Alla (64)

21. marca 2022, Bratislava. 25. deň vojny.

Alla mi povedala, že toto nie je prvýkrát, čo museli utekať zo svojho domova. Už to v minulosti zažili. Teraz však už má 64 rokov a zaslúžila by si pokoj, oddych...a mier. Zaslúžila by si nebáť sa o svoju dcéru, byť so svojimi najbližšími, priateľmi. Tri dlhé dni a noci musela cestovať, kým pricestovala k nám. Zatiaľ má kde bývať, ale nevie, čo bude ďalej. Ešte nevie, kam ju osud zavedie.        

"Severodoneck sme opustili 5. marca. Už vtedy sa tam často strieľalo a necítili sme sa bezpečne. Vlakom sme cestovali 30 hodín do Ľvova, potom sme prešli cez Poľsko až sem, kde nás čakala dcéra. Vo vlaku, iba v našom vagóne bolo viac ako 200 ľudí. Sedeli, stáli 30 hodín. V Poľsku nás množstvo dobrovoľníkov privítalo veľmi pekne, tak isto aj u nás vo Ľvove. Ponúkali nám miesto na spanie, jedlo, teplo. Na hraniciach sme čakali v snahe zohriať sa trošku pri ohni ďalších 12 hodín."

"Nemôžem ani vysloviť slová vďaky za to, čo nám tu dávajú. Pomáhajú všetci, ako len môžu. Ideme po meste a ľudia kričia „Sláva Ukrajine!“. Zatiaľ sme sa ešte nerozhodli, čo budeme robiť, či budeme tu, alebo pôjdeme ďalej. Najskôr sa musíme upokojiť, všetko si premyslieť."

"Do Bratislavy sme prišli 8. marca. Po Európe sme mali cestovné zadarmo, išli sme aj cez Prahu. Odtiaľ sme išli do Bratislavy už konečne komfortne sediac vo vlaku. Dcéra má 43 rokov, nemôžem však z bezpečnostných dôvodov povedať, kde sa momentálne nachádza. Doma sme zanechali všetko - náš byt, priateľov, jednoducho všetko. Nevieme, čo je s naším bytom. Všetci naši známi odtiaľ ušli, nevieme sa na nich ani nakontaktovať, zatiaľ sa schovávajú na miestach, kde je pokojnejšie, kde sa zatiaľ nestrieľa."

"V Rusku máme rodinu, veľa priateľov. Bola by som rada, keby premýšľali o svojich deťoch, o našich deťoch, vnukoch, keby sa pokúsili zastaviť túto vojnu. V druhej svetovej vojne umrel náš dedo pri Stalingrade, vtedy sme bojovali za mier, teraz nevieme, za čo sa bojuje. Verím, že vyhráme! Sláva Ukrajine!"