Olena (42), Darina (16), Artem (10)

Sobota, 5. marca 2022, Žilina

...chceme len kúsok mieru....    

"Pricestovali sme neskoro v noci. Radi by sme počkali na bezpečnom mieste, kým sa to neskončí. Počkáme tu na moju blízku priateľku s dieťaťom, mala by prísť o jeden alebo dva dni. Potom budeme pokračovať do Nemecka. Plánujeme tam pôsobiť ako dobrovoľníci a pomáhať pri integrácii tých, ktorí prišli z Ukrajiny."

"Sledujeme správy o našom meste a s rodinou sme v každodennom kontakte. Môj otec a starí rodičia sú stále v Kyjeve. Keď vidíme správu, že je nálet, okamžite im voláme. Je to desivé, keď voláte rodičom a oni sa vám 20 minút neozvú. Čakáte, kým sa objaví ukazovateľ, že videli vašu správu. A potom viete, že sú v poriadku. Na druhý deň od začiatku vojny moje deti videli, ako budovu vedľa nás zasiahla raketa. Som napoly Ruska a napoly Ukrajinka a nikdy som si nemyslela, že zmením názor na ľudí v Rusku. Nemali by sa obávať sankcií a toho, že im zatvárajú značkové obchody, mali by sa báť tejto vojny, mali by riešiť mier v našej krajine a starať sa o to, čo sa deje na tejto planéte."

"Prišli sme sem vlakom, bolo to neľudské. Ľudia boli vo vlaku natlačení ako sardinky. Bolo nás tam priveľa. Cestovala s nami jedna staršia žena. Keď začula hlasnejší zvuk, začala sa triasť. Starý človek a musí toto zažívať. Rusi by mali prísť na Ukrajinu a vidieť na vlastné oči, čo sa deje."

"Ľudia v Rusku si myslia, že si to všetko vymýšľame, že to nie je skutočné. Že sme vinní, lebo provokujeme Putina. Že, ak by sme sa takto nesprávali, vojna by sa nestala. Hovoria o SWIFT-e, sankciách, ale nie o tom, čo sa skutočne deje na Ukrajine. Myslia si, že sú našimi ochrancami, záchrancami, že sú na Ukrajine vítaní. K dnešnému dňu už z krajiny utieklo viac ako milión ľudí a ja jednoducho nenachádzam slová, ktorými by som opísala to, čo cítim. Oni to nevidia. Nevidia, že celý svet podporuje Ukrajinu, ale nikto nepodporuje Rusko. Prečo je to tak? Myslím na všetkých ľudí, mojich priateľov v Charkove a iných mestách, ktorí sa odtiaľ nevedia dostať. Sú tam uväznení. Rusi bombardujú domy, v ktorých sú stále ľudia."

"Doniesla som si všetky dokumenty, ktoré môžeme potrebovať, no sobášny list som nechala manželovi na Ukrajine. Nechala som ho tam vo viere, že sa vrátime, ako symbol či prísľub manželovi. Bráni naše územie a obaja chceme veriť, že sa to čoskoro skončí. Ale teraz je veľmi ťažké tomu uveriť."

"Sme veľmi vďační všetkým ľuďom, ktorí nám pomáhajú, Slovensku a všetkým ostatným krajinám, ktoré pomáhajú našim ľuďom. Konečne som tu mohla spať štyri hodiny v kuse a nezobudila som sa na zvuk sirén. Prišli sme z Kyjeva, ktorý je bombardovaný každých niekoľko hodín. Je neuveriteľné opäť vidieť pokojnú oblohu."