Olga (41)

26. júna 2022, Alžbetin Dvor. 122. deň vojny.

Pozerala som sa do jej hlbokých očí, keď mi rozprávala svoj príbeh. Bol v nich veľký smútok, ale zároveň aj nádej na lepšiu budúcnosť. Jej manžel sedel neďaleko, dohliadal na deti, ktoré sa hrali na ihrisku. Keď sme sa lúčili, zazvonil mu telefón. Oznámili mu, že jeho otec zomrel. Nedokážem si predstaviť tú bezmocnosť, keď viete, že ste ďaleko a svojho otca už nikdy neuvidíte. A urobiť nemôžete nič. Pretože doma zúri vojna.

“Som pôvodom z Chersonu, mesta blízko Odesy. Mesto bolo okupované od prvého dňa vojny. Prvé 3 dni som chodila do práce, ale potom sa už nedalo. Rodičia zostali doma. S deťmi sme sa najskôr schovávali po pivniciach, ale potom môj brat, ktorý tu už dlhšie žije, nástojil na tom, aby sme prišli za ním. Mesto dlho nebolo možné opustiť. Všade na okolí sa bojovalo. Keď sa situácia na niekoľko dní upokojila, ľudí, ktorí chceli odísť, Rusi posielali hneď za mestom naspäť s tým, že tam Ukrajinci všetkých zabíjajú.”

“Zbalili sme sa, sadli do auta a išli mimo mesto. Boli tam rozostavení Rusi so svojimi kontrolnými stanicami. Mali sme šťastie. Povedali nám, že púšťajú 5 áut a ak sa nám podarí rýchlo prejsť cez pole, nemalo by sa nám nič stať. Naše auto kompletne skontrolovali. Zobrali nám slnečné okuliare, asi ich potrebovali. Rodine pred nami zobrali všetko jedlo a alkohol. Nám pravdepodobne pomohlo, že v aute okrem môjho syna neboli žiadni muži. A keďže syn hrá hokej, mali sa o čom rozprávať. Takýchto kontrolných staníc bolo viac a zväčša tam boli občania Ruska, ale aj ďalších národností ako Buriati a Čečenci. Po jednej takejto kontrole som sa v strese stratila a musela som sa vrátiť naspäť, keďže som zle odbočila. Boli na mňa zlí. Kričali, že ich provokujem, že určite niečo prevážam. Musela som sa zahrať na blondínu, čo našťastie zabralo. Každá kontrola trvala približne 20 minút. Môj brat sa dohodol s dobrovoľníkmi, že pôjdem v ich kolóne. Organizuje tu dobrovoľnícku organizáciu, predtým mal v Odese IT firmu, ale prenechal ju dobrovoľníkom. Ísť v kolóne mi pomáhalo cítiť  sa bezpečnejšie, a aj vojaci sa k nám správali vľúdnejšie. Z auta sme vychádzať nemohli, pretože okolité polia boli zamínované a všade boli protitankové ježe. Po okupovaných regiónoch musíte ísť s bielymi stuhami alebo vlajkami na aute. Akonáhle sa dostanete na teritóriá ovládané Ukrajinou, bielu stuhu už nepotrebujete, vymeníte ju za modrú, čo znamená, že ste dobrovoľník a môžete sa presúvať rýchlejšie.”

“Prišli sme do Nikolajeva, ktorý bol celý zamínovaný a obsypaný ježmi a pneumatikami. Nerozumela som, prečo boli všade pneumatiky, a tak som sa opýtala vojakov. Vysvetlili mi, že v prípade príchodu nepriateľských tankov ich zapália, a vďaka dymu budú tanky dezorientované. Dnes je Nikolajev plne vojenské mesto, okrajové oblasti sú zničené, na domoch chýbajú strechy, vidíte rozbité steny a každých pár metrov stojí vojak. Civili tam nezostali žiadni. Po 12-tich hodinách sme prišli do Odesy. Večer sa spustili sirény, ale už sme ich vôbec nevnímali, nebolo to okupované mesto, takže sme sa cítili bezpečne.”

“Pred vojnou som pracovala v nemocnici. Nikto z nás si nevedel predstaviť, žeby sa niečo také mohlo stať. Informácie o možnom útoku sme nebrali vážne. Keď sme nacvičovali evakuáciu na oddelení s chorými, iba sme sa na tom smiali. Ten falošný pocit pozitívneho vzťahu s Ruskom bol príliš silný na to, aby sme si mohli pripustiť hrozbu vojenského útoku. Moja kamarátka pracuje na polícii, poradila mi, nech si pripravím všetky potrebné doklady. Hoci som si myslela, že ich potrebovať nebudem, urobila som to. 24. februára o pol 5-tej ráno mi volala, aby sme ihneď išli do pivnice, lebo začala vojna. Bývali sme na 11. poschodí, mohla nás zasiahnuť strela. Napadlo mi odísť za mesto, kde máme záhradkársku chatu. Našťastie sme to neurobili. Naša chata je hneď vedľa letiska, ktoré bolo zbombardované ako prvé. Presťahovali sme sa k rodičom, ktorí bývali na 3. poschodí, čo je bezpečnejšie.”

“Prežívali sme zložité časy. Otec má choré srdce a pri každej siréne sme ho na špeciálnych nosidlách museli znášať do pivnice a odtiaľ naspäť hore. Každý deň ľudia  pri každej siréne bežali po schodoch s deťmi, mačkami a psami pod pazuchou. V pivnici sa nás tiesnilo približne 30. Mnohí sa rozutekali do okolitých dedín, tie však boli zničené ako prvé a mesto bolo o niečo bezpečnejšie. Po čase nás už nebavilo neustále niekam behať. V izraelských novinách som sa dočítala, že najbezpečnejšie je pri nálete zostať čo najbližšie pri výťahovej šachte, a to sme aj robili. Najťažšie to bolo 27. - 28. februára, vtedy veľa ľudí umrelo a bolo aj najviac výbuchov. Umrel aj môj spolužiak, ktorý bojoval. Známa mi hovorila o tom, ako ich dom zasiahla raketa a členovia jej rodiny boli zranení. Jej mačka umrela od šoku z výbuchu.”

“Pomerne veľa ľudí zmizlo, hovorí sa, že sú v zajatí. Keď sa Rusi dostali na naše sídlisko, prišli na 3 veľkých dodávkach s označením „Z“. Chodili od bytu k bytu, vylamovali dvere, všetkých preverovali, bolo to strašné. Domovníka s jeho rodinou zajali, niekam ich odviezli a niekoľko dní ich nebolo. Nakoniec sa vrátili, ale boli zničení. Bolo im povedané, nech opustia aspoň okupované územie, ak nie celú Ukrajinu. Museli prežiť strašnú potupu a psychický nátlak, pretože sa hneď zbalili a odišli. Okupanti sa postupne dostávali aj do miestnych organizácií. Boli aj u nás v nemocnici, kde hneď zavesili ruskú vlajku. Odvtedy som tam už nechodila, pretože to nebolo bezpečné. Ľudia sa snažili utiecť, aj moja sestra odišla s deťmi do Kyjeva. Normálne by jej cesta trvala približne 5 hodín, teraz to bolo po rozbitých okresných cestách 18 hodín.”

“Išli sme cez Nikolaev do Odesy, odtiaľ ďalej cez Moldavsko, Rumunsko, Maďarsko, až na Slovensko. V tom chaose, hoci som sa pripravovala, som si zabudla vziať zahraničný pas. Musela som cestovať len s občiankou, ale našťastie s tým nikto na hraniciach nemal problém. Na Slovensko som prišla s mojimi 3 deťmi (13, 7 a 6 rokov). Snažila som sa im vysvetliť, čo sa deje, prečo odchádzame. Hneď to pochopili. Starší syn prejavoval záujem o to, čo sa deje, riešil, kde čo vybuchlo, aký typ zbrane, pozeral sa na akých vozidlách Rusi prichádzajú. Bral to veľmi chlapčensky, ani do úkrytu nechcel chodiť, zvykol si. Keď telefonujem so sestrou, hovorí mi, ako sa s deťmi prechádzajú po meste, a keď sa rozoznejú sirény, už sa nikam neponáhľajú. Zvykli si! Až tu si uvedomujem, aké je to strašné, že to nie je normálne. Ale keď ste tam, časom sa zabudnete báť. To, že sme odišli a nič sa nám nestalo, nebolo také samozrejmé. Dobrovoľníci, ktorí nám pomáhali, sa následne vrátili po ďalších ľudí. Jedno z áut vraj pri Nikolajeve zastavili, rozstrieľali ho a pána, ktorý nám pomáhal, niekam vzali. Odvtedy o ňom a ďalších dvoch dobrovoľníkoch nikto nepočul. Mal ešte veľké plány, chcel pomôcť mnohým. 5. apríla ho videli naposledy. Bol zo skupiny dobrovoľníkov, ktorú pomohol založiť môj brat.”

“Dnes je Cherson plne okupované mesto, nikto sa z neho na Ukrajinu nedostane, jedine cez Krym a potom ďalej cez Rusko. Keď prišli ruskí vojaci do mesta, snažili sa udržiavať na uliciach kľud, potýčky sa snažili, čo najrýchlejšie a bez zbraní vyriešiť. Asi mali také príkazy, byť dobrými, aby sa zorganizovalo referendum. Mysleli si, že sa budeme chcieť pripojiť k Rusku. Ale, prerátali sa. Nikto im neveril, neotváral dvere, keď klopali, preto ich vylamovali. Ľudí verejne nestrieľali, ale z času na čas niekto zmizol a nevedeli sme, kam. V noci nám svietili do okien, asi, aby nás zastrašili.”

“S jedlom boli veľké problémy. Na chlieb sa čakalo aj v kilometrových radách. Zohnať mlieko bol obrovský luxus. Mlieko začali privážať vo fľašiach od piva vlastníci krčiem. Mali vymyslené schémy ako potraviny zohnať. Všetko sa to dialo pri zvukoch a zábleskoch od vzdialených výbuchov. Každý bol časom expert a vedel, čo sa kde deje, ktorá dedina horí, aký typ zbrane bol použitý. Elektrinu aj vodu sme mali. Pripravovali sme sa na horšie, preto som mala nakúpené množstvo sviečok a bateriek do svietidiel. Svokra mi nedávno hovorila, že situácia s jedlom je už lepšia. Cherson je veľmi úrodná oblasť, takže každý má na záhradke množstvo rajčín, uhoriek a ovocia, ktoré predávajú za pár centov. Platiť sa však dá len online. Ak sa v bankomate zjavia peniaze, je pri ňom hneď kilometrový rad. Ľudia čakajú celé noci pri bankomatoch, aby vystihli moment, kedy do nich dopĺňajú peniaze. Vrátili sme sa prakticky do 90tych rokov, kedy skupiny ľudí vyberali peniaze z bankomatov a pýtali si za to poplatok vo výške 10%. Moji rodičia pred rokom predali malý domček, takže nejaké peniaze ešte majú. Ľudia sa musia spoliehať sami na seba. Moje kolegyne z psychiatrickej kliniky už 3 mesiace nevideli výplaty. Jediné, čo ich zachraňuje, sú záhradky a dobrí susedia, ktorí im pomáhajú. V meste sa rosypal celý systém. Polícia nefunguje od prvých dní vojny, ľudia začali vykrádať obchody, ale mnohí občania sa snažia zabrániť šíreniu takýchto zvyklostí. Mnohí pracujú nelegálne, jednoducho sa snažia prežiť.”

“Moja mama prišla na Slovensko ešte na začiatku vojny. Brat ju presvedčil, aby nasadla na evakuačný vlak a prišla za ním. Žije v Petržalke aj s malými šteniatkami, ktoré zobrala so sebou. Mali len 3 dni, keď opustila svoj dom. Otec sa našťastie tejto hrôzy nedožil. Svokrovci sa snažia prežiť v  podmienkach, aké na Ukrajine momentálne sú. Manželov otec má veľké zdravotné problémy. Najťažšie je dostať sa k liekom, bez nich neprežije. Na celú nemocnicu zostal jediný doktor. Je už na konci so silami. Moji známi sa rozutekali po celej Európe, odišli do Španielska, Bulharska, Grécka, veľa ich je v Poľsku. Muži museli zostať doma. Bratovi chvíľu trvalo, kým ma prehovoril, aby som odišla. Moje nálady sa neustále menili, nechcela som odísť, ale uvedomovala som si, že je to potrebné kvôli deťom. Nedôverovala som si ako vodič, ale brat mi povedal, že budem mať spoluvodiča, to ma trochu upokojilo. Čakal ma pri aute, aby mi povedal, že musím ísť sama. Zľakla som sa a prehovárala ho. Vysvetlil mi, žeby sa to mohlo vypomstiť, pretože je bývalý policajt a okupanti mali informácie o všetkých z Chersonu. Vedeli o každom, vedeli, kto pracoval v polícii, alebo kto bojoval na Donbase. Títo ľudia dnes nemôžu žiť na mieste svojho trvalého bydliska, pretože ich hľadajú. Schovávajú sa po chatách a cudzích bytoch.”

“Bála som sa, či to zvládnem, ale situácia ma donútila koncentrovať sa, šoférovala som ako nikdy predtým. Nevnímala som ani tanky, ani vojakov. Neviem, či deti chápali, čo sa deje, skôr to bolo pre nich dobrodružstvo. To čo zažili, ich poznačilo. Ešte mesiac po tom, ako sme sem prišli, sa pri zvukoch vlaku alebo lietadla prikŕčali. Keď bola búrka, boli nepokojné. Synova učiteľka, s ktorou som v kontakte, sa snažila odísť už 5-krát, ale vždy ju z kontrolného bodu Rusi vrátili naspäť. Povedala mi, že už nemá silu sa ďalej snažiť odísť. Myslím si však, že keď sa začne školský rok, bude chcieť odísť, pretože sa nedokáže prispôsobiť novým ruským osnovám plným klamstiev. Sú spôsoby ako odísť, zväčša cez Rusko, ale tam si prevádzacie skupiny pýtajú aj 1000 € za človeka, či je to dospelý alebo dieťa. Samozrejme, nie každý má toľko peňazí.”

“Ľudia už dlho čakajú na oslobodenie mesta. Večerné výbuchy sú pre ľudí iskierkou nádeje, že naši útočia na okupantov. Všetci sa snažia žiť normálne, známi chodia aj na ryby, ale po 16-tej sú ulice už pusté. Práve vtedy sa začínajú vojenské operácie.” 

“Slovensko je mi veľmi blízke, veľa vecí sa tu podobá na to, čo sme mali doma, aj systém je podobný. Rozdiel je však v kvalite. Keď som syna zapisovala do škôlky, kontroloval ho lekár. Všimol si, že má zdravotné problémy, na budúci mesiac ho čaká operácia. Na Ukrajine si to nikto nevšimol, a za to som vďačná. Deťom sa tu páči. Starší syn doma zriedka prejavoval emócie. Tu sa usmieva, teší sa do školy. Boli 3 dni na exkurzii a vrátil sa odtiaľ veľmi šťastný. Aj na bicykli môže chodiť, kam len chce, lebo sú tu cyklotrasy. U nás doma sme nič také nemali, všetko sa len začínalo rozvíjať a budovať. Keď sme s tým začali, prišli Rusi. Tu, kde bývame, je veľa ďalších Ukrajincov, s ktorými si pomáhame. Včera na nás sused zakričal „Sláva Ukrajine!“. Zistila som, že na Ukrajine študoval za pilota. Svet je naozaj malý. Začala som pracovať, s tým prišla socializácia. Hneď sa cítim lepšie. Uvažujem, či tu nezostaneme. Manžel o tom nechce ani počuť. Verí, že sa nám podarí vyhrať, že dokážeme vybudovať krásne mesto a lepšiu budúcnosť. Je veľmi lojálny k Ukrajine a Chersonu. Svokrovci čakajú, že sa vrátime, ale nikto nevie, kedy sa to skončí. Keď si predstavím, koľko zbraní je v každom dome, koľko mín je na každom poli, tak neviem, koľko to potrvá, kým sa to odstráni. Bude potrebné všetko opraviť. Úrady na Ukrajine pomáhajú málo. Nárok na pomoc máte len vtedy, ak je váš dom zasiahnutý priamo.”

“Keď som predtým u nás videla utečencov z Luhanska alebo Donbasu, nevnímala som to ako niečo strašné. Celú hrôzu si uvedomíte, až keď sa dotkne priamo vás. Mali sme obrovské šťastie, že sme prišli na Slovensko, pomáha nám tu každý. Prišla sem aj moja krstná dcéra. Teraz pracuje ako čašníčka v hoteli a je veľmi spokojná. Synovec bol úspešný hráč šachu na Ukrajine, teraz tu má svoju šachovú triedu. Budúci týždeň letí na šampionát do Paríža. Toľko možností doma nemal. Snažím sa vidieť všetko pozitívne, tak to prekonávam ľahšie.” 

“Pre rodinu, ktorú máme v Rusku, sme dnes cudzí ľudia. Sesternice mi hovorili, že Putin je dobrý, že znovu budeme jedna krajina, že zábery v televízii sú z roku 2014 z Donbasu. Je mi ľúto, že sa to muselo stať práve teraz, keď začali veci u nás smerovať k lepšiemu. Na druhej strane mám radosť, že moje deti teraz vidia úplne iný svet a spôsob života. Tu sa každý snaží zdravo žiť, športovať, u nás sa mládež po uliciach často flákala s cigaretou a fľaškou vodky v ruke. Žijeme kúsok od Bratislavy a máme tu všetko, hlavne pokoj.”

“Prečo si myslím, že sa toto stalo? Často sa nad tým zamýšľam, ale asi sme príliš malí ľudia na to, aby sme tomu rozumeli. Aj keď je možné, že sme smerovali k tejto očiste. Vo svete a v ľuďoch sa nahromadilo príliš veľa agresivity a potrebovali sme sa zmeniť. Babka mi hovorila, že po druhej svetovej vojne boli zrazu ľudia lepší, milší, pomáhali jeden druhému, spoločnosť sa úplne zmenila. A druhá možnosť je, že sme len jednou z herných kariet medzi veľkými svetovými hráčmi. Že práve u nás za domom si vyjasňujú svoje postoje a názory. Sme krajina, ktorá nikdy nebola silne militarizovaná ako napríklad Čečensko, preto sa to odohráva u nás. V neposlednom rade sme silne rozdelená spoločnosť. V Chersone žili mnohí, ktorí snívali o znovu zjednotení sa s Ruskom. Hovoria, že za čias ZSSR bolo lepšie. Verili, že s Ruskom a Bieloruskom by sme boli opäť ten uznávaný a mocný štát.”