna operácia“. Aj fotografie všetkých zverstiev sú pre nich len fotomontáž. Obviňujú nás aj z toho, že my sami sa tu zabíjame. Tí, ktorí utiekli do Ruska, často menia názor a hovoria, že všetko je len fingované, a pritom to videli na vlastné oči! Rusko nie je krajina, kam sa uteká pred vojnou! Všetci, ktorí toto robia a podporujú pozíciu Ruska, sú pre mňa zradcovia. Toto nie je otázka vzťahu k svojej krajine, ale k svojim blízkym. A ak si to neuvedomujú, nemali by mať na svete miesto.”

“Na Facebooku často vidím vetu: „Naši chlapci zubami-nechtami bránia každý meter našej zeme a nedajú ju nepriateľovi.“ Sú to ozajstní hrdinovia, ktorí si zaslúžia úctu, pokoj a mier. Zostáva nám len modliť sa a veriť, že pravda zvíťazí. Nikdy sme nebojovali, vždy sme boli krajina mieru a ten sme očakávali aj od ostatných. Rusko je neuveriteľne bohatá krajina, plná diamantov, ropy, plynu, mohli by žiť ako v Emirátoch. Namiesto toho však veľká časť národa nepozná ani, čo je to záchod. Prečo idú k nám? Čo od nás potrebujú? Ako to máme vysvetliť ľuďom, ktorí spoločne budovali krajinu po druhej svetovej vojne, že tí, s ktorými žili, pospolito jedno ráno prišli a kvôli jednému bláznovi im vyhlásili vojnu? 40 miliónom ľudí sa zmenil život z noci do rána. Počuli sme výbuchy bômb z Izyumu. Volali nám z Charkova a hovorili, že Rusi začali bombardovať mesto. Neverili sme. Bolo 5 hodín ráno, mysleli sme si, že niekde bola svadba a svadobčania oslavujú a búchajú petardy.”

“Dva dni potom, ako kamarátka porodila, zbombardovali nemocnicu, kde priviedla na svet svoje dieťa. Neviem si predstaviť, ako to všetko budeme budovať. Školy, nemocnice, cesty, všetko. V televízii vidíte ako miesta, kde ste sa prednedávnom prechádzali, horia a viac ich niet. Aj v našom meste, múzeum a knižnica, ktoré prežili dve vojny, museli byť kvôli tomu bláznovi zničené. Boli sme na naše múzeum veľmi hrdí, bolo podľa mňa ešte krajšie ako v Charkove.”

“Obrovské množstvá Ukrajincov pred vojnou jazdilo do Ruska kvôli práci a mnohí tam zostali žiť. Priala by som si, aby sa vzbúrili. Ale rozumiem, že to nikto robiť nebude, práve naopak. Chcú, aby sme sa čo najskôr vzdali, lebo sú na nich uvalené sankcie a nemôžu si kúpiť kabelku od Diora. A u nás ľudia nemôžu zohnať ani kašu pre svoje deti. Náš život sa rozdelil na pred a po. Dnes sa tešíme aj maličkostiam, máme úplne iný hodnotový systém.”

“Nikdy som si neuvedomovala, ako veľmi dokážem nenávidieť ľudí. Urobím všetko preto, aby moje deti vedeli, čo sa stalo, a že toto sa robiť nesmie. Sú to veci, ktoré sa odpustiť nedajú. Čítala som o tom, ako matka zomrela od hladu pred očami 5 ročného syna. Zakopali ju pred vchod paneláku. Vždy, keď príde humanitárna pomoc, jej syn nosí na hrob konzervy s jedlom.”

“Moja bývalá vedúca žila v Izyume. Máme dobré vzťahy. Hovorila, že ich mesto bombardujú, ale zatiaľ sú v poriadku, že sa schovávajú v pivnici. 6. marca sme počuli blízko výbuchy, znelo to ako z húfnice. Napadlo mi, že jej napíšem, že či to nie je u nich. O 11 hodine večer som od nej dostala odpoveď, že jej umrela celá rodina. Mama, manžel, syn, ona bola celá od krvi s prestrelenými nohami. Iba na chvíľu sa vyšli zohriať z pivnice do domu, a raketa vybuchla v ich dvore. Neskôr som zistila, že jej muž a matka zomreli ihneď, ale syna stihla ešte vyhrabať spod ruín a zomrel jej v náručí. Mal vnútorné krvácanie a posledné, čo jej povedal, bolo - mama je mi zima! Celý týždeň strávila s 3 telami v zničenom dome so zranenými nohami v mrazoch, kým prišla pomoc. Mesiac som sa jej potom nevedela dovolať. V správach sme videli, že pouličné psy jedia mŕtvoly na uliciach, lebo ich nemá kto pochovať. Po mesiaci nám rozprávala, ako ju našli, ako ju odviezli do vtedy už zničenej nemocnice v Izyume, kde zostal len jeden lekár a jedna zdravotná sestra. Noha jej už hnila, nemali žiadne anestetiká. Povedali jej, že ju musia operovať pri plnom vedomí a nesmie odpadnúť, lebo inak ju nemajú ako oživiť. Neskôr poprosila dobrovoľníka, či by nešiel pochovať telá, ktoré doma ukryla pod kobercami. V celom meste sa pochovávalo, kde sa dalo, v záhradách, v lesoch, na cintorínoch. Narýchlo, kým sa zas nezačalo strieľať. Toto je príbeh mojej známej, bývalej notárky na hlavnom súde, ktorej dnes nezostalo nič. Evakuovali ju do Dnepropetrovska. Deti jej mŕtveho muža, s ktorým žila posledné 3 roky, sú v Izraeli a snažia sa ju dostať preč z Ukrajiny. Zasiahlo ma, čo povedala: „Nikdy som si nemyslela, že som fyzicky a psychicky tak silná! Musím žiť ďalej, ako pamätník našej rodiny a chcem sa dožiť dňa, kedy zabijú tie beštie! “Oslobodili ma” od mojej matky, syna, muža, budúcich vnukov. Som pripravená roztrhať holými rukami každého! Musím žiť preto, aby som videla, ako tie beštie horia!“