Olha (29), Oleh (8)
20. marca 2022, Studienka. 24. deň vojny.
Olha je z mesta Dnipro. Z toho istého mesta, ktoré sa pred obdobím komunizmu volalo Jekaterinoslav a do ktorého chcel Potemkin presunúť hlavné mesto z Petrohradu. Dnes ho ruská armáda bombarduje.
"Utiekli sme sem, na Slovensko, pretože u nás sa začala vojna a v našom meste Dnipro viac nevládol pokoj. Počuli sme časté sirény, zvuky rakiet. Na Slovensku sme od 9. marca. Veľmi pekne nás tu prijali, dostali sme všetko nevyhnutné pre normálny život."
"Môj malý syn je veľmi hravý. Už tri dni chodí do školy. Chceme ísť domov. Synovi som povedala pravdu, že doma sa začala vojna a museli sme utiecť do bezpečia. Muž je zatiaľ doma, našťastie zatiaľ bojovať nemusí, ešte neprišiel na neho rad. Každý deň si s rodičmi a manželom telefonujeme. Hovoria, že zatiaľ je viac menej pokojne, počuť sirény a zvuky ďalekej streľby, a že je dobre, že sme na bezpečnom mieste. Situácia u nás je pokojnejšia ako v Kyjeve, Charkove alebo Chersone. Náš dom zatiaľ stojí, zničili iba letisko, hneď v prvý deň vojny."
"Na Slovensko sme cestovali vlakom cez Ľvov. Vlaky boli preplnené. V 4-miestnom kupé nás bolo 11. Rodičia spali v sede držiac svoje deti na kolenách. Potom nás posadili na autobus a odviezli do Poľska. V Poľsku sme šli cez Varšavu, tam sme 2-krát menili vlak a nakoniec sme sa vlakom dostali do Bratislavy. Sme tu 3 dni. Som tu len ja, môj syn, synovci a švagriná. Vedeli sme, že ideme na Slovensko. Keď sme sa vydali na útek, nestihli sme si zobrať veľa vecí, iba toľko, aby sme sa raz mohli prezliecť. Moja mama nechcela opustiť svojho muža, a tak s ním zostala doma. Otec má 58 rokov a prekonal infarkt, takú cestu ako sme absolvovali my by asi nezvládol."
"V Rusku máme rodinu, ale nie sme s nimi v kontakte. Nerozumejú nám, myslia si, že bombardujú iba mestá ako Doneck a Luhansk, nie centrum Ukrajiny. To isté si myslia aj naši známi z Krymu. Nechcem želať nikomu nič zlé, prajem si len nech čo najrýchlejšie odídu, aby sme sa mohli vrátiť domov. Je nám tu dobre, ale doma je doma. Neovládame jazyk, deti tiež v škole ničomu nerozumejú. Prvé slová, ktoré sme sa naučili po slovensky boli "áno", a potom "ahoj" a "bábätko."