Paša (17)

8. júna 2022, Žilina. 104. deň vojny.

Prišiel na Slovensko sám. Jeho mama je vážne chorá a cestu by už možno nezvládla. Mal veľké šťastie, že sa mu podarilo odísť z Ukrajiny. Na svoj útek určite nikdy nezabudne. Tak ako na všetky príbehy svojich kamarátov a známych, o ktorých mi porozprával. O tom, ako po prvom kontakte so streľbou jeden z nich hodinu plakal. O tom, ako si zvyknete na to, že vám okolo hlavy lietajú guľky alebo na to, že si idete nakúpiť potraviny a nepriateľský tank vám mieri na tvár. V cudzej krajine sa musí o seba postarať sám, hľadá si prácu a teší sa, keď sa vráti domov, aby mohol pokračovať v štúdiu.

“Volám sa Paša. Keď sa začala vojna, boli sme s mamou na liečení v Chersone, kde som jej pomáhal a dohliadal na ňu. Ráno 24-tého februára mi telefón išiel vybuchnúť od prichádzajúcich správ. Instagram bol plný odkazov v štýle: všetkých vás milujem, ak som sa nestihol rozlúčiť, tak prepáčte. O tom, že sa začala vojna, som mame hovoriť nechcel, pretože má rakovinu mozgu. Neutajil som to, museli sme ísť do nemocnice a po ceste sme videli výbuchy. Zo začiatku neboli útoky také silné, ale ďalšie dni sme ani spať nemohli. Keď Rusi vošli do mesta a začala sa okupácia, snažili sme sa všetkými možnými spôsobmi dostať z mesta. Podarilo sa! No stálo to nekresťanské peniaze.”

“Ušli sme ďalej od Rusov, ale oni sa ku nám opäť dostali. K miestnemu obyvateľstvu sa chovali strašne. Zobrali vám telefón len kvôli tomu, že videli, že máte lepší ako oni. V meste zaviedli večerný zákaz vychádzania. Bolo 5 minút pred začiatkom zákazu, keď sme sa s mamou vracali z prechádzky do úkrytu a zastavili nás Rusi. Hneď sa nás začali pýtať rôzne otázky, preverovať nás, mierili na nás zbraňami, aby sme sa k nim nepribližovali. Zrazu sme boli obklopení celou skupinou vojakov. Správali sa naozaj neúctivo. Jedného starčeka dokonca zobrali na vyšetrovanie, lebo sa mu do domu vlámal bezdomovec, ktorý mu chcel ukradnúť rádio. Rusi hádku počuli, vošli do domu a starček po nich to rádio hodil. Dopadol zle, odvliekli ho so sebou na učilište, kde si zriadili základňu. 3 dni ho vypočúvali a bili. Takýchto prípadov bolo veľa. Kradli aj v nemocniciach, odkiaľ zobrali autá, ktoré slúžili na prepravu nemocničnej bielizne. Ďalší krát okradli SBS-károv, ktorým zobrali nepriestrelné vesty a obušky.”

“Odísť sa mi podarilo naozaj zázrakom. Som študent-medik, čoskoro budem mať 18 rokov, takže ako muža by ma z Ukrajiny už nepustili. Žili sme blízko Krymu, tak som to skúsil tadiaľ. Najskôr nás dali do spoločnej miestnosti, potom nás po jednom volali na výsluch. Každého preverujú, zoberú vám všetky veci, tiež telefón a potom sedíte a čakáte. Ja som čakal približne 3 hodiny, ale keď som sa pýtal druhých, povedali mi, že sú tam niekoľko dní. Pustili ma! Cez Simfernopoľ a krymský most som sa dostal do Moskvy, odtiaľ na hranice s Lotyšskom. Cez Rusko som cestoval 3 dni. Mamu som musel bohužiaľ nechať na Ukrajine, zdravotne aj psychicky už bola na tom veľmi zle a cestu by nezvládla.”

“S mamou sme v kontakte. Má okolo seba príbuzných, takže som sa až tak nebál ju nechávať doma. Najvážnejší problém je ten, že sa musí liečiť, ale procedúry a liečenie nemá kde absolvovať. Bohužiaľ tam, kde sa nachádza, sú problémy so signálom a internetom, takže sa nám darí skontaktovať sa len raz za 3 - 4 dni. Som jedináčik, otec s nami nežije. Bol najskôr v okolí Kyjeva, odkiaľ sa snažil odísť, podarilo sa mu to až na 3-krát. Prvýkrát rakety dopadli 100 metrov za jeho autobusom, druhýkrát autobus začali ostreľovať a až tretíkrát sa mu podarilo odísť. Odtiaľ išiel do Záporožia, kde ich autobus kontrolovali Rusi. Bol začiatok marca, bolo chladno, všetkých vyzliekli a preverovali. Museli stáť v mraze vonku a čakať hodinu, kým ich pustili ďalej. Dostal sa až do Ľvova. Mal veľké šťastie, pretože sa predtým nachádzal v oblasti mesta Buča. Stihol odísť v posledný moment predtým, ako sa tam začal diať masaker miestneho obyvateľstva.” 

“V našej oblasti sa strieľa, a to aj napriek tomu, že tam už Ukrajinci prakticky nie sú. Učiteľov vyvážajú na Krym na preskúšanie a potvrdenie novej atestácie. Je hrozné, že sa to tam stále deje. Mama mala o mňa veľký strach, no bola rada, že odchádzam. Chcel by som tu zostať do jesene, trochu zarobiť, aby som sa mohol vrátiť domov a pomôcť mame s liečbou. Taktiež sa budem musieť vrátiť kvôli škole, ktorú chcem dokončiť. Dúfam, že sa situácia upokojí. Naša armáda už začala oslobodzovať Chersonskú oblasť. Väčšina mojich priateľov utiekla za hranice. Predtým bolo naše mesto plné života, nebolo veľké. Žilo tam 16 - 18 000 obyvateľov, ale na uliciach bolo vždy plno ľudí. Teraz je to len miesto, kde sa ulicami preháňa vietor.”

“Ostatní kamaráti sú buď v zahraničí alebo na fronte. Hovorili mi, že keď prvýkrát zažili streľbu, tak jeden z nich asi hodinu plakal. Smrť a guľky vo vzduchu sú neustále vo vašej blízkosti. V zákopoch sú aj známi, ktorí majú ako ja, iba 16 - 17 rokov. Keď Rusi prišli do nášho mesta, ale naše vojská z neho ešte neodišli, potrebovali sme s mamou utiecť. Taxi služba už neexistovala, museli sme bežať. Boli to moje najrýchlejšie 4 km v živote. Chvíľami som mal pocit, že mi vystrelené guľky češú vlasy, bolo to strašné.”

“Prvé dni cítite strach, ale potom si zvyknete. Počujete výbuchy, a len si pomyslíte, niekde niečo vybuchuje, no a čo. Zvyknete si aj na to, že idete do potravín a hlaveň tanku vám mieri do tváre.”

“Nerozumiem, ako sa toto mohlo stať. V 21. storočí, keď hranice už takmer neexistujú, teda aspoň v Európe. Čo od nás chcú? Najhoršie je, že oni naozaj veria, že medzi nami sú fašisti. Nie sú to len lži ruskej televízie, je to krutá mienka Rusov o nás. Keď ma zastavili na hraniciach, asi 25 minút mi ruskí vojaci čítali o tom, akí sme hrozní, ako Rusov na Ukrajine mučia, aké je Rusko skvelé, a že nás prišli oslobodiť. Tie slová naháňajú strach. Dokonca mi kamarát hovoril, že tí, čo v ich meste nepodporujú nový ruský poriadok, sú pre nich fašisti. Medzi našimi je však množstvo takých, ktorí uverili ruskej propagande. Hlavne v období, keď sme boli okupovaní a Rusi nám začali privážať humanitárnu pomoc. Pomoc prišla, ale bola často po exspirácii. Chlebom sa dali rozbíjať kamene. Keď sme im to povedali, tak nám odpovedali, že kvôli nám nemajú čo jesť ani oni. Pritom len z nášho mesta Rusi vyvezú na Krym denne niekoľko kontajnerov plných obilia a miestna administratíva s tým nič nerobí, iba sa to všetko snaží skrývať a zametať pod stôl. Ľudia to vidia, aj protestujú, ale tieto protesty sú rýchlo potlačené. Rusi si zistia, kto sa ich zúčastnil, a potom postupne prepadávajú ich domy a mučia ich. Stalo sa to aj jednému môjmu kamarátovi. Bol veľký patriot, a dnes sa bojí vychádzať z domu.”