Olena (48), Anastasia (14)

8. apríla 2022, Žilina. 43. deň vojny.

Mama s dcérou sa k sebe intenzívne túlia pri spomienke na ich útek. Detaily nechcú popisovať, sú veľmi bolestné a ťažko sa o nich hovorí. Slzy plné bezmocnosti sa im obom tlačia do očí, hoci sa snažia jedna druhú psychicky povzbudzovať. Snažia sa sústrediť na svoju budúcnosť a riešiť problémy, na ktoré narážajú každý deň. Finančné rezervy nemajú. Keďže sú mimo Ukrajiny, nemajú nárok na finančnú pomoc z rodnej krajiny. Ich dom zhorel a ony sa nemajú kam vrátiť. Sú závislé na pomoci druhých. Od ich príchodu na Slovensko žijú v azylovom centre, kde sa len ťažko hľadá priestor na súkromie, či chvíľka ticha pre samého seba. Stretávam ich tam opäť mesiac po našom prvom stretnutí. Kým sa im nepodarí našetriť aspoň trochu peňazí, nedostanú sa ďalej. Ubytovanie zadarmo sa už zohnať nedá a lacné sa hľadá ťažko.

Mama: “Keď sa začala vojna, presunuli sme sa do pivnice, kde sme strávili prakticky celý čas až do 18. 3. Posledné dni boli boje a bombardovanie veľmi intenzívne, takže sme von takmer nevychádzali. Nakoniec sme pochopili, že musíme utiecť. 2 dni nám trvalo zohnať auto. Aj keď si odvoz objednáte, stane sa, že nikto nepríde. Auto nás doviezlo do susedného mesta Bakhmud, odtiaľ sme už cestovali s dobrovoľníkmi až do Užhorodu. Keď sme prišli na Slovensko, tak nám počas registrácie na polícii zazvonil telefón. Oznámili nám, že náš dom bol zasiahnutý a horí. Teraz nevieme, či sa máme vôbec kam vrátiť.” 

“Aby ste mali predstavu, ako vyzeral náš úkryt. Žili sme v obyčajnom 5 poschodovom paneláku. Pivnice neboli prispôsobené ako vojnový úkryt. Nebola tam elektrika, ani voda. Jedli sme len to, čo sa nám nepokazilo a to, čo sme si v prvé dni stihli kúpiť: chlieb, zemiaky, slaninu, instantné cestovinové polievky. Nikto nám žiadnu humanitárnu pomoc neposielal, jedli sme len raz denne. Celé mesto bolo bez energií, bez plynu, bez tepla. Keď sa nám minuli sviečky, vyrábali sme si vlastné z oleja a masla. Keď sa nám minuli zásoby, sedeli sme v pivnici mlčky po tme. Vonku bolo -14 stupňov a my sme celú tú dobu v takýchto podmienkach žili 20ti. Zmestili sme sa tam len kvôli tomu, že veľká časť ľudí sa odsťahovala už v roku 2014. Žili sme v Luhanskej oblasti, takže boje pre nás neboli ničím novým. Boje stále pokračujú a mesto mizne pred našimi očami.”

“Prvé dni sme ešte dokázali chodiť do svojich bytov, aby sme si zobrali potrebné veci a nakŕmili psa a mačku. Neskôr boli výbuchy tak časté, že sme sa už báli vychádzať. Nemali sme žiadny telefónny alebo internetový kontakt, takže aj keď v meste niečo vybuchlo, nevedeli sme, čo sa deje, alebo kam vojská zašli. Nakoniec sa nám podarilo vybaviť odvoz. Auto bolo malé, mohlo odviezť iba 4 ľudí. Ďalší deň prišlo po ostatných. Táto evakuácia samozrejme nebola zadarmo. Stálo nás to 1000 hrivien, odviezli nás len do susedného mesta. Tam sme museli hľadať, kde prespať. Našťastie nás na niekoľko dní prijali v kostole. Bol to protestantský kostol, miestny pastor s dobrovoľníkmi rozvážal po okolí humanitárnu pomoc. Tam sa začala naša cesta na Slovensko, ktorá trvala 5 dní. Išli sme mikrobusmi, rôznymi vlakmi, ktoré v tej dobe už neboli zadarmo, keďže evakuačné vlaky boli zrušené. Pomoc sme dostávali len na železničných staniciach, kde sme dostávali najesť, inak nič. Sme tu celá rodina, nikto doma nezostal.”

Dcéra: “Moji kamaráti odišli z mesta o niekoľko dní neskôr. Teraz sa ukrývajú po celej Ukrajine. Niektorí sú v Dnipre (pozn. autora: Dnepropetrovsk – bývalý Jekaterinoslav – premenovali ho ešte komunisti, lebo im Katarína Veľká do propagandy nesedela, pôvodne chcel Potemkin preniesť hlavné mesto z Petrohradu tam), no aj tam sa vyskytujú nálety. Zatiaľ však viac informácií o nich nemám, pretože tam poriadne nefunguje internet. Väčšina mojich kamarátov zostala na Ukrajine, málokto odišiel do zahraničia.”

Mama: “Doma som pracovala ako referentka notárskeho úradu. Prácu som si už začala hľadať, ale rozumiem, že to, čo som robila doma, tu nebude možné. Najskôr sa mi asi podarí nájsť si prácu v nejakom sklade. Životopis sme si už napísali a poslali. Povedali nám, že nám niečo nájdu.”

“V Rusku máme priateľov, ale tí majú na vojnu úplne iný pohľad ako my. Veria tomu, čo sa hovorí v televízii. V tomto sa zhodnúť s nimi nemôžeme. Oni si myslia, že to, čo sa deje, má svoje opodstatnenie a že je to správne. Samozrejme, že s nimi nesúhlasíme. Prečo by malo byť správne zabíjať ľudí a ničiť naše domovy? Nehádame sa s nimi. Čas ukáže, kto má pravdu. Oni sedia doma v teple vo svojich bytoch s plnými bruchami, ich sa to nijako netýka. My sme stratili všetko. Kde je teda pravda? Je ťažké premýšľať nad našou budúcnosťou. Mali sme plány, ale dnes nemám ani čo dať svojej dcére.”

“Prišli sme sem 28. marca, naozaj dúfame, že bude lepšie (plač). Ani dcéra sa nemôže ďalej učiť. Povedali jej, že nevie jazyk. Aby mohla doma pokračovať v štúdiu diaľkovo, musí mať podanú žiadosť a to sa dá len na Ukrajine. Musíme len čakať a sedieť. Aj tie papiere, ktoré by sme tu mohli využiť, už zhoreli, keďže škola bola zasiahnutá skoro hneď na začiatku vojny. Na Ukrajine by to bolo jednoduchšie, tam prídete a zoberú vás do inej školy, ale tu nemáte pre nikoho žiadne potvrdenie, ktorú triedu skončila, aká je úroveň jej vedomostí. Je to veľmi komplikované.” 

“Svetu môžeme povedať len to, čo sme videli. Zničené mesto, a telá ležiace na uliciach, ktoré nebol čas ani pozbierať a pochovať. Vytvárajú sa len nekonečné zoznamy nezvestných civilných občanov. Keď sme odchádzali, mesto bolo rozdelené na dve časti. Jedna bola ešte neokupovaná, druhá už pod kontrolou Rusov. Jedni utekajú na západ, druhých berú do Ruska. Práve takto boli v našom meste oddelené a rozbité celé rodiny.”