Telli (28)
Pondelok, 21. marca 2022, Bratislava. 25. deň vojny.
Otec jej povedal, aby odišla skôr, ako prídu vojaci. Vedel, že v časoch vojny sa mladému dievčaťu môže stať veľa zlých vecí. Telli sa nenarodila na Ukrajine, ale vyrastala tam a Ukrajinu nazýva svojím domovom. Na Ukrajine má trvalý pobyt a má ukrajinský pas. Toto je už tretíkrát, čo musela opustiť svoju krajinu. Dvakrát odišla z Azerbajdžanu, teraz musela utiecť z Ukrajiny. Už nechce utekať. Na to je príliš unavená.
"Narodila som sa v Azerbajdžane v roku 1994, na Ukrajinu som sa s celou rodinou presťahovala v roku 2002. Študovala som tam, bolo to skvelé obdobie. Ukrajinci sú jedni z najmilších ľudí, akých som kedy stretla. Nikdy som nepociťovala žiadnu diskrimináciu, nikto nikdy v zlom nekomentoval moje náboženstvo, farbu mojej pleti alebo moju národnosť. Od roku 2012 som študovala na Štátnej lekárskej akadémii v Dnepropetrovsku. Promovala som v roku 2017 na Fakulte zubného lekárstva. Krátko na to som sa vydala a presťahovala späť do Azerbajdžanu. Mentálne som však Ukrajinka. Presťahovala som sa späť na Ukrajinu a posledných pár rokov tam žijem a pracujem.”
“Krátko pred začiatkom vojny som s priateľmi oslavovala svoje narodeniny. Nikdy by mi nenapadlo, že sa niečo také môže stať. Mala som všetko. Mala som perfektnú prácu, byt, všetko, čo mladá žena potrebuje. Bola som naozaj šťastná. Plánovala som si letnú dovolenku, vtedy to bol pre mňa najväčší „problém“. Keď som sa 24. februára zobudila, bolo to desivé. Zavolala som otcovi. Bola som v šoku. Nevedela som pochopiť, že začala vojna. Stále neviem opísať, ako som sa cítila. Zbalila som si veci a presťahovala som sa do rodičovského domu mimo Dnipra. Bola som tam týždeň, keď mi môj otec povedal, že už nie je bezpečné, aby som tam zostala. V mojej rodnej krajine sme mali dve vojny, takže otec vedel, čo sa môže stať mladej žene, keď prídu vojaci. Vedeli sme o sexuálnom zneužívaní počas konfliktu v Azerbajdžane a môj otec sa o mňa bál, a preto ma poslal preč. Povedal mi: „Musíš ísť! Nezostávaj tu, my budeme v poriadku.”
“Celá moja rodina – mama, otec, brat – zostali na Ukrajine, žili v meste Kryvyj Rih, ale museli sa presťahovať bližšie na západ, keďže tam nebolo bezpečné zostať. Ja som pôvodne chcela ísť do Budapešti a odtiaľ letieť do Bakchu, keďže tam žijú moji priatelia a príbuzní. Potom som sa zoznámila so Soňou, dobrovoľníčkou, ktorá mi poradila zostať na Slovensku. Hovorím 5 rôznymi jazykmi – ukrajinsky, rusky, anglicky, turecky a azerbajdžansky. Povedala mi, že Slovensko potrebuje lekárov. Tu, kde teraz bývam, môžu ľudia zostať maximálne 5 nocí. Nechávajú ma tu dlhšie, pretože im pomáham s prekladmi, komunikáciou, robím rôzne práce a pomáham aj ako dobrovoľníčka. Našla som si tu veľa priateľov. Milujem Slovensko, Slováci majú k Ukrajincom blízko svojou mentalitou. Teraz si hľadám prácu. Musím začať od nuly, všetko som stratila. Včera som plakala, všetko je ťažké. Mala som všetko, tvrdo som pracovala, aby som uspela vo svojej profesii, a všetko som stratila za jediný deň. Ale môj príbeh nie je najhorší. Chodia sem ľudia s deťmi, ktorí nevedia jazyk, nemajú peniaze, nemajú nič. Občas robím dobrovoľníčku na Hlavnej stanici, snažím sa pomáhať, ako sa len dá.”
“V skutočnosti je to už tretíkrát, čo utekám kvôli vojne. V roku 1988 bol v Karabachu prvý konflikt a situácia v mojej krajine bola vtedy veľmi zlá. Moji rodičia sa rozhodli presťahovať na Ukrajinu, aby sme mohli študovať. Po tom, čo som sa vydala, som sa presťahovala späť do Azerbajdžanu. Potom som druhýkrát utiekla na Ukrajinu. Teraz opäť utekám. Zatiaľ budem tu, ešte chvíľu tu zostanem. Som unavená z toľkého utekania. Koľkokrát sa musím ešte sťahovať? Ukrajinu som opustila 5. marca. Všetci verili, že vojna nebude dlho trvať. Potom však otec rozhodol za mňa a musela som odísť. Dúfam, že vojna sa čoskoro skončí a vrátim sa k rodičom.”
“Som s rodinou v každodennom kontakte. Zatiaľ sú ok, ale psychicky na tom nie sú dobre. Je ťažké zanechať všetko za sebou. Žijeme na Ukrajine 20 rokov. Moji rodičia tvrdo pracovali, aby sme mohli študovať, aby si mohli kúpiť dom, auto. Len sme chceli žiť normálny život. Už nie sú mladí. Môj otec má zdravotné problémy. Má 55 rokov, takže nemôže opustiť Ukrajinu. Môj brat je tiež lekár a má 26, tiež musel zostať. Nebude bojovať, ale im (Rusom) je jedno, či si lekár, vojak alebo civil. Zabíjajú všetkých. Je to také strašidelné. Všetko, čo teraz môžem urobiť, je modliť sa. Toto je prvýkrát v živote, keď nemôžem požiadať rodičov o pomoc. Nemôžem to urobiť, pretože mi nevedia pomôcť. Som sama v cudzej krajine.”
“Je to také ťažké, že niekedy nemôžem spať, nemôžem jesť. Snažím sa nesledovať správy, pretože sú príliš stresujúce. Neobviňujem obyčajných ruských ľudí. Moja mladšia sestra (22) je vydatá a žije v Rusku. Ona ani jej manžel nemôžu voči systému nič urobiť. Môžu to skúšať a protestovať, ale budú bití, skončili by vo väzení. Povedala som im, že sa musia odsťahovať. Len dúfam, že všetci prežijú a budú v bezpečí. Celá moja rodina, moji priatelia. Jediné, čo si prajem je, aby boli v bezpečí. Študovala som 7 rokov, aby som sa stala zubárkou, je to to jediné, čo viem robiť. Nechcem prísť o to, čo mám. Podarilo sa mi zbaliť všetky potrebné papiere, mám so sebou aj môj diplom. Mala som ich pre istotu pripravené. Nájdem si prácu a budem ok, len sa bojím o rodičov, priateľov, o svoju krajinu - Ukrajinu.”