Evzenia (22) 

10. apríla 2022, Pruské. 45. deň vojny.

Mali šťastie. A boli pripravení. Tieto dve veličiny im pomohli prežiť najťažšie obdobie. Bez mobilného signálu žili v nevedomosti. Dôsledky vojny si naplno uvedomili až pri evakuácii, keď na vlastné oči mohli vidieť dopady vojny na ich mesto a jeho obyvateľov. 3-ročnému dieťaťu sa možno podarí zabudnúť. Podarí sa však zabudnúť aj im? 

"Ja aj mama pochádzame z Mariupolu. V čase vojny sa mama nachádzala v Odese. Počas konfliktu som sa so svokrovcami schovávala v pivnici v Mariupole. Na našej ulici bolo iba minimum zásahov. Nemali sme mobilný signál, nevedeli sme, aká vážna je situácia u nás v meste. Sedeli sme v pivnici nevediac o tom, že naše mesto postupne mizne. Videli sme to až počas evakuácie, keď ulice, ktoré sme poznali, kde sme chodili nakupovať alebo sa prechádzať, už jednoducho neboli. Mimo našej ulice sme neboli viac ako tri týždne. Do pivnice sme išli vždy počas poplachu, alebo keď bolo počuť výbuchy. Našťastie sme boli pripravení. Mali sme dostatočné zásoby pitnej vody, takže sme nemuseli topiť sneh ako niektorí, alebo zberať dažďovú vodu. Aj jedla sme mali dosť, vojna sa nás v tomto smere dotkla iba minimálne. Mali sme dostatok krúpov, múky. Prvé sme zjedli mäso, aby sa nepokazilo. Potom ľudia začali v meste rabovať obchody, čo sme po pravde spravili aj my. Odtiaľ sme mali ryby a iné potraviny. Jedli sme pravidelne. Iné rodiny len raz za niekoľko dní."

"Vojnu sme so všetkými jej horormi nepociťovali až do momentu, kým jedna z rakiet nezasiahla neďaleký dom, v ktorom zomrela celá rodina. Počuli sme vybuchovať bomby. Niektoré ďaleko, iné bližšie. Naša ulica stojí doteraz prakticky celá, niektorí susedia tam doteraz zostali bývať, už im privážajú humanitárnu pomoc. V pivnici som bola so svokrovcami, bratovou ženou a jej synom. Pivnicu sme si prispôsobili tak, aby nám nebola zima. Nanosili sme si tam matrace, paplóny. Keď vypli kúrenie, mali sme tam teplejšie ako v bytoch. Mali sme svoju studňu, zásoby. Ani neter žiadne hrôzy nezažila. Vysvetlili sme jej, že musíme ísť do pivnice, lebo sa zlí ujovia hádajú."

"3 týždne sme žili pri sviečkach, baterkách. Mali sme akumulátor, takže sme nemali tmu. Keď sviečky dohárali, rozliaty vosk sme stopili tak, aby sme mali ďalšiu sviečku, takto sme šetrili. Cez deň sme varili, upratovali. Namiesto chleba sme si z múky robili palacinky, dolky, varili sme boršč. Keď už nebol plyn ani kúrenie, varili sme na pahrebe. Každý deň nejako prešiel. Hrali sme stolové hry, zabávali sme synovca, jednoducho sme prežívali, deň za dňom. Až po nejakej dobe sme sa dozvedeli, že sa otvárajú humanitárne koridory. Netušíte, že sa niečo také môže diať, keď Vám nad hlavou lietajú rakety a v diaľke počuť streľbu. Dozvedeli sme sa to náhodou, na malú chvíľku sme chytili signál na telefóne. O otvorenom humanitárnom koridore nám povedali susedia. Vedeli, že máme dieťa, a že chceme odísť. Ihneď sme boli zbalení a využili sme chvíľu, kedy sa nebojovalo. Boli sme veľká skupina prevažne starších ľudí. Z mesta sa nám podarilo bezpečne odísť, aj keď nás obstreľovali, ale nič vážne sa nestalo. Do Berdianska sme prišli za dva dni. Na check pointe bolo príliš veľa ľudí, nemohli sme v chlade čakať niekde v poli. Našťastie nám dovolili prespať vo vedľajšej dedine. Odtiaľ sme išli 2 dni do Záporožia a následne 1 deň do Ľvova. Celkovo nám cesta na hranice s Poľskom trvala približne týždeň. V Poľsku sme boli 3 dni a potom sme sa rozhodli ísť na Slovensko." 

"Keď sme odchádzali, videli sme plný rozsah vojny. To mesto, ktoré sme poznali zmizlo. Ulice neexistovali, boli tam len ruiny. Za posledné roky sa naše mesto naozaj výrazne zmenilo a stalo sa európskym mestom. Teraz jednoducho neexistuje. Videli sme ulice, na ktorých bolo množstvo mŕtvol. Museli sme ísť priamo cez ne, aby sme náhodou nestúpili na nevybuchnuté náboje alebo bomby. Sú tam aj ulice, kde to bolo oveľa horšie, kde ležalo vyslovene telo na tele. Neteri sme zakrývali oči, aby to nevidela. Má 3 roky, ak jej nikto nebude hovoriť o vojne, možno na to úplne zabudne. My sme našťastie najhoršie miesta na vlastné oči nevideli."

"Cesta do Záporožia bola zložitá, práve kvôli bojom, ktoré tam boli. Stojíte v poli a zrazu počujete, ako sa niekde strieľa. Snažíte sa sami seba presvedčiť, že po vás strieľať nebudú. Idete po zničených cestách, všade vidíte zhorené autá, veľa túlavých psov, ktorých tam nechali majitelia. Mali sme šťastie, všade nám ľudia pomáhali. V Berdiansku nás prijali ľudia so slzami v očiach. Dali nám jedlo, miesto na prespatie, benzín. Videli sme, ako si ľudia prelievajú benzín z jedného auta do druhého, len aby si pomohli. Pomáha si celá Ukrajina, vojna neskutočne zjednotila celý národ. Mnohokrát sú úplne cudzí ľudia pre vás v danom momente bližší ako vaša rodina. Dávajú vám všetko a dávajú vám to zo srdca. Bola som veľmi prekvapená, že ľudia sa stali lepšími, a to aj napriek tomuto všetkému." 

"Doma som študovala žurnalistiku. So spolužiakmi a kamarátmi sa snažím byť v kontakte. Niektorí zostali doma, zvlášť v pokojnejších častiach krajiny. Iní odišli a s ďalšími doteraz nemám žiadny kontakt. Otec zostal v Mariupole, nevieme o ňom nič už od 2. marca, keďže žil v inej časti mesta. Hľadáme ho celá rodina, ale zatiaľ sa nám to nepodarilo. So zvyškom rodiny a blízkymi si telefonujeme. Mnohých sme našli na zoznamoch evakuovaných alebo na zoznamoch humanitárnej pomoci. Všetkých najbližších sme našli, už musíme nájsť len otca. Má 48 rokov."

"V Rusku máme rodinu, ale kamarátov nie. Rodina nás veľmi podporuje a bojí sa o nás. Aj keby chceli pomôcť, sú ako kvapka v mori. Ich túžba po mieri je príliš málo na to, aby to dokázali zastaviť."