Larysa (63)

30. decembra 2023, Pruské. 675. deň vojny.

Viac ako rok a pol po tom, čo našla bezpečie u nás, sa odvážila rozprávať o tom, čo zažila. Podľa vlastných slov o tom opäť dlhšie pomlčí. Byť svedkom nepochopiteľného zla a krutosti zanechá v každom nezmazateľné stopy. Musela ujsť z vlastnej krajiny. Jej dom už neexistuje. Postupne si dokázala na Slovensku vybudovať zázemie, no bojuje každý deň. Bojuje vo svojom vnútri, so svojimi spomienkami. Každodenne sa musí vyrovnávať s novou životnou situáciou, na ktorú vás nikto nepripraví. Musela začať od nuly. Prišla o všetko, keď k nám prišla, nemala nič. A keď sa vráti domov, bude musieť začať odznova. Od nuly.

“Keď ma v noci zobudila dcéra, bola som veľmi nervózna a nechápala som, prečo musím vstávať. Veď bola ešte tma a do práce som mala ísť až na 10-tu. V tom mi v ušiach zarezonovali slová, že je vojna. Myslela som, že je to blúznenie, ale v diaľke bolo počuť zvuky výbuchov a lietadiel. Až vtedy som uverila. Nemali sme pripravené žiadne zásoby, ani chlieb sme nemali. Pracovala som v Domino's Pizza, a z tých zásob, čo sme mali v práci, sme sa snažili niečo navariť a rozdávali sme to vojakom a ľuďom, ktorí nemali nič. Takto sme fungovali dovtedy, kým sa sklad úplne nevyprázdnil. To čo sme vtedy zažili bolo neuveriteľné. Ľudia vytvárali komunity a spoločne si pomáhali. Bolo postarané aj o tých, čo nič nemali.”

“Na Slovensko som prišla 6. marca spoločne so svojimi 16 ročnými vnúčatami. Moja cesta sa započala vtedy, keď začali bombardovať naše sídlisko. Dve ulice od nás spadla raketa na škôlku a pri výbuchu sa zrútila aj polovica vchodu na vedľajšej bytovke. Vtedy dcéra zbalila deti a vydali sme sa na železničnú stanicu. To čo som tam videla, predčilo všetky moje predstavy. Bola to rieka ľudí, veľmi hlučná rieka, pretože dospelí kričali, deti plakali a zvieratá tiež bolo počuť. Dostať sa do evakuačného vlaku bolo extrémne ťažké. Výpravca vlaku púšťal iba ženy s deťmi a muži sa snažili vytvárať koridory aby ich rodiny mohli prejsť. Vlak mal určenú kapacitu, aj keď výrazne zvýšenú, sprievodca počítal ľudí a starších ani nechcel púšťať. Keď sme sa konečne dostali ku dverám, oznámil, že vlak je plný. Nechcela som sa vzdať, a tak som zakričala či je možné vziať aj staršie deti. Pozrel sa na mňa, a povedal, že to preverí. Za chvíľu sa opäť zjavil vo dverách hovoriac, áno zmestíte sa. Dostali sme sa do vlaku. Boli to kupé vagóny. Kapacita miest na sedenie bola 36, ale nás bolo 120. Sedeli sme tesne jeden vedľa druhého, majúc aj viacero detí na kolenách. Ani pohnúť sme sa nemohli. Boli sme zbalení veľmi naľahko, inak by nás nezobrali, pretože veci zaberali miesto, ktoré bolo určené pre ľudí. Nemali sme so sebou jedlo, iba vodu. Keď prišla noc, všetci sme boli unavení a deti chceli spať. Poukladali sa na nás a v takejto tesnote sme strávili noc. Za nejaký čas sme prechádzali cez Vinnicu, kde z nášho vagónu vystupovali dvaja ľudia. Na to nikdy nezabudnem. Ten krik a zúfalé búchanie ľudí na steny vlaku. Sprievodca sa im snažil vysvetliť, že vlak je plný, že pre nich nie je miesto. To spôsobovalo iba ďalší krik a potoky sĺz. Pohli sme sa ďalej, stále sme nevedeli kam ideme, iba to, že to bude ďalej od ruských tankov a rakiet.”

“V Užhorode nás presadili na evakuačné autobusy, s ktorými sme pokračovali na slovensko-ukrajinské hranice. Čakali sme tam dlho, ale keď sme sa konečne dostali na Slovensko, vítali nás dobrovoľníci, ktorí sa o nás perfektne postarali. Náš hlad, smäd a únava boli uhasené teplým čajom, jedlom, kávou, deti dokonca dostali hračky. Neviete si predstaviť, čo pre nás vtedy aj tá šálka čaju znamenala, a hlavne ten pocit, že tí ľudia tam boli vo svojom voľnom čase, z vlastnej vôle a presvedčenia preto, aby nám pomohli. Na hranici bolo zorganizované všetko naozaj dobre. Tam sme sa dozvedeli, že pôjdeme do Trenčína. Ráno za nami prišla žena, ktorá nám povedala, že neďaleko majú voľné miesto v kláštore, kam môžeme ísť. Boli sme tu medzi prvými a doteraz sme tu zostali. Nesedeli sme tu nečinne, to ani nemôžete, lebo vás tie emócie pohltia. Približne po dvoch týždňoch som si našla prácu a deti začali chodiť do školy.”

“Neprišla som sem za prácou, prišla som sem lebo som musela utiecť. Už to budú dva roky, čo tu robím v závode, ale na Ukrajinu sa musím sem-tam vracať, kvôli rôznym papierovačkám. Návraty to nie sú príjemné. Kamkoľvek sa pozriete je všetko opustené a zničené. Dokonca aj náš domov bol tak poškodený a rozstrieľaný, že komisia rozhodla, že sa nedá zrekonštruovať a musí sa zbúrať. Dnes je to len jedno pusté miesto. Mali sme dom, mali sme byt, mali sme všetko a dnes nemáme nič. Vďaka Bohu sme živí a prijali nás práve tu. Som typ človeka, ktorý nechce byť niekomu na obtiaž, chcem byť nezávislá, veľa pracujem, a tak môžem pomáhať aj svojej rodine. Neviem koľko rokov ešte potrvá kým budeme môcť mať zase dom.”

“Dcéra sa s deťmi vrátila na Ukrajinu, pretože potrebovali dokončiť školu – 11. triedu. Vnučka nastúpila na univerzitu a vnuk sa vrátil sem na Slovensko. Má už 17 rokov, ak by neodišiel, pravdepodobne by musel ísť na front. Milujem Ukrajinu, ale nechcem aby sa mu niečo stalo, preto sme rozhodli, že sa tam nebude vracať. Tu môže mať normálny život, aj dnes išiel s kamarátmi na výlet. Učí sa po slovensky a po anglicky a chcel by študovať ďalej. Nie je to však jednoduché, nevieme nájsť vhodných učiteľov, jazyky sa učí aj cez internet.”

“Prepáčte mi tieto slzy, vždy sa snažím myslieť optimisticky, musím byť silná, inak nikomu nepomôžem. Vydržíme to, všetko bude dobre, musíme tu stáť jeden vedľa druhého a podporovať sa. Zčasu načas, ako napríklad teraz, sa síce psychicky položím, poplačem si, ale je to lepšie ako keby som to mala v sebe dusiť, z toho by som sa mohla zblázniť a ochorieť.”

“Náš dom bol zničený len niekoľko dní po mojom príchode na Slovensko. Stalo sa to 15. marca. Dozvedela som sa to neskôr, približne o mesiac a pol. S nikým sa nedalo skontaktovať, nebolo vlastne ani komu volať a nikto nevolal nám, pretože sa všetci skrývali pred Kadyrovcami. O tom čo sa stalo som sa dozvedela úplnou náhodou, keď som videla video z oslobodených častí Kyjeva, kde bol aj náš dom. Niekto išiel cez našu štvrť a zaznamenal to. Popravde som našu ulicu ledva spoznala. Všetko bolo zničené. A bohužiaľ nielen domy, umreli tam ľudia, keď sa ich domy rúcali pod náporom rakiet. Stále sa to neskončilo. Aj včera nás obstreľovali. Nemala by som sa tam kde ukryť, nemám sa kam vrátiť. Je to príbeh miliónov ľudí. Aj našich susedov, ktorí opustili svoj dom približne týždeň predým, ako im ho zničili. Dozvedeli sa, že vojská pôjdu práve cez našu štvrť. Mnohí ľudia, hlavne starší nechceli opúšťať svoje domy, takže ich museli donútiť, a vďaka tomu prežili.”

“Kvôli tejto vojne si ešte viac uvedomujem, že nemladnem a mám svoj vek. Chcem sa vrátiť domov, ale keď si predstavím, ako to všetko budeme musieť znovu vybudovať a koľké roky ešte splácať… To nevzládnem! Nohy aj chrbát ma bolia a aj zrak sa mi zhoršil. Plánovala som si tu dať zoperovať oči, ale poisťovňa to nepreplatí.”

“Môj syn je tiež na Slovensku, mohol sem prísť pretože sa stará o deti, jeho žena už nežije. Nemá to ľahké, je chorý, má problémy s obličkami, ale pracuje. V tej všetkej biede ma robí šťastnou pocit, že obidve moje deti sú tu so mnou a v bezpečí. Som taká matka, moje deti aj vnúčatá musia byť pri mne, iba vtedy som spokojná. Keď sa vojna začala, bola to moja jediná priorita, aby bola rodina v bezpečí, mimo Ukrajiny. Bola som pripravená ísť bojovať, ale do dobrovoľných vojenských oddielov brali iba ľudí do 60 rokov a ja som vtedy mala už 61. Túžila som bojovať, za našu slobodu a život, nevadil by mi ani pot a prach. Želala som si len aby ľuďom v budúcnosti bolo lepšie. Ukrajina vydrží, verím tomu. Bude ťažko, ale ak nám svet pomôže, dokážeme to! Svet je však už unavený a vidím, že nám začínajú pomáhať menej. Dokonca sú aj takí, ktorým je jedno či vyhráme, alebo si dokonca prajú aby sme prehrali. Chcem aby sa to už skončilo! Sláva Bohu, že sme tu na Slovensku, každému hovorím, aké sme mali šťastie. Sú tu okolo nás skvelí ľudia a každý sa k nám chová ľudsky. Nikdy nám nikto niečo zlé nepovedal, všetci nám pomáhajú a podporujú nás. Tá pomoc nie je samozrejmá a ani ju neočakávam, ale veľmi ma to teší. Mnohí by nám dali aj to posledné, za čo som neskutočne vďačná!”

“Moja rodina žije aj v Rusku, aj na Ukrajine. Ja som Ruska. Mala som 17 rokov, keď som prišla do Kyjeva študovať. Spomínam si, že prvýkrát som bola v Kyjeve keď som mala 12 rokov a bola to láska na prvý pohľad. Mohla som žiť v Moskve alebo v Petrohrade, ale ja som si vybrala Kyjev. Keď som bola dieťa, žili sme s rodinou na Čukotke, vo vojenskom obvode, preto som mala privilégium, a mohla som si vybrať. Dnes to už nie je tajomstvo, žili sme hneď vedľa jadrových síl (Pozn.: jadrové silo – podzemný priestor, kde sa umiestňujú jadrové hlavice). Mala som k Rusku vzťah, ale toto Rusom asi nikdy nedokážem odpustiť. Ukrajina od nikoho nič nechcela, hlavne nechcela nikomu nič zlé. Mali sme svoju krajinu a o iné sme sa nezaujímali. Takí sme my Ukrajinci, nechceme sa biť, nikomu nič kradnúť, ale svoje si rozhodne chrániť budeme! Rusi hovoria, že nás prišli oslobodiť, ja sa pýtam od čoho? Veď mi nič nezostalo. Keď som odchádzala, mala som so sebou len doklady, ruksak a holý zadok. Do vlaku sme si majetok ani kufre brať nemohli. Tieto hrôzy budú mať na všetkých ešte dlhodobo negatívny vplyv. Dospelí ľudia často bojujú a budú bojovať s duševnými chorobami. Deti snáď dokážu zabudnúť a vyrásť z toho, ale my si to už ponesieme do konca.”

“V Rusku mám rodinu, sesternice a tety. Ešte aj po roku 2014 sme si volávali. Žijú na východe, neďaleko od čínskych hraníc. Musím zdôrazniť, že mi rozumeli, podporovali nás a počúvali čo sa deje. Časom sa však zosilnila cenzúra a zablokovali nám sociálnu sieť „odnoklasniki“, a odvtedy o nich neviem nič. Naposledy som sa dozvedela, že teta je chorá. Poznám ich veľmi dobre a som si istá, že aj dnes majú pochybnosti o tom, čo im hovoria v ruskej televízii. O iných to bohužiaľ povedať nemôžem. Bývalí spolužiaci a kamaráti si ma zablokovali a nemám s nimi kontakt. Neverili mi, dokonca mi povedali, že šírim propagandu. Oni pravdu videli v televízii, takže „vedeli“ rozhodne lepšie čo sa u nás deje.”

“Či si viem predstaviť vrátiť sa do Ruska? Nie, nechcem sa tam vrátiť, neviem ako by som sa tým ľuďom mohla pozerať do tváre, za to všetko čo dovolili a podporovali. Toľko zla a bolesti čo nám priniesli. Náš dom bol od Buče vzdialený iba 6 km a hostomeľské letisko sme mali cez les. Každý deň nad nami lietali vrtuľníky, po okolí sa preháňali tanky a hučali delá. Keď sa nad tým zamyslíte, je to šialené, ale po čase sme už podľa zvuku zbraní vedeli, či sú to naši alebo Rusi. Bolo to strašné. Známy mi telefonoval z práce že sú s kamarátmi schovaní v pivnici, pretože po ulici sa valili tanky a nehľadeli na to či tam niekto stál. Prevalcovali mnohých psov či mačky, od kamaráta prešli vo vzdialenosti iba jedného kroku. Všetko ničili, po všetkom strieľali, dokonca ničili aj také miesta ako divadlá. V ľuďoch šírili strach tak, že strieľali do vzduchu. Toto sa nevolá oslobodzovanie, toto je genocída! Neverili sme tomu, že takéto niečo v živote zažijeme. Rusko je ako valec, pred ktorým sa buď snihnete uhnúť alebo umriete. Za ním sa neschováva žiadna sloboda, iba zničená krajina a cintorín!”

“Postihlo nás to všetkých. Mám kamarátov v Irpini, tí našťastie na rozdiel od iných prežili. Museli však zo svojich domov utiecť a hoc ich cesta ďalej od Rusov cez les mala iba 6 km, išli ju neskutočných 12 dní, pretože sa museli schovávať a ísť iba vtedy keď sa nestrieľalo. Jeden les a skoro dva týžde bez jedla a v strachu. Tí čo neutiekli museli čeliť vyčíňaniu Rusov. To, čo vidíte na fotografiách alebo na videách ani zďaleka nedokáže opísať všetok strach, pach zhoreniny a krvi, ktorému každý deň čelíte. Tak ako mnohí iní, ani ja som neverila že toto je možné. Myslela som si, že Rusko a Ukrajina budú vždy priateľmi.”

“Prežili sme, ale život sa z Kyjeva vytratil. Sídliská ostali bez detí a ulice sú prakticky prázdne. Daj Boh aby ste toto nikdy nemuseli zažiť! Po dlhej dobe som si na to všetko spomenula a teraz budem zas dlho mlčať, som z toho úplne vykoľajená. Na Ukrajine by som mala čoskoro ísť do dôchodku, ale ten je iba 40 - 50 eur. Ako mám z toho vyžiť? Aj práce je tam málo a ak by som nejakú aj našla, tak by to bolo len 50 eur naviac. Toto by bol môj život, musím začať od nuly.”