Maria (37)

8. apríla 2022, Žilina. 43. deň vojny.

Všetci ju volajú Máša. Neviem, kde v sebe nachádza toľko energie, ale po chvíli som už nebola schopná registrovať, kam stihla odbehnúť, ktorému dieťaťu odpovedať na zvedavú otázku, komu pomôcť. V jej prípade som urobila výnimku. Nie je síce rodená Ukrajinka, ale svoj život a svoju budúcnosť spája s touto krajinou. Nielen Ukrajinci k nám utekajú pred okupáciou Ruska a pred ruskými bombami. Na Ukrajine žije mnoho ľudí, ktorí si túto krajinu obľúbili a stala sa pre nich domovom. A ten museli opustiť rovnako ako tí, ktorí sa tam narodili. 

“Bola som ešte dieťa, keď sme s rodičmi utiekli pred vojnou v Náhornom Karabachu. Prišli sme na Ukrajinu, do Volnovakhy, mysleli sme si, že už navždy.  Prešlo mnoho rokov a ja som odišla študovať do Krematorsku, no tam sa tiež v roku 2014 začala vojna. Odišla som do Kyjeva a vojna vypukla aj tam.”

“V Kyjeve boli výbuchy stále silnejšie, dlho som rozmýšľala, či znovu utekať pred vojnou alebo nie. Nakoniec som sa rozhodla, že odídem ďalej na západ. Ľudia mi poradili, že Slovensko je dobrá krajina, a tak som sa ocitla tu. Cestovala som sem dlho, mala som nepríjemný pocit, pretože som musela opustiť svoju milovanú krajinu. Hoci nie som Ukrajinka, ľúbim Ukrajinu, dala mi všetko: miesto pre život, vzdelanie, všetko čo som k životu potrebovala. Mám tam veľa priateľov, rodinu. Moje mesto Volnovahka je už zničené. Do nášho dvora padli 2 rakety, ale našťastie nevybuchli. Otec aj brat s deťmi sú živí. Je mi ľúto, že sú tam Rusi. Nemala som s rodinou žiadny kontakt vyše mesiaca. Vedela som, že sú v poriadku, ale aj tak som z toho mala nepríjemný pocit. Najviac ma trápila predstava, že moja rodina nemá čo jesť, nevedela som si predstaviť, že ja tu obedujem, večeriam, a oni nemajú čo pod zub. Mamu už nemám, zomrela dávnejšie. Dokonca aj cintorín bol zbombardovaný, takže neviem, či je jej hrob celý alebo nie.”

“Veľmi sa mi tu páči. Sú tu dobrí ľudia, aj Ukrajinci nám tu pomáhajú. Keď som odchádzala z Kyjeva, nevedela som ani, aký je deň, len to, že vojna je stále bližšie a bližšie. V pase mám napísané, že som na Slovensko prišla 17. marca. Doteraz neviem, aký je deň v týždni, len keď sa pozriem do telefónu. Deň plynie za dňom, je to akési zvláštne nekonečno.”

“Do 24. februára sme mohli vidieť v televíznych správach, že Rusko plánuje útok na Ukrajinu. Osobne som tomu neverila. Až 24. ráno mi zavolali priatelia a pýtali sa ma, či počujem výbuchy. Najskôr som nepočula nič, až keď som podišla k oknu a otvorila ho, zazneli v diaľke výbuchy. Aj tak som tomu stále neverila. Každý deň sa situácia zhoršovala, výbuchy boli bližšie a bližšie, obchody boli prázdne. Vojna sa ku mne priblížila na veľmi malú vzdialenosť. Žijem totižto v časti mesta, ktorú sa Rusi snažili dobiť, avšak naši ukrajinskí vojaci ich útoky dokázali odraziť. Posledné dva dni boli boje už príliš silné a ja som sa zľakla. Celú dobu som sa ukrývala v školskej pivnici, kde som pracovala. Jedného dňa zrazu všetko stíchlo. Išla som teda domov, ale zľakla som sa každého šuchnutia. Potom som si uvedomila, že ak raketa trafí náš dom, možno sa odtiaľ ani nedostanem a neprežijem. Na polceste som sa otočila a išla som naspäť do školy.”

“Pomáham tu ako učiteľka. Pracujem s našimi ukrajinskými deťmi, aby nezabudli písať, čítať, používať násobilku, aby nezabudli hovoriť po ukrajinsky a aby sa mohli začať učiť po slovensky. Ako učiteľka mám tri aprobácie, ale sú mi na nič. Chcem sa vrátiť domov a pokračovať v tom, čo som robila doteraz, venovať sa deťom.”

“Prvé dni vojny sa celé sídlisko chodilo schovávať ku nám do školy. Pivnicu máme pre 150-200 ľudí, ale bolo ich tam oveľa viac. Pomáhali všetci zamestnanci školy, od upratovačiek, cez učiteľov, až po riaditeľa. Často len tým, že sme upokojovali a držali deti na rukách. Rozdeľovali sme jedlo pre deti, ktoré priniesli ich rodičia. Prvý týždeň ku nám chodilo veľa ľudí, ale potom si asi zvykli a začali sa vracať domov. Viac sa k nám už nevrátili. Pomáhali sme aj dôchodcom, varili sme jedlo, a roznášali ho po meste.”

“Už aj predtým so mnou robili rozhovor a pýtali sa ma, čo by som odkázala Ukrajincom, ktorí zostali doma. Chcem im povedať, že som srdcom a dušou s nimi, a veľké prepáčte, že som ich opustila. Moje mesto je úplne zrovnané so zemou. Nie sú tam školy, nemocnice a míny sú rozmiestnené po celom meste. Aj to málo detí, čo tam zostalo, môže umrieť pri obyčajnej prechádzke. Viem, čo sú Rusi a ruský svet zač. Zažila som to už v roku 2014. Odvtedy ruštinu počúvať nemôžem. Predtým som tieto pocity nemala, ale toto všetko vo mne niečo zlomilo. Dokonca ani ruskú hudbu nemôžem počúvať. Vždy som rešpektovala hranicu medzi politikou a kultúrou, ale teraz som jednoducho vymazala všetko ruské zo svojho telefónu. Nemôžem povedať, že ich nenávidím, ale jednoducho je mi ruština a Rusko momentálne veľmi nepríjemné. Dokonca aj sestry mojej mamy neveria tomu, čo sa na Ukrajine deje. Hovoria, že tie informácie sú fejky, no na vlastné oči nič nevideli, nezažili. Kvôli ich postoju sa s nimi už viac rozprávať nemôžeme.”

“Deti ani muža zatiaľ nemám, ale mám celý život ešte pred sebou.”