Svitlana (49)

6. mája 2023, Púchov. 436 deň vojny.

Zvyčajne sa najskôr rozprávame a až po rozhovore vytváram portrét osoby, ktorá mi otvorila svoje srdce. Tento krát to bolo naopak. Požiadala ma o to Svitlana. Povedala mi, že bude určite plakať, a na fotenie sa namaľovala. V tom momente som vedela len jej meno a to, že k nám prišla z Mariupola. Z mesta, ktoré Rusi zrovnali so zemou. Strávili sme spolu niekoľko hodín. Na záver mi ukázala fotografie jej paneláku a aj školy, kde učila. Pred a po. Hoci tie budovy stále stoja, je nadovšetko jasné, že v tej prvej sa bývať nedá a do tej druhej sa už deti nevrátia. Svitlana sa však vrátiť chce. Ale momentálne to ešte nedokáže. Veľmi jej prajem, aby mala okolo seba láskyplných a nápomocných ľudí, a aby sa aj naďalej u nás cítila bezpečne. Jej život a život miliónov ďalších by bol ľahší, ak by existovala sila zabudnúť. To ale nie je možné. Nezabúdajme ani my prosím! 

"Volám sa Svitlana. V Mariupole som žila viac ako 40 rokov. Prežila som tam detstvo, absolvovala školu. Nakrátko som sa presťahovala do Donecka, kde som študovala na univerzite. Po štúdiách som sa vrátila a zamestnala v škole ako učiteľka ukrajinského jazyka a literatúry, posledné 4 roky som bola jej riaditeľkou. Mala som veľké plány a množstvo vymyslených projektov. Moja dcéra má 25 rokov a žije v Kyjeve a môj 20-ročný syn bol so mnou evakuovaný počas útokov na mesto. Dnes je už našťastie v bezpečí a študuje angličtinu na vysokej škole v Írsku."

"Vojnu sme v Mariupole poznali už od roku 2014. Ostreľovanie, bombardovanie a ďalšie hrôzy spoznal zvyšok Ukrajiny až v roku 2022. Prvé záchvevy vojny zažili moje deti, keď bol syn v piatej triede a dcéra v jedenástej. Poznali, aké je to učiť sa, keď sa vám trasú okná, keď počuť výbuchy. Mariupol bol vtedy okupovaný dva mesiace. Prišla takzvaná vláda DNR, ktorá obsadila všetky miestne úrady. Nevedeli sme, čo s nami bude. Vďaka Bohu sa Azovskému pluku podarilo mesto oslobodiť a Mariupol bol opäť ukrajinský. Nepriateľa sa nám podarilo zahnať za hranice mesta a držať ho tam ďalších 8 rokov. Naše mesto sa napriek blízkym bojom rozvíjalo, prekvitalo, veľa budov bolo zrekonštruovaných, vyrástli nové parky, námestia, nové školy a nemocnice."

"24. februára 2022 mi zavolala dcéra so slovami, že sa začala vojna. Verili sme, že sme chránení, pretože na východe boli vybudované tri obranné línie. Keď mi dcéra oznámila, že bombarujú Kyjev, Dnipro, Charkov či Odesu, bolo mi jasné, že situácia je vážna."

"Syna som poslala k babičke, ktorá bývala v bezpečnejšej štvrti. Vyučovanie sa presunulo do online priestoru. Neočakávalo sa, že Rusi zaútočia na Kyjevskú, Záporožskú či Chersonskú oblasť. Mysleli sme si, že v 21. storočí sa to stať nemôže, pretože civilizácia dosiahla vysokú úroveň a vojna v Európe sa vymykala všetkej logike. Dúfali sme, že si budú nárokovať len Doneckú a Luhanskú oblasť. Starosta nás upokojoval, že netreba panikáriť, treba len vytrvať. Poobede sa už výbuchy neozývali len z východu, zdalo sa, že na nás útočili zo všetkých strán. Rozhodla som sa ísť domov. Cestou som kúpila len to, čo som považovala za nevyhnutné, nemyslela som si, že sa musím  zásobiť na dva týždne, mesiac či dlhšie obdobie."

"Doma ma už čakali rodičia, sestra a syn s tým, že musíme z Mariupolu utiecť. Mala som však povinnosť voči učiteľom a žiakom, nemohla som odísť. Musela som riešiť platy, pracovné osnovy, prístup k vyučovacím materiálom. Čakala som na odporúčania, inštrukcie, verila som, že sa tam vrátim, že sa skončí ostreľovanie, že budeme viesť opäť pokojný život. Doprava takmer nefungovala, celé mesto bolo ostreľované. Mysleli sme si, že vojna príde z východu a  my budeme môcť utiecť na západ. Každý deň sa situácia zhoršovala."

"Keďže som nenakúpila zásoby jedla, už na druhý deň sme nemali čo jesť. So synom sme bežali do nášho domu po posledné jedlo, všade boli ukrajinské tanky. Náš dom sa nachádzal priamo na línii stretu dvoch vojsk. Syn navrhol, aby sme vojakom uvarili polievku na znak vďaky. Súhlasila som. Kvôli bojom sme im ju však nemohli zaniesť. Dúfali sme, že sa nám to podarí ďalší deň, ale streľba neutíchala."

"Náš posledný nákup bol 6 tuctov vajec. Podelili sme sa s priateľmi. Granáty poletovali vzduchom a mnohé dopadali veľmi blízko. Najprv sme boli v byte na prvom poschodí. Potom sme spávali na chodbe. Presunuli sme tam matrace, deky, spali sme aj na zemi. Trávili sme tam celý deň a čakali, že dôjde k dohode. Ale márne. Boli sme v informačnom vákuu. Nevedeli sme, že vojská vyšli z Krymu a zo západu sa k nám blížiaďalší vojaci. Elektrina už nebola v celom meste a aj internetové a telefónne spojenie sa zhoršovalo.Ešte som mala spojenie sdcérou. Bola evakuovaná z Kyjeva do západnej časti Ukrajiny."

"Mariupol je riekou rozdelený na dve časti. Mysleli sme si, že keď prejdeme na druhú stranu, bude tam bezpečnejnie, lebo budeme bližšie k Ukrajine. Dúfali sme, že sa nám odtiaľ podarí odísť. Syn chcel ísť do centra do úkrytu v divadle alebo do jeho strednej školy, odkiaľ možno niekto zorganizuje evaukáciu. Bála som sa. Situácia bola neprehľadná a opustiť dom bolo nebezpečné. Strieľalo sa takmer bez prestávky."

"Syn si všimol, že počas obeda vojaci nestrieľajú.Než sme sa odvážili vyjsť von, streľba opäť začala. Boli sme totálne obkľúčení. Bolo naším veľkým šťastím, že sme sa ukrývali u mojej mamy. Starší ľudia majú vždy veľké zásoby jedla."

"V marci začali nepriateľské tanky strieľať priamo do domov. Presťahovali sme sa do pivníc. Nebolo tam žiadne vetranie. Myslela som si, že tam nevydržíme ani deň. Bolo tam približne 50 ľudí. Prvý deň sme spali na zemi. Postupne pribúdali sedačky, matrace. Spávali sme oblečení, pretože mrzlo. Keď prestalo fungovať kúrenie, teplota v pivnici klesala k nule. Žili sme v tme naukladaní na sebe s množstvom vrstiev oblečenia. Sviečky sme minuli na svietenie a na prikurovanie. Našťastie v susedstve boli ľudia, ktorí vybrali z auta batériu a pripojili k nej LED pásik. Podelili sa s nami, takže sme mali aspoň trochu svetla. Nedalo sa pri ňom čítať, ale aspoň sme na seba videli. Plyn už nebol, museli sme variť na ohni priamo v pivnici. Ísť von bolo nebezepečné. Počuli sme o ľuďoch, ktorí si šli pred vchod uvariť čaj a boli zastrelení."

"Moja mama nevyšla von asi mesiac. Otec sa bál najmenej a vždy keď boje utíchli, snažil sa vonku zisťovať, aká je situácia. Vedľa vchodu sme si časom spravili ohnisko, kde sme chodievali variť. Najčastejšie sme varili zemiaky. Časom som sa prestala báť, von za mnou začal chodiť aj syn, ktorý mi chcel pomôcť. Jedného dňa za rohom nášho paneláku dopadol granát. Syn mal obrovské šťastie, že ho nezasiahla žiadna črepina. Po čase sa v meste začalo rabovať. Zo začiatku to bol zločin, ale neskôr to už bolo o prežití. Susedia našli plné plechovky odlakovača v jednom salóne krásy. Výborne horel a nedymil. Doniesli aj nám, a my sme si mohli variť dvakrát denne."

"Spomínam si, ako sme ešte na začiatku so synom bežali domov po jedlo a po vodu. Bol to asi ten najhorší zážitok. Bežíte a všade okolo vás sa strieľa, bežíte od vchodu ku vchodu, skrývate sa. Okolo vidíte zvyšky mesta, v ktorom ste prežili celý život a množstvo mŕtvol. Všetko bolo zničené. Zobrali sme deky a čakalo nás 10 minút behu naspäť. Bola to večnosť."

"Vtedy sme boli posledný krát doma. Nezobrali sme si nič z toho, čo by nám mohlo pripomínať náš predošlý život. Fotografie, listy, osobné veci, nič. Pre Ukrajincov je najdôležitejšie jedlo. Hovorí sa, že je v nás  zakorený strach z hladu. Stalin spôsobil na Ukrajine v roku 1933 hladomor, prežila ho moja babička a babička môjho manžela. Tieto spomienky sa prenášajú z generácie na generáciu. Môžete mať prázdne vrecká, ale nemôžete mať prázdnu špajzu. Prenieslo sa to aj na môjho syna. Hoci sa narodil v časoch nezávislej Ukrajiny a nevedel, aké to je hladovať, pravidelne sa pýtal, koľko máme ešte jedla, na ako dlho? Všimli sme si, že po ulici chodia ľudia s taškami s jedlom. Neďaleko bol obchod strážený vojakmi a púšťali tam ľudí, aby si vzali,čo potrebujú. Brať alkohol bolo zakázané. Brali sme všetko, čo sme potrebovali s pocitom, že hocikedy na nás môže padnúť bomba. A vtedy sa to začalo. Nový nálet a bombardovanie. Bežali sme ako o život. S plnými rukami jedla, ktoré sme nemohli stratiť, lebo by to mohlo znamenať našu smrť."

"Približne 8. marca napadol sneh. Boli sme šťastní. Bola zima, ale v tom snehu sme sa mohli umyť, aj všetok riad, a aspoň na chvíľu sme nevideli tú skazu.  Sneh či dážď boli pre nás požehnaním. Žili sme naozaj v neľudských podmienkach, ale ani raz z nás nikto neochorel. Často sme ako prevenciu používali lieky na kloktanie hrdla."

"Hovorila som si, že vojna v Gruzínsku trvala 7 dní, Ukrajina je o niečo väčšia, a tak obsadiť nás bude Rusom trvať 2 týždne. Na stene sme mali kalendár, kde sme si značili, koľký je deň vojny. Sestra mala akvarelové farby. Na steny sme kreslili kvety a iné pekné veci. Upokojovalo nás to. Pomohla nám prežiť aj malá kniha vtipov, ktorú sme našli. Každý deň sme ju po častiach čítali a chytali sa od smiechu za bruchá. Ostatní nechápali, čo sa deje, mysleli si, že sme sa zbláznili, že sme v koncoch."

"Informácie sa k nám dostávali z  nášho alebo z ruského rozhlasu. Neskôr už iba z ruského. Počúvali sme, čo sa deje z ich uhla pohľadu, ale aká bola realita, sme nevedeli. Dozvedeli sme sa o bombardovaní divadla, kde zomrelo približne 600 ľudí, prevažne detí, o zbombardovanej pôrodnici, školách, domoch. Dcéra bola na západe Ukrajiny. Dva týždne sme s ňou nemali kontakt. Neviem si ani predstviť, čo musela prežívať. Telefóny sme nemali kde dobiť."

"Stretli sme mladú rodinu, 24-ročného chlapca, ktorý sa začal kvôli výbuchom zajakávať a jeho tehotnú ženu Dášu. Presvedčili sme ich, aby sme spolu utiekli. V deň dcériných narodenín sa nám podarilo sa s ňou telefonicky spojiť. Poradila nás, aby sme okamžite odišli cez Rusko. Neskutočne som sa bála, počula som veľa príbehov, kedy boli evakuačné autá rozstrieľané."

"Čoskoro sme narazili na prvých vojakov - Kadirovcov. Úplne sme zamrzli, pretože sme o nich nepočuli nič dobré. Preverili naše pasy a pustili nás. Modlila som sa, aby syna nevzali na front, už mal viac ako 18. Všade navôkol boli nepriatelia, muži s dlhými bradami a zbraňami prevesenými cez rameno. Na ceste sme sa zastavili v dedine, kde žila Dášina mama. Asi 50 metrov od domu bolo gulometné hniezdo, odkiaľ strieľali na náš Mariupol. Spätnú streľbu sme nepočuli. Na konci marca už naši obrancovia nemali dostatok munície."

"Na územie Ruska musíte prejsť cez filtračný tábor. Bolo v ňom veľa ľudí, mnohí prišli v evakuačných autobusoch alebo pešo popri mori. Keď sme prichádzali do Bezimenného, kolóna áut začínala asi dva kilometre pred dedinou. Stáli sme v nej 4 dni. Nemali sme jedlo, mysleli sme si, že za deň prídeme do Ruska. Kto nemal čím podlácať, stál v kolóne aj 10 dní. Bola tam neskutočná zima a v noci mrzlo. Z toho chladu nás bolelo celé telo. Keď sme sa konečne dostali do tábora, okamžite sme vyhľadali lekársku pomoc. Syn bol veľmi chorý. Dúfala som, že mu dajú lieky. Obzreli ho, niečo mu nastriekali do hrdla a to bolo všetko."

"V tábore sme boli niekoľko dní. Dobrovoľníci nám nosili jedlo, čaj. Celý deň sme trávili vonku pri ohni. Asi by sme tam boli oveľa dlhšie, keby sa jedného dňa jeden z veliteľov nezačal vypytovať na svoju kamarátku z Mariupoľa. Dáša videla jej príspevky na Facebooku, dala mu na ňu kontakt a pomohla mu spojiť sa s ňou. Ako poďakovanie nás posunul k samotnej filtrácii a preparkoval naše auto na začiatok kolóny. Čakala nás tá najhoršia časť pobytu, pretože filtrácia zamená obrovské poníženie a zneváženie dôstojnosti človeka."

"Moja rodina je vlastenecká, vážime si krajinu, v ktorej sme sa narodili, a v ktorej sme žili. Mali sme jasno v tom, kto je agresor, kto po kom strieľa, kto nás prišiel zničiť. Ľudia zvyknú hovoriť, že je to všetko politika, pre nás to však politika nebola, ku nám prišli so zbraňami v rukách, aby nás pozabíjali. Zničili mi môj byt, v ktorom všetko zhorelo. Kvôli nim som musela vymazať vo svojom telefóne fotografie, spomienky, každú zmienku o tom, že podporujem našu armádu, že som vlastenka. Tiež príspevky na Facebooku, Viberi a v ďalších aplikáciách. Zabudla som však skontrolovať a zmazať kontakty."

"Vpredu boli 2 stany, jeden pre mužov a jeden pre ženy. Bolo mi povedané, že sa nás niečo opýtajú, zaregistrujú a pustia ďalej. Ak však niečo nájdu, začne sa martírium. Išla som od stola k stolu, všade sa ma pýtali rovnaké otázky, snažili sa ma nachytať. Počas filtrácie preverujú vašu rodinu, známych. Nakoniec musíte vyplniť dotazník, ktorý pozostáva z 30 otázok - máte v rodine príslušníkov armády, polície? Poznáte proukrajinských ľudí vo svojom okolí? Ak by ste sa prejavili ako vlastenec, zaškatuľkovali by vás ako nacistu. Museli ste tvrdiť, že Doneckú, Luhanskú oblasť či Mariupol považujete za súčasť Ruska. Museli ste vyjadriť negatívny názor na ukrajinskú vládu. Inak ste boli nepriateľ. Každý z vypočúvajúcich trval na tom, aby ste povedali niečo zlé na Ukrajinu, alebo aby ste niekoho udali. Najviac som sa bála otázky, prečo nemám rada Ukrajinu. Jediný dôvod, ktorý mi napadol, bola korupcia. Našťastie ma vypočúval mladý chalan, ktorý sa veľa nepýtal."

"V druhom stane vykonávali filtráciu mužov. Všetkých vyzliekli a kontrolovali, či nemajú nejaké vlastenecké alebo nacistické tetovanie, či nemajú modriny na ramenách, čo by znamenalo, že nosili zbraň a strieľali. Pristúpil ku mne jeden pán a spýtal sa ma, či som Svetlana zo sivého auta? Pochopila som, že so synom niečo nie je v poriadku. Odviedol ma do druhého stanu, kde som uvidela svojho syna vyzlečného, celého červeného ako paradajka. Jednak bol chorý, a v stanoch bolo veľmi teplo a očividne sa hanbil. Postavili ma k nemu chrbtom a začal sa vodopád otázok. Rýchlo som zistila, prečo si mysleli, že sme nacisti. Prišla mu správa od sestry, v ktorej písala, aby sme opustili mesto, pretože bude čoskoro okupované. Akí sme my okupanti? My sme vás prišli oslobodiť! Nepomáhalo ani to, že správa bola napísaná po rusky. Vymyslela som si argument, že momentálne to politici na Ukrajine vyžadujú a mohla by byť potrestaná, ak by nepoužívala takýto slovník. Na jednej fotografii si všimli, že mám na kostýme malý ukrajinský znak. Opäť začali kričať, že som nacistka. Nevzdávala som sa, vysvetľovala som, že ako riaditeľka školy som odznak musela nosiť. Kontrovali tým, že som zradca a zrádzam aj bojovníkov v DNR a LNR. Odpovedala som, že mám dve deti a keď som ich chcela vychovať, potrebovala som dobrú prácu. Takto sa pri nás vystriedali traja. Nakoniec povedali, že syna budú musieť zaradiť k vojakom. Strhla som sa a hovorila, že on je ITčkár a nie vojak, a že má zdravotné problémy. Hneď som bola za zlú matku, ktorá ovplyvňuje syna a nechce mu dovoliť plniť si povinnosť a byť hrdým Rusom. Otázky sa stále opakovali. Už som nevedela, ako sa z toho dostať, predstavovala som si, že mňa zavrú a syn pôjde na front. Jeden z vypočúvajúcich na mňa začal kričať, že ak naozaj podporujem Rusov, tak so mnou nahrajú video, kde sa ku všetkému vyjadrím a večer to pustia do televízie, že celá Ukrajina bude vedieť, aký mám názor. Unavene som povedala: “Kľudne ma nahrajte!” Všetko mi už bolo jedno, chcela som sa hlavne v zdraví so svojím synom dostať odtiaľ preč. Nakoniec nás akýmsi zázrakom pustili bez toho, aby so mnou nahrali video. Pravdepodobne sa naši mladí priatelia na nás pýtali u veliteľa, ktorému pomohli, a ten nás dal zavolať."

"Syna ešte zdržali, musel sa ísť prezliecť. Bolo to najdlhších 30 minút v mojom živote. Ukázalo sa, že mu kládli ešte raz tie isté otázky, chceli od neho meno niekoho, kto má proukrajinské a (podľa nich) nacistické názory. Povedal im, že nikoho takého nepozná. Nikoho nechcel zradiť. V tom momente si spomenul na kamarátku, o ktorej vedel, že je v Európe a určite jej to neublíži. Keď sa ho pýtali, ako zradila Rusko, povedal im, že tancovala folklór a slávila ukrajinské národné sviatky. Chápete aké hlúposti im stačili? Syna konečne pustili, bol už veľmi unavený. Chcel tam zostali spať, ale ja som vedela, že musíme odísť. V rade som videla čakať pomerne veľa známych ľudí, veď som bola riaditeľka školy. Nikdy neviete, kto sa preriekne, keď na neho zatlačia. Mojou proukrajinskou pozíciou som sa nikdy netajila. Mohlo sa stať, že by ma z nacizmu obvinil nejaký rodič alebo dieťa. Procesom dotazovania prechádzali už aj deti, ktoré mali 14 rokov. Navyše som bola učiteľkou ukrajinského jazyka a literatúry, takže keby chceli, našli by si dôvod. Pri filtrácii ste mohli zažiť naozaj všeličo. Boli aj také prípady, kedy deti oddeľovali od rodičov a zobrali ich niekam do Ruska."

"Na colnici som zamenila hrivny za ruble. Na hraniciach nebol dlhý rad, možno 10 áut, ale na moje prekvapenie sme museli prejsť podobným procesom ako v stanoch aj keď značne zrýchleným. Tento raz nás preverovali priamo členovia FSB. Keď sme prekročili hranice, syn začal od radosti skákať v aute. Čakal nás bratranec, ktorý po nás prišiel na aute. Rozlúčili sme sa s našimi mladými priateľmi. Mysleli sme si, že už sme v bezpečí, ale asi po piatich minútach nás zastavila ruská dopravná polícia. Začala sa kompletná prehliadka auta. Synovi vo vrecku bundy našli žltý papierik. Začali si ho so záujmom pozerať, vraj sa do takých papierov balia náboje. Krvi by ste sa mi nedorezali. Naozaj? Náboje? Syn si spomenul, že ho mal zo školy, kde im do nich balilli buchty alebo koláče. Syn nestratil chladnú hlavu a zvolal: “Preboha, to už ani v Rusku nebudem mať pokoj!? Ušli sme sem pred vojnou a ešte aj tu nás terorizujú. Myslel som si, že tu bude bezpečne a budem slobodný!”... Pustili nás."

"Išli sme k starej mame, s ktorou sme sa nevideli osem rokov, pretože keď sa začala vojna, už sme za ňou nemohli cestovať. Babka dúfala, že sa zdržíme aspoň 2 dni. Naobedovali sme sa a odišli. Syn bol veľmi nepokojný z toho, že je v Rusku. Hovoril mi, že keď vidí policajta, má pocit, že sa musí vyzliekať. Pokračovali sme v ceste za mojím bratom do Moskvy, ktorý nás odviezol na lotyšské hranice. Tam žil bratov priateľ, s ktorým sme sa mali stretnúť na hraniciach a mal nám pomôcť dostať sa na Slovensko. Noc sme strávili na kontrolnom stanovišti. FSB všetko kontrolovala. Rusi rýchlo prechádzali cez hranice, ale Ukrajincom brali pasy a museli čakať hodiny. Boli sme vyčerpaní. Nakoniec prišli policajti, vrátili nám pasy a povedali nám „choďte“. Prešli sme hranice, všade boli nápisy v latinke. Keď som to videla, rozplakala som sa. Uvoľnili sa vo mne všetky emócie, ktoré som zadržiavala od čias, ako sme sa ukrývali v pivnici. Vedela som, že som v bezpečí a na slobode."

"Na Slovensku sme mali konečne prístup k informáciám. Pozerali sme televíziu a zisťovali, čo sa doma deje. Konečne som sa mohla skontaktovať s mojimi priateľmi a kolegami z Mariupolu a dozvedala sa ich smutné príbehy, ako nemali čo jesť a často sa museli vysporadúvať so zraneniami. Pohotovosť v meste nefungovala, keď boli zranenia závažnejšie, ľudia umierali. Dozvedela som sa o známych, ktorí zomreli, keď sa snažili nájsť jedlo alebo vodu. Zastrelili ich na ulici. Bolo to obdobie totálneho teroru a strachu, ktoré malo vplyv na každého."

"Syn mal taký tyk, že keď sa začalo strieľať a bol v strese, tak si kvokol a oprel sa o stenu. Toto robil dlho po tom, čo sme odišli z Ukrajiny. Susedia mali pol ročné dieťa, ktoré sa rozplakalo, keď s ním prvýkrát vyšli na ulicu, lebo nebolo zvyknuté na denné svetlo a slnko. Keď sme odchádzali z mesta, bolo celé zničené. Nebolo tam jediného nepoškodeného domu. Keď sme chytali signál na deviatom poschodí, aby sme zavolali dcére, všade bol dym. Vyzeralo to ako jesenná hmla, cez ktorú ste videli vyhoreté domy. Ak dom začal horieť, a zvlášť po tom, čo Rusi začali používať novú muníciu, ktorá spôsobovala požiare, nič sa s tým už nedalo spraviť. Hasiči prakticky prestali existovať. Ľudia sa snažili premiestniť nábytok ďalej od stien, aby sa prípadný oheň nemohol tak rýchlo šíriť, ale nefungovalo to, pretože požiar sa šíril dokonca aj cez zástrčky a tie najmenšie otvory v byte. Naša bytovka našťastie nezhorela, ale nemala žiadne okná, keďže ich každodenné výbuchy povyrážali. Aj keď ste mali svoju pivnicu, neznamenalo to, že vojaci DNR neprídu a nevyhodia nás z nej, aby si tam mohli spraviť základňu. Toto sa stalo aj mojim rodičom, iba pár dní po tom, ako sme odišli."

"Našťastie mali chatu. Boli tam celé leto, pestovali zeleninu a otec chytal ryby. Na Ukrajine nemusíte mať žiadne preukazy, každý si môže nachytať rýb, koľko chce. Svoj byt, vzdialený 8 km, chodili každý deň kontrolovať, lebo sa báli, aby im ho nevykradli, alebo aby sa tam niekto nenasťahoval. Prišla jeseň a nefungovalo kúrenie. Nová administratíva síce rozdávala ohrievacie telesá, ale tie fungovali tak slabo, že rodičia museli spávať v bunde. Prišla za nimi mamina sestra, ale podmienky na život boli strašné. V bytoch bolo chladno aj cez deň, ceny boli vysoké a zdravotná pomoc sa poskytovala, ale nikto nevedel do kedy. Podarilo sa nám všetkých presvedčiť, aby z mesta odišli. Teraz žijú v Trenčíne, a snívajú o tom, že sa vrátia, keď bude mesto oslobodené."

"Syn chcel pokračovať v štúdiu na vysokej škole. V tom čase však ešte neboli podpísané zmluvy medzi školami a našimi krajinami a ani nevedel po slovensky, takže ani v Bratislave ani v Žiline to nešlo. Hovoril, že po slovensky sa dohovorí iba tu, ale po anglicky po celom svete. Odišiel teda na pár mesiacov do Írska, kde sa však jeho psychický stav nezlepšoval. Stále mal tie tyky, ktoré som spomínala. Keď sa vrátil naspäť na Slovensko, našťastie to prestalo. Hovoril, že sa cíti ako doma, pretože nebol sám, na rozdiel od Írska. Tu sa mu podarilo vyliečiť sa. Dúfali sme, že sa domov vrátime už v zime alebo v januári, ale stále to nie je možné."

"Vojna sa nedotkla len nás, boli zničené aj iné mestá. My sme sa však na vojnu pripravovali takmer 10 rokov. Už sme raz okupovaní boli. Iné mestá ako Berďansk či Melitopoľ boli obsadené behom jedného alebo pár dní, my sme sa intenzívne bránili. Boli sme veľké polmiliónové mesto. Na východ od mesta boli vybudované tri obranné línie, odtiaľ ku nám Rusi prišli dokonca neskôr ako zo západu. Boli tam mnohé vojenské pluky, ktoré nás bránili, a to bol dôvod skazy nášho mesta, náš nezdolný duch a odmietnutie vzdať sa. Z mesta toho veľa nezostalo. Známi mi poslali fotky našej školy, nášho sídliska, divadla atď. Všetko bolo zničené alebo minimálne poškodené. Boli pozrieť aj náš byt. Celý zhorel. Jediné, čo zostalo, boli kovové konštrukcie a kovové poličky z knižnice, v ktorej som mala asi dvesto kníh."

"Z mojich kolegov skoro nikto nezostal v meste. Škola už neexistuje a väčšina učiteľov a žiakov sú rozídení po celom svete. Niektorí sa po čase vrátili naspäť na Ukrajinu alebo aj do Ruska. Takmer každý tam má čast rodiny."

"História nášho regiónu a mesta bola vždy zložitá, mesto bolo oficiálne založené v roku 1778, ale predtým tam boli kozácke osady, Tatári, Gréci. Mesto bolo budované ako prístav za Kataríny Veľkej s množstvom závodov. Na základoch hutí z cárskych čias vyrástol aj Azovstal. Mariupol sa prudko rozvíjal. Bolo to nádherné mesto plné parkov a fontán. Hneď ako Ukrajina získala nezávislosť, v meste sa vybudovalo množstvo chrámov, ktoré boli zničené počas sovietskych čias. Až v roku 2014 sa nad nami začalo zmrákať. Aj po znovuoslobodení mesta sme boli ostreľovaní. Môj syn takmer prišiel o život. Hrával basketbal a mal mať ráno tréning. Bola sobota a nechcelo sa mu. Naštaštie zostal doma, padla tam raketa. Počas iného ostreľovania v roku 2015 zahynulo 31 ľudí. Mesto však dokázalo žiť ďalej. Oragnizoval sa tu obrovský hudobný festival, na ktorý chodili ľudia z celej Ukrajiny."

"To, o čo sme sa snažili, je dnes v ruinách. Sama seba sa pýtam, či budeme mať peniaze na opravy, kto nám to spraví a kedy? Postavia nám byty hneď, alebo budeme musieť čakať ďalších 10 rokov? Zatiaľ niekde musíme žiť. Keby som bola mladšia, bolo by to jednoduchšie. Teraz som tu a kým mám silu, budem pracovať. Chceli by sme si zobrať hypotéku, aby sme si mohli kúpiť vlastný byt."

"Myslím si, že sa ľudstvo nepoučí z vlastných chýb a vojny sa budú opakovať. Ani my sme neverili, že by sa niečo také mohlo stať práve medzi Rusmi a nami. Mali sme už určitú skúsenosť, ale veľkú vojnu sme nečakali, bolo to mimo našu fantáziu. Nemalo to žiadnu logiku. Mysleli sme si, že sa nám Putin len vyhráža. Je to nevyspytateľný človek, ktorý má prístup k jadrovým zbraniam. Medzi Rusmi sú ľudia, ktorí chápu, že to bola chyba, ale zvlášť staršia generáca verí progagande, ktorú počúvajú každý deň. Je to všetko absurdné. A zatiaľ zomierajú ľudia, pod raketami, tankami a dronovými útokmi. Neviem, či sa dá žiť s vedomím, že podporujem vyvražďovanie kedysi tak blízkeho národa. Z každého nákupu idú dane na zbrojenie, takže všetci, ktorí tam žijú, vojnu vlastne podporujú, hoc aj nákupom chleba, ktorý jedia na raňajky."

"Sme silný národ. Môj brat a dcéra si myslia, že Kyjev je bezpečné mesto. Je tam celá vláda a velenie, preto je podľa nich výborne chránené. Ja sa tam zatiaľ vrátiť nedokážem. Vyvinula sa vo mne akási fóbia. Som šťastná, kde som a hlavne som tu v bezpečí. Syn sa mi prednedávnom priznal, že jeho vedomý život je len o vojne. Nepamätá si obdobie, kedy sme v Mariupole vojnu nezažívali, kedy sa nemusel ukrývať pre letiacimi šrapnelmi, alebo čakať v pivnici na nálet, počas letného dňa, keď sa mal hrať na ulici. Je mi to veľmi ľúto a dúfam, že sa  vojna čo najskôr skončí a budeme sa môcť vrátiť domov."

"Chcem, aby všetci vedeli, čo sa u nás stalo, aby pochopili, ako je dôležité bojovať za mier! Všetky deti na Ukrajine sú deťmi vojny. Na Slovensku pracujem s deťmi v družine a vidím ich usmiate bezstarostné tváre, zatiaľ čo si predstavujem, ako sú naše deti niekde v prachu v pivnici. Ale verím, že sa to skoro skončí! Sláva Ukrajine!"