Svitlana (40)

8. mája 2022, Žilina. 73. deň vojny. 

Na jej modré oči nikdy nezabudnem. Tie oči videli až príliš veľa zlého. Aj zdevastované telo jej manžela. Na konci nášho stretnutia sa v azylovom centre strhla hádka kvôli jej psovi, ktorý štekal. Pánovi, ktorému to vadilo, Svitlana povedala, že je to jej tretie dieťa. Člen rodiny, ktorý po smrti jej manžela neustále stráži ju, jej mamu, otca a dve deti. Ako keby vedel, že je to teraz jeho úloha.

“Od 2. marca v Mariupole nebolo nič, ani voda, plyn, svetlo, ani kontakt s okolitým svetom. Mihnutím oka sme sa vrátili do doby kamennej, naše pivnice sa stali našimi jaskyňami. Každý deň sme chodili do bytu si vymeniť veci, bolo veľmi chladno, -10 stupňov. Ja a ani deti sme nemohli vychádzať, pretože nám to manžel nedovolil, nechcel, aby sa nám niečo stalo. Len on chodil von po veci, každý deň okolo vchodu rýchlo nazbieral nejaké drevo, založiť oheň a niečo pre nás uvaril. Nestaral sa len o nás, ale aj o svojich a mojich rodičov. Chodil za nimi, zisťoval, ako sa majú, či niečo nepotrebujú, nosil im jedlo.”

“V pivnici sme boli ja, deti a muž od 2. do 17. marca. Vtedy tak, ako každý deň, išiel pozrieť rodičov, pretože im jeden z výbuchov porozbíjal okná a chcel im opraviť, čo sa dalo. Mal na to len celofán. Aj to však môže zamedziť, aby silný vietor prenikol dnu, veď vonku bol mráz, a na 7. poschodí, kde rodičia bývali, fúkalo ešte viac. Znovu letelo lietadlo. Tentokrát bomba nedopadla na ulicu, ale zasiahla priamo panelák a zabila mi manžela. Rodičia prežili. Časť budovy sa zosypala, a manžel zostal zavalený pod sutinami.”

“Bolo už neskoro a stále sa nevracal, ale ja som už bola zvyknutá, že sa musel skrývať, veď všade sa ozývali výbuchy a nedalo sa pokojne prejsť od domu k domu. Zrazu sa vo dverách zjavil otec, a vtedy som pochopila, čo sa stalo. Bolo mi jedno, čo sa na ulici deje, že okolo nás vybuchujú rakety. Neodpustila by som si, keby som sa ho nepokúsila zachrániť. Bol mŕtvy. Mal rozstrelenú hlavu, a jeho telo ležalo pod ťažkými sutinami. Pochovať sa nám ho podarilo až na 9-ty deň. Na dvore rástla marhuľa. Položili sme ho pod ňu, a každý deň sme sa na jeho telo pozerali. Nemohli sme ho pochovať hneď kvôli veľmi blízkym výbuchom.” 

“Za normálnych okolností máte zemiakov dostatok a môžete ich jesť koľko chcete. My sme mali maximum 3 zemiaky na osobu na deň, ja som sa o svoju časť delila so psom. Veď aj on je členom rodiny. Odvtedy, ako zomrel manžel, náš pes nikdy nespal. Cítil, že sa pán nevráti a vedel, že nás musí chrániť. Začal sa chovať úplne inak a nepúšťal k nám cudzích ľudí.”

“Ocitli sme sa uprostred pekla. Nevedeli sme, kam máme ísť, lebo všade sa strieľalo. Prechádzajúc cez ulice ani neviete, kde ste, pretože je všetko čierne, zničené, pod nohami máte len sutiny a šrapnely. Spomenuli sme si, že vedľa kostola býva náš známy, skúsili sme ísť k nemu. Normálne cesta trvá asi 5 minút. Teraz to bola nekonečná cesta plná výbuchov a prachu. Je zaujímavé, že aj v takejto situácii, keď prechádzate cez cestu, zastavíte sa a pozriete na obidve strany. Zvyky pretrvávajú. Nakoniec sa nám podarilo prísť k známemu. Zaklopala som na dvere, ktoré sa po chvíli otvorili a v nich sa objavili nechápavé oči. Prihovorila som sa mu: Maxim, môžeme u teba zostať?, a vtedy odpovedal: Svetlana, si to ty? Spoznávam ťa len podľa hlasu. Natoľko sme sa za jeden mesiac zmenili, že sme nespoznávali svojich priateľov. Uňho sme nejaký čas zostali, aj so 4 paplónmi a taškou jedla. Bolo to jediné, čo nám zostalo. Neskôr nám začali privážať humanitárnu pomoc, ale tá bola veľmi limitovaná. Dostali sme krabičku s toaletným papierom a šampónom, 3 vrecká cestovín, 1 bochník chleba, 4 konzervy, 5 litrov vody a liter oleja. Toto nám malo vydržať mesiac pre celú rodinu. Pochopili sme, že musíme odísť. Kvôli takémuto životu sme nepriviedli deti na svet. Nevedeli sme kam pôjdeme, ani, ako sa tam dostaneme. Rozhodli sme sa odísť hneď, ako bude evakuácia možná len kvôli deťom, aby sme im zachránili životy. Evakuácia bola pod dozorom DNR (Donecká Národná Republika). Pristavili autobus, museli sme pred ním dlho čakať na slnku. Ľuďom bolo zle. S rodičmi sme sa rozprávali o tom, čo urobíme, keď nás rozdelia. Nakoniec sme odišli spolu, ale nevedeli sme, kam. Viezli nás naozaj veľmi zvláštnymi cestami až do Donecka, kde nás kontrolovali. Mužov vyzliekli do naha a detailne ich preverovali.”

“Cesta z Mariupolu nám zabrala 7 dní. Všetci nám hovorili, aby sme sa zastavili a oddýchli si. To sa nedalo! Máte v sebe až toľko adrenalínu, že jednoducho musíte ísť. V Rostove, vo vlaku smerom do Moskvy, sme stretli ženu, ktorá, keď nás zbadala, asi pochopila, že sme z Mariupolu. Mali sme na sebe zimné veci a vtedy už bolo teplo. Mali sme len to, čo sme mali oblečené na sebe. Chcela mi dať peniaze, povedala, že viac nemá. Ja som odmietla so slovami, že nám netreba peniaze, nám treba, aby ste mali Mariupol v srdci. Mlčala.”

“Najhoršie na tom všetkom bolo, že sme nevedeli, čo sa deje s našimi blízkymi. Nemali sme elektrinu, a teda ani internet alebo mobilný signál. S mnohými známymi sa nám podarilo spojiť, až keď sme sa dostali do Európy. Najviac ma prekvapili spolužiaci, ktorí vytvorili sieť kontaktov a snažili sa všetkých dohľadávať. Cez telefón sme mohli počuť slzy šťastia, keď sa dozvedeli, že sme živí. Hovorili nám, že ak nebudeme mať kam ísť, nech kľudne celá rodina prídeme, že ich dom je náš dom. Popravde, už by som sa tam vrátiť nechcela, teda aspoň teraz nie. Všetko je zničené. Známi mi povedali, že z nášho paneláku zostali len 2 poschodia, celý sa zosypal. Keď sme odchádzali, až na pár prepadnutých častí, ešte stál. Máme  tu problém nájsť ubytovanie, pretože nás je veľa. Dokopy je nás 7 a máme aj dvoch psov. Prešli sme si takým peklom, že by som si neodpustila, keby sme sa mali rozdeliť. Ľudia nechápu, keď odmietame ponuky na byty, v ktorých by sme museli žiť oddelene. Oni to nemôžu pochopiť, neprežili tie hrôzy čo my.”

“Deťom som nikdy neklamala, nevymýšľala si rozprávky o tom, čo sa deje. Vždy som im hovorila pravdu. A potom k vám príde ruský vojak so svojou pravdou a hovorí, že vás prišiel zachrániť. Pýtam sa od koho, od čoho, kto vás prosil, aby ste prišli? Kto vás prosil meniť život na neživot, zabíjať deťom otcov a matky? Neviem, ako mám odpovedať, keď sa ma niekto opýta, ako sa mám. Poviem len, že som živá a viac sa ma, prosím, túto otázku nepýtajte! Bola by som najradšej, keby sme tu mohli byť všetci Mariupolci spolu, lebo iba my rozumieme jeden druhému. Iní nás nechápu, a možno je to aj dobre, lebo si nemuseli prejsť tými hrôzami čo my. Som rada, že nie každý zažil naše hrôzy. Chcem, aby Mariupol bol jediným takýmto príkladom.” 

“Poznali sme iba strach a nepriateľské rakety. Keď už bol manžel mŕtvy, musela som ísť niečo zobrať do bytu. Šla som aj s dcérou. Zrazu nás začali bombardovať. Rozbehli sme sa dolu po schodoch, a na každom poschodí sme sa schovávali za výťahovú šachtu. Moja dcéra nikdy neplakala, vždy bola veľmi silná. Ale vtedy som ju nespoznávala. Snažila sa ukryť za každú možnú stenu, strašne plakala. Odvtedy som ju nikde, a ani tu, nepúšťala samu. Drží sa stále pri mne. To je výsledok oslobodzovacej akcie! Syn v noci spí nalepený na mne, nepúšťa ma. Hlavné však je, že žijeme!”