Anastasia (33), Oleksandra (5), Yuri (2)

Pondelok, 7. marec 2022, Inovec

...len oni to môžu zmeniť...      

"Na Slovensko sme prišli 28. februára. Prvý deň bolo ťažké odísť z Kyjeva. Boli tam hrozné dopravné zápchy, ľudia sa snažili ujsť. Celú noc sme v chladnom počasí strávili na hraniciach asi 15 hodín, no niektorí kamaráti tam strávili aj 24 hodín a viac. Mali sme teda šťastie. Keď sme prišli sem, nemali sme nič. Z domu sme si zobrali len doklady, peniaze, deti a rýchlo utekali do auta. Podarilo sa mi zbaliť niečo málo oblečenia, ale žiadne hračky, iba potrebné veci ako pampersky, lieky a to bolo všetko. Vopred som pripravila malý balíček, aby som bola v prípade potreby pripravená na odchod. Ale, keď sa to stalo, bol to šok. Nervovo som sa zrútila, bolo ťažké za takých okolností niečo nájsť. Bolo veľmi náročné opustiť manžela. Deti sa ma stále pýtajú, kde je ocko. Nemôžem im povedať, že je tam, že musí chrániť našu vlasť a že možno bude musieť bojovať. Hovorím im, že pracuje a to je všetko. Povedali sme im, že sme na akejsi dovolenke, ale dali sme im aj trochu informácií o dianí v našej krajine. Musia vedieť, že by bolo pre nás nebezpečné tam teraz byť. Povedala som im o Rusku a o tom vrahovi." 

"Tu nám ľudia doniesli hračky, jedlo, neustále sa nás pýtajú, čo potrebujeme. Veľmi si vážime, čo pre nás robia! Predtým sme týchto ľudí nepoznali, ale aj tak nám pomohli. Neviem, kedy sa budeme môcť vrátiť, neviem, ako dlho bude vojna pokračovať. Okolo Kyjeva je veľa mestečiek ako napríklad Buča, Vorzel. Rusi tam zbombardovali prakticky všetko, už tam nie sú žiadne mestá. Môj brat tam mal dom a zbombardovali ho. Nemá prácu, nemá dom, všetko, na čom celý život pracoval, bolo zničené. Prišla som sem so svojou sestrou dvojičkou, mojimi dvoma deťmi a jej malým chlapcom. Sestra pracuje pre medzinárodnú spoločnosť s pobočkou na Slovensku. Pomohli nám nájsť toto miesto. Všetko je tu dokonalé. Ale nemôžeme zostať navždy, musíme si premyslieť, čo budeme robiť ďalej. Chcem sa vrátiť domov, je to moja krajina, môj domov a milujem Ukrajinu. Ale keď sa pozerám na správy a vidím, ako ruskí okupanti bombardujú naše domy, naše nemocnice a že umierajú deti, musím myslieť na to, ako ochrániť životy svojich detí. Moji rodičia žijú v okrese Dnepropetrovsk. Chceli sme, aby sem prišli, ale otec mi povedal, že je na takýto výlet príliš starý. Nechce opustiť svoj dom. Moja mama zostala doma s bratovými tromi deťmi. Keď začala vojna, bol s manželkou na dovolenke a nemohol sa hneď vrátiť domov, pretože všetky lety boli zrušené. Našťastie sa im podarilo utiecť a teraz sú niekde v Poľsku, na ceste na Slovensko."

"To, čo robia Rusi, to je genocída. Začalo to v roku 2014, možno skôr. Táto vojna bola plánovaná mnoho rokov. V Rusku mám veľa priateľov, spýtala som sa ich – čo ste to urobili? Niektorí odpovedali – prepáč, ale je to váš problém, máte tam nacionalistov, zachránili sme Donbas. Ale pred kým nás zachránili? Pred deťmi, tehotnými ženami? Bývala som v Rusku. Žije tam veľa ľudí, ktorí nechcú myslieť, urobia len to, čo sa im povie. To je problém. Ďalšia kamarátka z Moskvy, keď som jej opísala, ako som sa 24. ráno zobudila na zvuk bômb, mi stále hovorila o svojich problémoch s dolármi a o tom, že kvôli sankciám nemôžu nikam letieť. Že jej život je hrozný. Hej, toto je hrozné, len sa zamyslite! Len Rusi to môžu zastaviť. Je ich veľa, len oni môžu byť zmenou!"