Svetlana (60), dcéra a 3 vnúčatá

Pondelok, 7. marca 2022, Inovec

Vnučka má 4 roky a už rozumie, čo je strach a bolesť.      

"U nás vo Vinnycii sa často spúšťali sirény. Deti sa naučili byť pripravené, dôležité veci - spodnú bielizeň, vodu a jedlo mali zbalené v ruksakoch. Pri každej siréne vyskakovali z postelí, brali ruksaky na chrbát a bežali do pivnice. Začali sa cítiť zle a často plakali. Rozhodli sme sa ich zachrániť a odísť, aby nemali psychické traumy. Radšej budeme v zahraničí v pokoji, psychicky zdraví a keď sa vojna skončí, vrátime sa domov."

"Z mojej rodiny tam zostal zať aj syn. Sú povinní zostať doma. Ich sila, vedomosti a odhodlanie musia pomôcť našej vlasti. Pracujú ako dobrovoľníci. Sme s nimi v kontakte. Pri poplachu bežia pomáhať ostatným schovať sa, chystajú vrecia s pieskom,... Sú to naši obrancovia. Včera sme sa dozvedeli strašné správy. 200 rakiet dopadlo na naše mesto a zničilo celé predmestie a letisko. Určite tam bolo mnoho mŕtvych. Veľa známych nám volá hlavne z Charkova, hovoria, že mesto je zničené. Práve odtiaľ odchádza veľa áut plných detí, žien a za volantom býva zvyčajne jeden muž, ktorý ich dovezie na hranicu a potom sa vráti domov pomáhať svojej vlasti. Všetci sa vracajú a pracujú ako dobrovoľníci alebo vojaci. Je tu s nami babka, chce sa vrátiť domov, pomôcť svojim vnukom. Jedna z vnučiek odmietla odísť kvôli svojim 3 malým deťom. Volali sme ju, aby prišla za nami, všetko bolo pripravené, ale nechce opustiť domov."

"Nedokážem ani vysloviť slová vďaky, ktoré cítim za to, ako nás tu prijali. Cez hranice sme šli peši. Hneď, ako sme ich prekročili, obklopili nás ľudia, ktorí nám ponúkali svoju pomoc. Brali nás za ruky a viedli nás k sebe domov. Nečakali sme také prijatie a úctu, prvé hodiny sme sa kvôli tomu dokonca cítili nepríjemne a boli sme z toho zmätení. Veľa vecí sme si kvôli zhonu nestihli zobrať. Tu nám dobrovoľníci dali všetko, čo sme potrebovali. Daj Boh zdravia týmto ľuďom, za to, že takto pomáhajú ľuďom a Ukrajine."

"Chcem sa obrátiť na ruské matky, aby si svojich synov zobrali domov. Musia sa proti tomu všetkému postaviť, prosiť, kričať na plné hrdlo! Aby sa ich deti v zdraví vrátili domov a boli pýchou ich krajiny. Naša zem by nemala byť posiata telami ich synov, ktorí nebudú ani pochovaní a ony nebudú môcť prísť na ich hrob. Naši a Vaši synovia nesmú viac hynúť! Bola som zvyknutá chodiť na hrob svojich predkov. Teraz neviem, kde budeme pochovaní, keď sme takto roztrúsení po svete. Neviem, či moje deti budú môcť chodiť na môj hrob. Modlím sa, aby sa vojna čo najskôr skončila, aby sa zatvorilo nebo, aby nám pomohli naši spojenci. Bože, zmiluj sa nad nami a nad našimi deťmi! Chceme, aby sa to skončilo! Chceme len mier!"

"Moja duša kričí od bolesti, nerozumiem, prečo sa to stalo. Rodinné zväzky medzi Ukrajincami a Rusmi boli veľmi silné. V Rusku máme veľkú časť rodiny. Prežila som detstvo v Sovietskom zväze, školy, všetko bolo v ruštine. Mali sme spoločný jazyk. Ale teraz už nechcem hovoriť po rusky, bolí ma počúvať ten jazyk! Chcem už hovoriť len vo svojom rodnom jazyku. Náš jazyk bude prekvitať, bude žiť, bude tu na večnosť a nikto nás neporazí! Budeme šťastní, vrátime sa domov a všetko opravíme. Naši muži bránia našu krajinu. Povedali nám, že musíme zobrať deti, aby prežili, a mali sa kam vrátiť. Deti rozumejú, že máme nepriateľa – Rusko! Je to strašné, že už deti majú nepriateľov! Vnučka má 4 roky a už rozumie, čo je strach a bolesť."