Julia (48), Alica (8), Anna (15), nevlastná dcéra Ilona (16)

Sobota, 5. marca 2022, Žilina

Pri rozhovore s ukrajinskými ženami sa často pýtam sama seba, či by som bola schopná urobiť to, čo oni. Zbaliť tašku, deti a ísť. Obdivujem ich pre tú neuveriteľnú silu, ktorú v sebe našli, hoci nevedeli, kam idú. Naozaj si neviem predstaviť samú seba v takejto situácii. Tí z nás, ktorí žijú v mieri, majú neskutočné šťastie. Júlia patrí k tým, ktorí vedeli, kam idú. Ale aj tak, ocitla sa na neznámom mieste, v neznámej krajine, nepoznajúc lokálny jazyk. S dvomi vlastnými deťmi a nevlastnou dcérou Ilonou, mladou dámou, ktorá mi pomohla tlmočiť tento krátky rozhovor. Po anglicky hovorí naozaj dobre. Chce byť herečkou. Prajem im, aby na Slovensku našli svoj pokoj a dúfam, že sa im splnia sny!    

"Volám sa Júlia, mám štyri deti, dve staršie zostali na Ukrajine a dve mladšie sem prišli so mnou. Mám aj tri vnúčatá, dve z nich sú stále tam. Moja nevesta sa rozhodla zostať s malými deťmi doma spolu s manželom, mojím synom. Ten bráni naše územie. Prišli sme sem len včera z Kramatorska, čo je mesto vo východnej časti Ukrajiny, v Doneckej oblasti. Utekáme pred vojnou. Prišli sme sem, cítime sa vítaní. Dali nám jedlo, je o nás všetkých postarané."

"Vedeli sme, že ideme na Slovensko, o tomto mieste sme vedeli už pred odchodom. Zostaneme tu niekoľko dní a potom pokračujeme do mesta, kde pracuje môj manžel. Najskôr nám tam však musí nájsť miesto, kde budeme môcť bývať."

"V Rusku mám veľa príbuzných, ale zdá sa, že nerozumejú tomu, čo sa deje. Mali by vyjsť do ulíc a na námestia. Musia hovoriť, že sú proti tejto vojne."