Mariya (31), Kiril (10), Maryana (3)

21. apríla 2022, Bratislava. 56. deň vojny.

Jej dcérka mi na telefóne ukazuje fotografiu svojho otecka. Chýba jej. Už ho mesiac nevidela. Hrá sa pri nás, zatiaľ čo mi jej mama rozpráva svoj príbeh. Jej sestra žije na Kryme. Keď spolu telefonujú, kvôli obavám o sestrinu bezpečnosť sa o vojne nerozprávajú. Tá, ktorá musela utiecť z domova kvôli vojne, sa bojí o svoju sestru, ktorá žije v krajine svojho okupanta. 

"Domov sme opustili, pretože sa začala vojna. Doma sme nechali celú rodinu a odišli sme, aby sme zachránili svoje deti. Bývame na predmestí Charkova, kde situácia možno nebola až taká zlá ako v meste, ale určite to nebolo miesto vhodné pre deti. Dúfame, že sa vojna čoskoro skončí, aby sme sa mohli vrátiť domov a stretnúť sa s tými, ktorých sme tam nechali. Aj keď sa nebudeme mať kam vrátiť, vrátime sa a vybudujeme si svoj domov od základov." 

"Je strašné, že existujú ľudia, ktorí neveria, že je na Ukrajine vojna. Druhí našťastie chápu, čo sa deje a pomáhajú nám. Na východe krajiny, v Donecku a Luhansku, zas počuť názory, že ak oni vydržali, aj my musíme. Dobre nám bude, len ak budeme zas všetci spolu, celá naša rodina."

"Ušli sme 26. marca, o deň neskôr sme už prešli cez hranicu v Užhorode. Keď sme odchádzali, situácia v meste bola pomerne pokojná, avšak začala sa zhoršovať práve na okrajoch a v okolitých dedinách a mestečkách. Išli sme väčšia skupina, 4 autá. Nad hlavami nám lietali vrtuľníky, ktoré strieľali na nepriateľské pozície. Ak chcete odísť z Charkova, musíte ísť len autom alebo autobusom, pretože vlaky medzi prímestskými časťami už nepremávajú. Prišla som sem s ľuďmi, ktorí sa pre tento moment stali našou rodinou. Mama, brat a zať tam zostali. Odísť na západ nemôžu, sú v oblasti, ktorú majú pod kontrolou Rusi. Mohli by odísť len do Ruska, tam však ísť nechcú, boja sa. Keď som s nimi telefonovala, hovorili mi, že majú málo potravín. Vraj im sľúbili humanitárnu pomoc, ale zatiaľ nič nedostali. Keď chcú ísť do obchodu, musia mať na to povolenie. Môj manžel tiež zostal na Ukrajine, ale nemôžem povedať, čo robí."

"Sestra už pred vojnou žila v oblasti, ktorá bola pod kontrolou Rusov, na Kryme. Telefonuje nám, pýta sa ako sa máme, má o nás strach. Žije so svokrovcami a tí jej neveria, že u nás prebieha vojna. Kvôli tomu sa s nimi háda a snaží sa im vysvetliť to, čo počula od nás. Oni však nechcú uveriť, že by Putin mohol zaútočiť na civilistov. Keď teraz spolu telefonujeme, len sa ma pýta, ako sa mám, o vojne hovoriť nemôžeme, pretože telefonáty často odpočúvajú a nechcem, aby mala problémy. Sestra sa často vyjadruje veľmi priamočiaro. Musela som ju prosiť, aby sa so mnou o týchto veciach nerozprávala. Hovoríme spolu len o každodenných veciach. So zvyškom rodiny som v kontakte len vtedy, keď sa im niekde na vyvýšenom mieste podarí nájsť signál. Vtedy od nich dostanem SMSku, že je všetko v poriadku a to ma upokojí."

"Charkov je len 40 km od ruských hraníc, my sme našťastie žili kúsok ďalej, na druhej strane mesta. Všetci sú nažive, len s tým jedlom je to horšie, majú len trvanlivé potraviny, ako ryža, krúpy, múka. Sľúbili im, že čoskoro otvoria obchod, ale zatiaľ zostalo len pri sľuboch. Brat je branec, ale bojovať nešiel. Keď vidím, čo sa deje, ako strieľajú po školách, som šťastná, že nebojuje. A dúfam, že ani nepôjde. Je hrozné premýšľať nad tým, že my tu žijeme v pokoji a oni prežívajú každý deň obrovský strach. To množstvo iných rodín a detí, je to strašné!"

"Na hraniciach nám veľmi pomáhala policajtka Jana, ktorej sme nesmierne vďační. Mali sme so sebou batoľa, a tak nám urýchlene pomohla s ubytovaním v kláštore. Keď sme odchádzali, všetci veľmi plakali a hovorili nám, že sa môžeme vrátiť aj so svojimi rodinami. Potom sme išli do Žiliny, kde sme prežili asi týždeň, odtiaľ sme sa dostali sem, do Bratislavy." 

"Vojna nám dala novú rodinu, s ktorou sme sem prišli. Od začiatku nepokojov sme spoločne žili v jednej pivnici. Bolo nás tam trinásť, varili sme si v jednom hrnci, starali sa o deti, stali sme sa veľmi blízkymi. Odišli sme spoločne. Dnes by to už asi nebolo možné, pretože Rusi, ako sme počuli, na okupovaných teritóriách zabavujú autá."