Kateryna (40)

26. marec 2022, Rusovce. 30. deň vojny.

...Pri zvukoch letiacich rakiet utekáte v aute označenom bielymi plachtami a pred vami rozstrieľajú iné auto. Je to cesta o prežitie. Viete, že šanca, že vás počas evakuácie zabijú, je 50:50. Ale, ak zostanete doma, umriete takmer určite...      

“Cesta, ktorú zvyčajne prejdete za 10 - 15 minút, vám teraz trvá 2 - 2,5 hodiny. Cítite, ako všetko za vami horí a mení sa na prach. Taxikári pomáhajú evakuovať ľudí a sami rozhodujú, ktorá cesta je bezpečná. Nášmu taxikárovi sme dali 2 adresy, jedna bola Sivenirivka a druhá Boyarka. Povedal nám, že Sivenirivka je príliš nebezpečná, ale že nás môže zobať do Boyarky. Išli sme veľmi dlho, nakoniec nás vysadil niekde na poli, mňa, mamu a psa. Na pleciach sme mali ruksaky, to bolo všetko, s čím sme odišli. Zľakli sme sa, kde nás to vysadil, ale v skutočnosti bolo pole to najbezečnejšie miesto, kde nám vtedy nič nehrozilo.”

“S mamou sme najskôr išli do Poľska, lebo sme počuli, že sú tam kratšie čakacie doby na hraniciach. Kamarátkini rodičia išli o 4 dni neskôr cez Užhorod, kde čakali niekoľko dní. Bolo tam oveľa pokojnejšie. Bola som prekvapená, keď hovorili, že tam bol život takmer normálny a že muži tam kupovali svojim ženám 8. marca kvety. Aj tam bolo občas počuť sirény, ale ľudia sa veľmi neschovávali. Po tom, čo sme zažili v Kyjeve a v iných častiach krajiny, sme už na schovávanie boli zvyknutí. V jeden deň sme sa dopočuli, že majú bombardovať užhorodské letisko. Mali sme známych na Slovensku, ktorí nám poradili, kam máme ísť, pomohli nám nájsť ubytovanie. 14. marca sme už boli v Bratislave. Je nás 10, ubytovali nás v hoteli a zháňali nám deky a podušky, lebo by sme sa inak nepomestili.”

“Všetci sme celý deň na TELEGRAMe. Hneď ako začujeme, že sa niekde niečo deje, snažíme sa každého skontaktovať a zistiť, či je v poriadku.”

“Na Ukrajine neexistuje nacizmus, žijú tam Rusi, Ukrajinci, Židia, Arméni. Tak ako všade, aj u nás sa môže vyskytnúť zástanca krajnej pravice, ale celkovo je naša spoločnosť priateľská. Spájajú nás silné rodinné putá. Po anexii Krymu sme vedeli, že sa to môže zopakovať. Chceli sme zostať doma aj potom, ako začala vojna. Ale vláda nám začala hovoriť, že pre nás nemajú ani jedlo, ani vojakov, ktorí by nás ochránili. Preto sme museli odísť. Tu v Európe sa nám páči, ale doma je doma, chceme sa vrátiť. Otázka je, kam sa budeme vracať? Všetko je zničené, nemáme nemocnice, školy, cesty. Aj keby sme sa vrátili domov, naše domy a pozemky sú zamínované. Nie veľkými mínami, ktoré si hneď všimnete, ale malými, na ktoré stúpite a ktoré vás určite zabijú.”

“Dúfame, že všetci naši priatelia a rodina prežijú, aby sa bolo za kým vracať. Nepochybujeme o tom, že vyhráme! Ale nevieme, akú cenu budeme musieť za túto výhru zaplatiť. A čo bude s deťmi? Syn chodí do druhej triedy. Prvý rok mali online výučbu, lebo bola korona. Druhý rok sa začal dobre, ale prišla vojna. Dcéra mi hovorila, že sa jej snívalo, že ju zabil Putin. Neviem, ako toto všetko budú prekonávať, aká to bude generácia ľudí. Aj samotný útek je pre nich traumatický. Pri zvukoch letiacich rakiet utekáte v aute, označenom bielymi plachtami, a pred vami rozstrieľajú iné auto. Je to cesta o prežitie. Viete, že šanca, že vás počas evakuácie zabijú, je 50:50. Ale ak zostanete doma, umriete takmer určite.”

“Snažíme sa tu čo najrýchlejšie začleniť, nájsť si prácu, aby sme mohli posielať peniaze domov. Rozumieme, že pomoci zo zahraničia bude stále menej a menej, pretože ľudia sa tejto vojny prejedia a zvyknú si. Preto dúfame, že sa to všetko skončí čo najskôr a veríme, že to dotiahneme do víťazného konca!”