Marina (37), Valerija (17), Alisa (8) 

8. apríl 2022, Žilina. 43. deň vojny.

Chvíľu trvalo, kým sa rozhovorila. Na začiatku nášho stretnutia mi povedala, že o vojne a o tom, čo zažili, nechce hovoriť, pretože nechce plakať. Potom, ako deň pred naším stretnutím prišla na Slovensko, preplakala celú noc. Keď však začala hovoriť, pretrhla sa hrádza emócií. Potrebovala si vyliať dušu, zdôveriť sa niekomu. Už to v sebe nedokázala dlhšie držať. Musela mi porozprávať o svojom strachu. Keď sme sa lúčili, povedala mi, že je škoda, že som neprišla o deň skôr. 

"Nerozumieme, prečo musíme takto utekať. Nikomu sme nič nespravili. Doma zostalo všetko, na čo sme celý život zarábali. Každá lyžička v kuchyni, každá stuha pre dcéru do vlasov, na to všetko som si zarobila vlastnými rukami. A zrazu to tam musíte nechať. Aj svojich rodičov, manžela. Počas telefonátov s nimi počujete zvuky sirén a výbuchy, a tento Váš malý svet Vám mizne v kúdoloch prachu. Známym padla raketa na dom. Našťastie bola ešte predtým zneškodnená vo vzduchu, ale aj tak im zničila strechu a rozbila okná. Teraz si dom opravujú s pomocou sadrokartónu. Táto vojna urobila z Ukrajiny jednu veľkú rodinu, všetci si pomáhajú. Bolesť druhých je momentálne aj Vaším problémom, spoločne sa s tým vyrovnávate a bojujete. Deti volajú svojim kamarátom a spolužiakom a s plačom a trasúcimi sa rukami bežia za svojimi rodičmi. Stále počúvate, čo kde padlo, minulú noc zostrelili raketu nad našou chatou. Susedka hovorila, že nebo bolo ožiarené ako cez deň. Tlaková vlna rozbila okná a zničila strechu."

"Kvôli tomuto všetkému nedokážete normálne žiť. Ste v neustálom strese. Nemôžete jesť, normálne rozmýšľať, pri každom hlasnejšom zvuku sa strhnete. Až tu je nám lepšie, ale stále na sebe cítime následky. Najhoršie je, keď okolo Vás vybuchujú bomby a Vy nemôžete nič urobiť. Len sedíte v pivnici a pozeráte svojim deťom do očí chápajúc, že ich nedokážete ochrániť. Aj keď by ste akokoľvek chceli, nezmôžete urobiť nič."

"Želám si, aby každá mačka, každý psík doma boli v poriadku, o našej rodine ani hovoriť nebudem. Je to tak ťažké. Bude Veľká Noc, akurát na dcérine narodeniny. Nikdy som si nemyslela, že jej 18 rokov budeme oslavovať na Slovensku."

"Rodičia nechceli odísť, majú zdravotné problémy, hlavne nechceli opustiť svoje domovy. Musia sa spoliehať na 4 steny, keďže nemajú pivnicu. My tiež pivnicu nemáme, keď zazneli sirény, aby sme sa schovali, museli sme behať k susedom. Jeden večer začala vyť siréna, zobudili sme deti a rozbehli sme sa k susedom. Tí však mali bránku zatvorenú, nezostávalo nám nič iné ako preliezať plot. V ten večer napadol sneh a ja som sa pri preliezaní pošmykla a škaredo som spadla. Sused vyskočil z postele, aby nám otvoril dvere, ale ja som už bola s deťmi pri pivnici. O niekoľko dní ma vyviedli z pivnice na ošetrenie k lekárovi, lebo som mala na nohe veľký opuch, asi som si ju vytkla, alebo tam bolo iné vnútorné zranenie."

"Na dome sme všetky okná najskôr zvonku poprekrývali preglejkou. Potom sme si uvedomili, že to sklo by sa na nás zosypalo tak či tak. Tak sme preglejku dali aj zvnútra. Matrace sme si poskladali medzi dve steny do prostriedku domu, kde to bolo najbezpečnejšie a tam sme spávali. Keď sa útoky zintenzívnili, boli sme už len v pivnici. 5 dní nič nevidíte, lebo je tma a ani na ulicu vyjsť nemôžete, lebo je to nebezpečné. Až po 5-tich dňoch sme vyšli von ako nejakí krti, oči si nevedeli zvyknúť na svetlo."

"Z pivnice nevychádzate ani do obchodu. Neoplatí sa Vám to, lebo na polceste začne hučať siréna a vy sa musíte ísť schovať. Viem, že iní to teraz doma majú ešte ťažšie, nechcem na to ani myslieť. Preto sme prišli sem na Slovensko, veľmi nám tu pomohli. Musíme to len prečkať a vrátime sa domov. Dúfam, že to bude skoro, neverím, že to bude trvať 4 roky ako Veľká Vlastenecká vojna (pozn.: na Ukrajine tak volajú 2. svetovú vojnu, pre nich sú to roky 1941-45), nemôže to tak byť! Naša Ukrajina by to neprežila, už aj tak sme o polovicu prišli."

"S cestou sem sme mali veľké šťastie, trvalo nám to iba 2 dni. Iní cestujú aj dlhšie. Ísť vlakom neznamená, že idete rovno na západ. Niektoré trate sú zbombardované, musíte ich obchádzať, potom sa zas vracať, chodíte vlastne v takých kruhoch. A potom prídete sem, kde je pokojne. Ste viac-menej pokojní do momentu, kým nezavoláte domov. Potom sa začínajú liať slzy. Oni sa boja o nás, my sa bojíme o nich, vtedy je to najhoršie. Musíme im dokazovať, že nás nikto neuniesol, že sme v poriadku. Stále dúfame, že sa to čoskoro zmení a zvráti."